Jaro Kyša by

by 10. 12. 2019

Zahorian & Van Espen / Bratislava Dana Tomečková Jaro mi povedal, že chcel urobiť čiaru za doterajšou tvorbou, robiť viac s materiálom, menej s motorčekmi, magnetmi a inými prídavnými elementami, ktoré robia „ten zázrak“. „Len materiál, bez zázraku,“ zhrnula som. „So zázrakom – len inak,“ usmial sa. ____________________________________________ Silikónová drapéria monumentálne zostupuje zo stropu, zastavuje sa a zastavuje ma. Líha si na zem v tuhnúcich stekancoch i vo váhe masy. Jaro ohmatáva telo stavby kúsok po kúsku, maľuje hmotou novú kožu — robí stropu mäkkú formu. Je v nej zvuk rýchleho ťahu, ktorý berie so sebou kúsky omietky. (Koľko trvá dopad?) Včelie plásty dôkladne zasunuté do steny. Sú uložené ako v úli, len ten tu chýba. Vnútro bez domu. Vnútro v inom dome. Minulá tekutosť, mŕtva organickosť. (Ako dlho nastáva zánik?) Čo je TU, je vôňa, prechádza skrz drevené nosníky plástov, skrz stenu. Horizontála. Vôňa, ktorá sa prelieva a ktorá pretína zároveň. I Industriálne stalaktity, ktoré vytvorilo mesto alebo príroda v meste. (Ako rýchlo vznikajú pod mostom a ako v jaskyni?) Kvaple osadené ako exponáty na tyčkách, len dole hlavou. Medzi nimi a architektúrou je priznaný medzipriestor, a v tomto priznaní vzniká ich súzvuk. Vojnové fosílie z budúcnosti Radovana Čerevku nesie dominantná kovová štruktúra. Zvýznamňuje skameneliny z prachu smerom nahor, v protismere rastu kvapľov, ktoré sa dívajú zhora. Napriek tomu sa nestretnú (ako v jaskyni). Nečakajú na seba. Zdá sa mi, že toto miesto potrebuje priestor, ale má obavu z prázdna. Materiál je ťahaný gravitáciou v čase, vytvára ráznu vertikálnu čiaru. Niečo tekuté tuhne, vnútorný pohyb sa zastavuje. Tá transformácia musí byť fascinujúca, hoci vidíme len jej následok. (Kedy sa to stalo a videl to niekto?) Každé z vystavených diel nesie v sebe svoj vlastný čas trvania. Vznik – rýchlo a gesticky, pomaly a nebadane. Zánik – okamžitý kolaps, nenápadný rozpad, miznutie. (Čo sa deje s materiálom po tom, čo ustane?) Proces stále prebieha, aj keď ho nevidíme. Pokračuje, lebo čas plynie. Čas tu ukazuje na plynutie a je zastavený zároveň. To je asi ten zázrak. Zvláštne pnutie, ale i vedomá kontrola umelca – má možnosť zastaviť čas a vyberať – moment aj scénu. Objekty fixuje — zadržiava, aby sme ich mohli vidieť v tejto fáze ich života, v inscenovanom čase. (Ako ponechať veci svojmu času, aby im mohol autenticky plynúť?)

 

Pohľad do výstavy I was keeping it all safe for you Jara Kyšu v Galérii Zahorian & Van Espen, foto: Marko Horban.

More stories by

Dana Tomečková