Time After Time: Ohliadnutie za Cenou Oskára Čepana

9. 12. 2019

Vyhlásenie finalistov a víťazky Ceny Oskara Čepana tento rok prebehlo už po dvadsiatytretíkrát. Nejde však o samozrejmosť, ako by sa od prestížnej ceny očakávalo, ale o výsledok úsilia o zachovanie kontinuity ceny napriek nie úplne priaznivým podmienkam. Nová riaditeľka Nadácie – Centra súčasného umenia, hlavného organizátora Ceny Oskára Čepana (spolu so súkromnou iniciatívou na podporu umenia Collective) Lucia Gavulová, ako aj kurátorka výstavy Lucia Gregorová Stach vo svojich vyjadreniach prízvukovali reštart alebo nový začiatok samotnej ceny ako odpovede na krízu hodnôt na Slovensku i v globálnom meradle. Kríza je totiž, paradoxne, tým najlepším podnetom k prehodnoteniu a zmene, ako v umení tak i v spoločnosti. Výstava štyroch finalistov Lucie Mičíkovej, Adama Novotu, Emílie Rigovej a Borisa Sirku sa tento rok vrátila do Bratislavy, konkrétne do „nevýstavných priestorov“ bývalého obchodného domu Dunaj. Čiastočne spustnutá stavba obchodného domu v centre mesta tak podľa organizátoriek vytvorila pre výstavu rámec (post)modernej ruiny, do ktorej vnášajú druhý život práve diela finalistov a finalistiek, podnecujúce k zamysleniu sa a prehodnoteniu vzťahu medzi jednotlivcami a komunitou, ale aj celou spoločnosťou. Ďalšou významnou črtou (ne)výstavného priestoru bol výhľad na Námestie SNP, dejisko nedávnych aj (pre moju generáciu) historických protestov počas revolúcie v roku 1989. V tejto súvislosti je tiež relevantné vložiť sa, že názov námestia odkazuje k Slovenskému národnému povstaniu, ktoré bolo v prvom rade antifašistickým povstaním odbojového hnutia proti nemeckej okupácii Slovenska (slovenského štátu). Rozhodnutie stlačiť tlačidlo reštartu z dôvodu nemožnosti alebo nevôle pokračovania v zabehnutých koľajach, alebo práve pre záchranu toho, na čom nám záleží, je každopádne odvážnym gestom. Gestom založeným na nádeji na zmenu k lepšiemu práve z dôvodu neistého výsledku. Ak by sme za výsledok reštartu Nadácie – Centra súčasného umenia ako organizátora Ceny Oskára Čepana považovali tohtoročnú výstavu finalistov, tak sa tento riskantný reštart rozhodne oplatil. Finalistov vybrala medzinárodná porota, v ktorej zasadli Rainer Fuchs, šéfkurátor a zástupca riaditeľky Múzea moderného umenia vo Viedni (Mumok), Michal Novotný, riaditeľ Centra pre súčasné umenie FUTURA v Prahe, Kiki Petratou z Galérie Joey Ramone v Rotterdame, a nezávislá kurátorka Lora Sariaslan prednášajúca na Amsterdamskej univerzite. Jedným z kritérií poroty bolo vybrať finalistov a finalistky, ktorí by reprezentovali rôznorodosť súčasných umeleckých prístupov na domácej scéne. Rôznorodosť finalistov návštevníkom výstavy sprostredkovali nielen ich diela, ale i osobité portrétne videá režisérov Daniela Riháka a Mira Rema, strategicky umiestnené v predsálí výstavy, vítajúce návštevníkov, ktorí prekročili prah tretieho poschodia OD Dunaj. Stretnúť sa s umelcami bližšie mala potom verejnosť možnosť dva októbrové piatky, ktoré spolu so sobotou pre rodiny a niekoľkými dňami pre žiakov a študentov základných a stredných škôl – azda budúcich umelcov, kurátorov alebo milovníkov umenia – dotvorili program verejných podujatí.

V samotnej výstave sa potom finalisti predstavili staršími aj novými dielami. Napriek časovému tlaku dali nová riaditeľka nadácie Lucia Gavulová a kurátorka výstavy Lucia Gregorová Stach finalistom možnosť vytvoriť nové diela založené na kontinuálnom dialógu, nielen aby „naaranžovali“ existujúce diela v novom priestore. Čo sa týka priestoru, tak za zmienku stojí i citlivé architektonické riešenie výstavy od Petra Lišku, ktorý bol zároveň autorom vizuálnej identity. Zvlnený sýtozelený záves zjemnil strohú architektúru vyprázdnených kancelárií, ktoré nahradili pôvodné predajné priestory, a určite zakryl i mnoho priestorových nedostatkov. Zároveň však pripomenul, napriek svojej odlišnej farbe, miestnosť s červenými závesmi z kultového seriálu Twin Peaks, ktorá symbolizuje čierny či biely zrub, mytologické domovy dobra a zla. Naraz oddelený i spojený s vonkajším svetom bol podobne i (ne)výstavný priestor samotnej výstavy.

Po vstupe do výstavy sa návštevník ocitol priamo v inštalácii Lucie Mičíkovej Ulehl pod stéblo trávy, aby zvětšil nebe (2017-2018) pozostávajúcej z monumentálnych abstraktných plátien, keramických objektov so stopami ručného tvarovania na subtílnych stojanoch, a dlhých zvitkov papiera hadiacich sa na podlahe. Rovnaký autorský vzor pripomínajúci sčerenú hladinu slúžil i ako tapetové pozadie inštalácie, navodzujúce pocit vánku a chvenia listov pod holým nebom. Práve zachytenie a vlastná interpretácia premenlivosti a dynamiky žitého momentu v médiu maľby, kresby a inštalácie je najvýraznejšou kvalitou diela Lucie Mičíkovej. I keď literárne predlohy jej uvažovania o vzťahu človeka k životnému priestoru a prírode sú iné, pripomenuli mi koncept obytnej krajiny, ktorý český architekt Ladislav Žák rozpracoval v tridsiatych a štyridsiatych rokoch a ktorý sa nám dnes zdá utopický. So Žákom Mičíkovú spája určitý romantizmus, ktorý vyzdvihuje hodnoty ohrozené bezohľadnou a necitlivou modernizáciou vykoreňujúcou človeka zo súladu s prírodou.

Utópia načrtnutá na začiatku dvadsiateho storočia bola aj východzím bodom dlhodobého projektu Adama Novotu pod názvom M. R. Štefánik Utopian Startup Fashion Store & Manufacture (2018). Umelec v ňom nadviazal na údajný plán Milana Rastislava Štefánika založiť kolóniu Nové Slovensko na neobývanom atole Tupai vo Francúzskej Polynézii, kde by slovenskí kolonisti pracovali na kokosových plantážach. Zatiaľ čo podľa Adama Novotu už dnes nie je kam projektovať utopické vízie (teda s výnimkou iných planét), určitý únik z každodennej reality nám poskytuje virtuálna realita. Tú umelec používa ako nástroj v komunitných akciách s občanmi Košarísk, rodnej obce M. R. Štefánika, od plánovania ostrova, cez zborový spev nových ľudových piesní, až po návrhy virtuálnych 3D modelov šiat distribuovaných cez e-shop – v odozve na Štefánikov ekonomický plán pre slovenskú tichomorskú kolóniu. Ako umelec poukázal, do riešenia úloh v rámci virtuálneho sveta sa premietajú reálne sny a obavy občanov Košarísk aj ďalších prizvaných ľudí, ktorí sú v hmotnej núdzi alebo bez domova. Snaha o budovanie konštrukcie nového sveta skrz interakciu v rámci komunity prezrádza umelcov záujem o sociálne inžinierstvo. Dlhoročná fascinácia Japonskom i vedeckými pokusmi sa premieta do diel Borisa Sirku. Séria akrylových malieb Powers of Ten (2018), inšpirovaná rovnomenným filmom manželského páru dizajnérov Charlesa a Ray Eamesovcov z roku 1968 (prepracovaná verzia vznikla v roku 1977), vychádza z podobnosti štruktúr v mikro- a makrosvete, od bunky až po vesmír, ktoré v maľbách podnecujú našu predstavivosť a viacvrstvové čítanie. Umelecký jazyk Borisa Sirku sa však zďaleka neobmedzuje na maľbu. Lucia Gregorová Stach rozmanitosť jeho tvorby výstižne nazvala „chameleónskym“ prístupom, ktorý popri maľbe a kresbe zahŕňa objekty, inštalácie, hudbu a video. Napríklad videodenníky z rezidencie v Tokiu (Tokio Diaries, 2018) zaznamenávajú pobyt umelca konfrontovaného s realitou krajiny a jej kultúrou, ktorá inšpirovala jeho tvorbu, už niekoľko rokov vizuálne vo forme animovaných a hororových filmov i svojím skĺbením zdanlivých protikladov vedy a techniky na jednej strane a remesla a spirituality na strane druhej.

Deň pred koncom výstavy porota vyhlásila ako oficiálnu víťazku Ceny Oskára Čepana Emíliu Rigovú. Emília Rigová, známa ako Bári Raklóri sa na výstave predstavila súborom diel tematizujúcich jej identitu ako rómskej ženy-umelkyne. „Som Emília, som Bári, som žena, som Rómka, som Slovenka, som Európanka a som ešte omnoho viac. Všetky tieto aspekty mojej identity sa pretavujú svojimi stopami aj do mojich prác,“ vyjadrila sa samotná umelkyňa. Najsilnejším aspektom tvorby Emílie Rigovej je jej schopnosť preložiť vlastnú komplexnú skúsenosť do zrozumiteľného umeleckého aj verbálneho jazyka, ktorý prehovára nielen k iným členom menšín, ale i majoritnej spoločnosti. Diela ako Bulletproof Culture (2018), interaktívna inštalácia s nepriestrelnou vestou s motívom navrhnutým umelkyňou na základe tradičných rómskych vzorov, nepotrebujú žiadne vysvetlenia, pretože priamo evokujú paradoxné pocity ochrany a zraniteľnosti, či neviditeľnosti a zvýšenej viditeľnosti (hypervizibility) ako boli teoretizované antikoloniálnymi mysliteľmi. Bohato vzorované textílie a zlato sú súčasťou repertoára stereotypov, ktoré Rigová pretavuje do nových významových rámcov. Napríklad v krátkom videu Vomite, ergo sum! (2018) umelkyňa vracia smrteľne jedovaté tekuté zlato. Zatiaľ čo samotné video má iba štyridsaťpäť sekúnd a podobný efekt by sa dal dosiahnuť animáciou, jeho natočeniu predchádzala niekoľkotýždňová fyzická a psychická príprava príznačná pre umelkyňu. Práve podobná odhodlanosť a rigoróznosť je azda jednou z najlepších zbraní v boji proti predsudkom a násiliu zo strany väčšinovej spoločnosti. Víťazku čaká okrem finančnej odmeny rezidenčný pobyt v New Yorku a samostatná výstava po návrate. Zatiaľ čo New York je vysnenou métou mnohých mladých umelcov, myslím si, že v prípade Emílie Rigovej bude pobyt na umeleckej scéne zjednotenej odbojom voči existujúcej prezidentskej administratíve obzvlášť podnetným. Ako sa vyslovili kurátorka výstavy Lucia Gregorová Stach a riaditeľka nadácie Lucia Gavulová ešte pred vyhlásením víťazky, víťazmi sú pre nich všetci finalisti, ktorí v prvom rade zvíťazili nad náročnými podmienkami tohtoročného ročníka ceny. Avšak akokoľvek nadnesene to môže znieť, pomyselnými víťazmi nie sú tento rok, vďaka úspešnému reštartu Ceny Oskára Čepana, len všetci finalisti, ale celá umelecká komunita na Slovensku. A zatiaľ čo sa organizátorkám úspešne podarilo udržať cenu pri živote, čaká teraz novú riaditeľku nadácie náročná výzva konsolidovať Cenu Oskara Čepana na životaschopnú inštitúciu s víziou do budúcnosti, ktorá by prispela k rozvoju domácej umeleckej komunity a jej vzťahu k širokej verejnosti, ako aj k jej prepojeniu so svetom za hranicami Slovenska.

 

 

Rado Ištok pôsobí ako nezávislý kurátor v Štokholme.

 

 

 

 

 

 

 

Emília Rigová Bulletproof Culture Design, 2018, návrh oblečenia pre členov aktivistickej skupiny umelcov ROMANE KALE PANTHERA, objekt, autorský grafický vzor, tlač na plátne, nepriestrelná vesta, foto: Leontína Berková

Boris Sirka Powers of Ten, 2018, akryl na plátne, 150 × 170 cm, 160 × 140 cm, 160 × 150 cm, foto: Leontína Berková.

Adam Novota M. R. Štefánik Utopian Start-up Fashion Store & Manufacture, 2018, site-specific inštalácia, rôzne techniky a materiály, variabilné rozmery, foto: Ján Kekeli.

Lucie Mičíková Ulehl pod stéblo trávy, aby zvětšil nebe, 2017 – 2018, inštalácia in-situ, rôzne techniky a materiály, variabilné rozmery, dizajn kovových stojanov: Emil Taschka, foto: Leontína Berková.

Vyhlásenie víťaza Ceny Oskára Čepana 2018, foto: Adam Šakový.

Find more stories

Home