Matej Krén: Knižnica sa mení na zabudnutie by

by 5. 9. 2019

Hoci tvorbu Mateja Kréna (1958) charakterizuje neobyčajne široké rozpätie (intenzívne zasahuje do oblasti maľby, sochy, kresby, akčného umenia, filmu a hudby), v povedomí širokej i odbornej verejnosti ostáva zapísaný predovšetkým ako autor impozantných „knižných stavieb“, ktoré, povedané slovami Daniely Hodrovej, „stavia ako mandalu v rozličných mestách sveta“.1 To, čo zvonku pôsobí ako bizarná architektúra vyskladaná z tisícok reálnych kníh, sa vstupom diváka mení na akési virtuálne prepadlisko knižného sveta – ilúziu nekonečna docielenú jednoduchým systémom dvoch oproti sebe postavených zrkadiel. Zážitok založený na optickej ilúzii a „okaklame“ v nás na jednej strane vyvoláva pocit fyzickej neistoty až nevoľnosti, na druhej strane rozohráva hru o predstavách a navodzuje atmosféru. Inými slovami: okrem vonkajšieho je dôležitý aj náš vnútorný pohľad. Divák do týchto štruktúr vstupuje ako aktívny spolutvorca, rovnako priestor, ktorý ich obklopuje, určuje náplň (i dĺžku) ich existencie. Kniha ako materiál i médium sa pre Kréna postupne stala výzvou i programovým obmedzením, tvaroslovie i posolstvo jeho diel sa z nej odvíja. Toto programové sebaobmedzenie sa dá vnímať aj ako akási „obranná reakcia“ voči súčasnej informačnej preťaženosti a hromadeniu potreba vzdorovať často nestráviteľnému prebytku komodít a pretlaku informácií. V tomto kontexte sa mi vybavuje nedávna návšteva skládky odpadu pri Brne, kde som Mateja Kréna sprevádzala počas príprav výstavy KNIHY – OBRAZY (výstava sa aktuálne koná v bratislavskej GMB).

Semiolift – časť inštalácie aktuálnej výstavy Mateja Kréna, Galéria mesta Bratislavy, 2019, foto: Peter Homola.

Prostredie novodobej skládky s gigantickými kopami odhodených predmetov, ktoré spotrebiteľ bežne nevidí, spontánne podnecuje úvahy o dnešnom svete vecí na jedno použitie, o ich kolobehu, o chaose a poriadku, ale aj o súčasnom informačnom odpade. Prečo skládka? Čo z toho, čo nám toto miesto hovorí, Kréna fascinuje? Na túto otázku ponúka v nasledujúcom rozhovore zaujímavú odpoveď: „Medzi obchodom a skládkou sa rozprestiera celý náš vesmír. Nielen hmotný, ale aj vedomostný. Týka sa to aj kníh a knižníc. Cítim, že knižnica je niečo na hranici skládky. Usporiadanej „skládky“. Potom ešte existuje nejaká časť knižnice, ktorá je už neprístupná a mení sa na zabudnutie.“ Hranica medzi tým, čo je považované za „odpad“ a čo nie, môže byť nestála a premenlivá. Hraničné oblasti, zdá sa, príhodným miestom pre štúdium hodnôt a kategórií danej kultúry, pretože nám jasnejšie ukazujú, čo je „v hre“. Kniha ako Krénov hlavný materiál i médium, zachytená v pohybe od „použiteľného“ objektu, resp. nositeľa kultúrnych obsahov, cez objekt na pomedzí, ktorý už nikam nepatrí, až k absolútne nerozpoznateľnému rozkladu, sa zároveň stáva akousi spojnicou medzi minulosťou a súčasnosťou. Funguje temer ako okno spájajúce náš svet plný úžasných nových technológií s niečím, čo ešte donedávna existovalo. „Použiteľnosť“ je pominuteľná a prechod od „funkčnosti“ k zabudnutiu je pútavý zrejme aj preto, že nám pripomína našu vlastnú smrteľnosť. A kniha? Kniha sa stáva spomienkou. Krénove spektakulárne inštalácie majú pochopiteľne svojich (nes)početných prívržencov, no nájdu sa aj pochybovači. Tichá výčitka zo strany erudovanejšej časti slovenského publika pramení z dojmu, že do jeho tvorby sa postupne vkradol zvyk a opakovanie. „Každý autor má svoju tóninu,“ myslí si Krén. Bohatá a mocná duchovná symbolika knihy je zrejme hlavnou príčinou, prečo sa k tomuto médiu znova a znova vracia – vždy však v nových formuláciách. Jeho umelecký program založený na práci s knihami je mimoriadne kontinuitný a konzistentný. Presvedčiť sa o tom (alebo aj zapochybovať) mohli však iba tí, ktorí mali možnosť sledovať jeho prácu trocha zbližša.2

Pasáž – Mnemocinema, časť inštálacie aktuálnej výstavy Mateja Kréna, Galéria mesta Bratislavy, 2019, foto: Peter Homola.

V našom slovenskom kontexte je ojedinelým typom objektového, postmediálneho autora, ktorý ponúka príležitosť priblížiť sa súčasnému umeniu. Nie je to myslené ako kritika iných slovenských vizuálnych umelcov, skôr ako konštatovanie, že Krénovo dielo je mimoriadne „divácke“.3 Tým v jeho prípade nemám na mysli tendenciu „nadbiehať“ divákovi, skôr schopnosť vizuálne zhmotniť niektoré univerzálne spoločenské a filozofické fenomény, ktoré od 70. – 80. rokov minulého storočia intenzívne rezonujú aj v oblasti umelecko-historického diskurzu.4 Vlastne by sa dalo povedať, že Krén prostredníctvom kníh, resp. ich kacírskym popieraním a ničením vstupuje s dejinami umenia do polemiky: Skúmanie stále menej zreteľnej hranice medzi skutočnosťou a ilúziou, podmienené existenciou nových médií a nových technológií, ale aj prelamovanie či spochybňovanie doktrín zažitých (inštitucionálnych) systémov sú kľúčové témy, ktoré sa opakovane objavujú vo všetkých jeho výtvarných prejavoch.5 Krénov vzťah ku knihám v zásade charakterizujú dva základné prístupy. Prvý – „akumulačný“ – je spojený s tvorbou a týka sa dlhodobého zhromažďovania kníh ako diskvalifikovaného či „odpadového“ materiálu. Druhý – „zberateľský“ – odráža jeho osobný vzťah k tomuto médiu. Je pozoruhodné, že hoci vo svojich knižných objektoch, inštaláciách i performanciách6 knihy privádza až na hranicu možného abstrahovania (používa ich ako tehly, hnetie do podoby kameňov, melie na prach, vymazáva, lisuje alebo „páli“ v skle), v osobnej rovine sú preňho trvalou „fyzickou hodnotou“ a nenahraditeľným duchovným spojencom. Asi najlepšie to dokumentuje jeho vlastný ateliér – priestor značne sa vzďaľujúci tradičnej predstave o ateliéri umelca s rozostavanými stojanmi a vôňou terpentínu. Krén ho postupne transformoval na knižnicu, so stenami od zeme až po strop zaplnenú niekoľkými vrstvami kníh. Táto privátna „inštalácia“ je svetom s vlastným súborom pravidiel – metaforickým autoportrétom umelca, či skôr neustále sa rozširujúcim „labyrintom“ jeho myslenia a zároveň úkrytom a útočiskom, v ktorom neúnavne hľadá záchytné body v čase intelektuálnej námahy a fyzickej nečinnosti. Hoci Krén asi nie je zberateľom kníh v tradičnom zmysle tohto slova,7 reflexia jeho osobného, mimoriadne intenzívneho vzťahu k tomuto médiu, nám umožňuje lepšie sa mu priblížiť a spoznať aj niektoré odľahlejšie – menej známe zákutia jeho tvorby. Nasledujúci rozhovor je aj nahliadnutím do tohto vzťahu. Zároveň je pokusom naštrbiť trochu schematickú Krénovu verejnú prezentáciu a priblížiť jeho menej známe východiská, ktoré sú u nás neprávom odsunuté azda i samotným autorom.

Amnezitár – časť inštalácie aktuálnej výstavy Mateja Kréna, Galéria mesta Bratislavy, 2019, foto: Peter Homola.

KNIŽNICA SA MENÍ NA ZABUDNUTIE8

NAĎA KANČEVOVÁ  Od konca osemdesiatych rokov je kniha vo väčšine tvojich prác nejakým spôsobom fyzicky prítomná, aj keď nie nevyhnutne vždy vo forme zväzku. Aká bola cesta k práci s týmto materiálom? Začínal si skôr v tradičnejších médiách, maľoval si…

MATEJ KRÉN Povedal by som, že to pre mňa bolo zliatie viacerých disciplín. Na strednú školu som chodil na bratislavskú ŠUP-ku k Rudovi Filovi, ktorý bol môj prvý a jediný skutočný učiteľ. Žiaden iný, intelektuálne zaujímavý pedagóg vtedy na škole vlastne ani nebol. V sedemdesiatych rokoch, v čase, keď som tam študoval, bol Fila veľmi otvorený a mal vzácnu schopnosť mladého človeka veľmi prirodzeným spôsobom definovať – jednoducho dokázal nejakým spôsobom odhadnúť, čo by vás mohlo zaujímať. Veľa pracoval s literatúrou a každému nosil nejaké iné knihy. Mal veľké pochopenie pre inakosť – svojskosť. Myslím si, že to v našom ročníku padlo na úrodnú pôdu a ľudia sa počas štúdia skutočne vyvíjali.

NK To, že si začal pracovať s knihami, teda bola aj Filova zásluha?

MK To neviem. Fila mal aj veľa, z môjho pohľadu, kontraproduktívnych vlastností, ktoré som mu neskôr vyčítal. Otvoril mi však dvere do mnohých disciplín. Už vtedy som bol akoby dvojdomý. Nevedel som sa rozhodnúť, či pôjdem na konzervatórium, alebo na výtvarnú školu, zaujímal som sa o literatúru…

 

NK Dalo by sa teda povedať, že kniha sa pre teba stala výrazom tej mnohosti?

MK Presne tak. Je to jeden kváder, cez ktorý toho prechádza strašne veľa: komunikácia s človekom, možnosť uloženia, archivovania atď. Samozrejme, s tým úzko súvisí jazyk a písmo. Tým, že som sa zaoberal grafikou a písmom, bola kniha pre mňa zaujímavá tým, že som sa tiež zaoberal maľbou ako akýmsi iluzórnym svetom. Povedal by som, že veľa môjho rozpriestranenia sa tu zrazu bolo schopné koncentrovať. Kniha je pre mňa fascinujúca ešte aj tým, že hneď, ako ju otvoríš, odstreľuješ z miesta, kde sa práve nachádzaš, niekam inam. Nepoznám žiadne iné médium, ktoré ťa dokáže zbaviť tela tak, že okamžite zmizneš. Nevedno kam, jednoducho zmizneš. Potom sa vrátiš – zatvoríš knihu. Zároveň je kniha niečím, čo ide do tela – niečo, čo sa deje v tebe. Aristoteles vyslovil peknú myšlienku, že naša duša je vlastne všetkým. Áno, je to tak. Duša môže byť všetkým. No a kniha je zvláštna práve v tom, že úzko súvisí s tou dnes už rozpitvanou, ale stále dostatočne nevysvetlenou dušou.

 

NK Vrátila by som sa ešte k začiatkom tvojej práce s týmto nepochybne mocným médiom, ktoré, zdá sa, ťa postupne začalo ovládať. Pokúšam sa nejako si ťa vizualizovať s hŕbou kníh, ktoré niekedy niekde v osemdesiatych rokoch začínaš zhromažďovať a ukladať do určitej priestorovej štruktúry. Pamätáš si, kedy a kde sa vzal ten impulz? Ako to celé vzniklo?

MK Nebolo to takéto priamočiare a nespomínam si presne, v ktorom roku to bolo. Samozrejme, pamätám si na prvú vec, ktorú som začal vymýšľať z kníh.9 Dospel som k nej tak, že to jednoducho zo mňa vypadlo. Až keď to vypadlo, začal som nad tým uvažovať a uvedomovať si, koľko všelijakých možností mi to ponúka. Dozrievalo to však postupne. Keď som potom robil ďalšiu inštaláciu z kníh, začal som si uvedomovať možnosť tejto cesty. Súboj s týmto médiom sa pre mňa potom stal súčasťou určitej línie. Nebolo to vôbec racionálne, bolo to skôr intuitívne. V žiadnom prípade to nebola špekulácia. Bol to zrazu skok niekde úplne inde. Okrem toho v tom zohral úlohu aj pragmatický aspekt. Keďže som v tom čase nemal ateliér, musel som robiť niečo, na čo ateliér nepotrebujem. Maľba si jednoducho nemôže dovoliť odpustiť, že používa farby, terpentíny, štetce a plátno, rovnako fotografia potrebuje prístroje. A v mojom prípade som si uvedomil ten zvláštny paradox, že keď výstava skončí, môžem tie knihy čítať. Uvedomil som si, že tá skulptúra vlastne spočíva iba v dočasnej konštelácii toho, s čím pracujem.

 

NK Tesne pred revolúciou si bol jedným z účastníkov dnes už pamätného Suterénu,10 kde si začal rozpracovávať systém priestorových štruktúr so zrkadlami. Stavebným prvkom tu však vtedy neboli knihy, ale škatule od banánov a pomarančov, v ktorých paradoxne dnes knihy počas inštalácií prenášaš. Zrejme aj tu treba hľadať korene tohto nápadu.

MK Princíp v Suteréne síce bol podobný, no inštalácie mali iné východisko. Prvá sa volala Pyramída a bola vytvorená z egyptských škatúľ od pomarančov značky Nefertiti. Škatule tvarovo odkazovali na stavebné kvádre skutočných pyramíd. Druhé dielo Dolewell predstavovalo „studňu“ – kruhovú stavbu zo škatúľ od banánov Dole. Zrkadlo na podlahe, vo vnútri tej štruktúry vytváralo ďalší imaginárny a ešte hlbší suterén, na ktorý malo odkazovať aj slovo „dole“.

 

NK V tvojich najznámejších priestorových inštaláciách sú knihy súčasťou celku, nie však ako v knižnici, kde zostáva každá kniha autonómna, ale ako stavebný prvok – ako tehly v komplexe budovy. Je pre teba kniha, tak ako s ňou vo svojich knižných stavbách pracuješ, len „surovinou“?

MK Surovina je zlé slovo, pretože štruktúra, ktorú vytváram, je vlastne nefyzická. Ten materiál je veľmi špecifický. Nie je v ňom totiž imanentné, že z neho musí vzniknúť „socha“. Veľa som o tom uvažoval a zakotvenie celej tej štruktúry je pre mňa nejasné. V tých realizáciách nejde iba o knihy ako tehly, ale aj o texty, resp. o autorstvo množstva ďalších ľudí. Pracujem s tým zámerne. Ak si pozrieš moje posledné práce, uvidíš úplné popretie kníh. Možno aj preto, že ma zaujímala hudba a veľa som hrával na klavíri, som si všimol istú príbuznosť mojich inštalácií práve s hudbou – rad dvanástich daných tónov, ktorých kombináciou sa odrazu stanú celé svety.

 

NK K tomuto si však dospel až postupným uvažovaním.

MK Samozrejme.

NK Keď si začal vytvárať prvé „knižné príbytky“, bolo pre teba dôležité, že „stavebným prvkom“ boli knihy na „konci svojej cesty“ – knihy vyradené z knižníc. Z tohto pohľadu si vlastne pracoval aj s odpadovým médiom…

MK Áno, pracujem s tým od začiatku. Vyradenie knihy knižnicou sa stáva akousi „konečnou stanicou“ toho objektu, ktorý bol však práve v tej chvíli pre mňa najviac naplnený. Stretnutie knihy s čitateľom bolo pre mňa veľmi dôležité. Na tých knihách bolo vidieť, že rotovali. Paradoxné je, že v súčasnosti mám knihy uskladnené v hangári situovanom hneď vedľa skladu kníhkupectva Levné knihy.

 

NK To je zaujímavý paradox, ktorý odkazuje k súčasnej nadprodukcii všetkého, vrátane informácií, a teda aj kníh. Pri pohľade na tvoje inštalácie sa dnes začína silno vynárať práve táto metafora. Nejde už iba o knihy ako diskvalifikovaný objekt vyradený knižnicou, ale aj o „informačný odpad“, ktorým stále viac zanášame naše mozgy.

MK Povedal by som, že mnohé pojmy, o ktorých sme sa spolu rozprávali, sú ukotvené v kontexte. S každou zmenou kontextu sa mení aj reflexia daného pojmu. Kontext diela nevytvára iba moje slovné vyjadrenie a moja reflexia, ale aj vyjadrenie diváka, reflexia odborníkov, časopisov atď., to všetko spoluvytvára dielo – jeho kontext, ktorý sa mení nielen v čase, ale aj v priestore. Ale aby som sa vrátil k téme: „odpad“, ktorý je na pultoch v kníhkupectvách, ma nezaujíma.

 

NK Znamená to, že „odpad“ zaradený do predaja v kníhkupectvách vo svojich inštaláciách nevyužívaš?

MK V inštaláciách ho využívam. Napríklad keď som robil Sediment,11 pracoval som aj s knihami, ktoré mi venovalo kníhkupectvo Levné knihy. Dielo teda vznikalo z používaných kníh, ale aj z kníh, ktoré sú novodobo nepoužívané, pretože som chcel reflektovať aj tento aspekt.

NK V mnohých dielach vznikajúcich na princípe zbierania či kumulácie registrujem jeden zaujímavý moment – akúsi rituálnu polohu. Väčšinou sú to práce, ktoré vznikajú dlhodobo, koncentrovane a veľmi systematicky…

MK Systém je samozrejme dôležitý. Myslím si, že každý človek, ktorý niečo vytvára, nutne potrebuje „pravidlá hry“. Tie pravidlá mu nemusí nikto nadiktovať, ale môže si ich sám zvoliť, alebo k nim môže dospieť. Mám pocit, že čím sú pravidlá obmedzujúcejšie, tým je autor lepší. Keď si zoberieš takého hudobníka, ten má k dispozícii dvanásť tónov, a to je všetko. Existuje tu daná určitá škála, a je až neskutočné, čo všetko nám umožňuje. Napadá mi k tomu jedna zaujímavá poznámka Stravinského, ktorý sa zamýšľal nad obrovskými možnosťami použitia hudby a zvuku. Nakoniec reagoval tým, že sa rozhodol obmedziť na dvanásť tónov. Cítil, že práve obmedzením sa rozširuje tvorivosť.

 

NK Je to vlastne niečo, čo sa vylučuje s archívom, ktorý má tendenciu neustále sa rozširovať.

MK Rozširovať sa, a tým, že sa rozširuje, začína obsahovať „temer všetko“. Svojou rozsiahlosťou sa vlastne stáva nepoužiteľný, takže opäť potrebuješ nejaký ďalší „podarchív“ aby si sa k tomu veľkému nejako priblížila.

NK To, čo robíš, je teda aj reakciou na súčasný informačný pretlak a hromadenie vecí, informácií…

MK Súvisí to s tým. V mnohých mojich prácach som zámerne hľadal obmedzenie – sebaobmedzenie, veľmi striktne. Niekedy som to robil spontánne, niekedy trocha cielene. Cítim tam akúsi nádej. Pri tej mnohosti je, samozrejme, dôležité, akým spôsobom sa obmedzíš, rovnako ako je dôležité vôbec sa rozhodnúť, čo vlastne budeš zbierať. Materiál, ktorý sa nazhromažďuje ako výsledok nejakého deja, ako niečo, čo tu spoločnosť zanecháva, je z tvorivého hľadiska nesmierne zaujímavý.

 

NK Na tento moment reaguješ aj výstavou KNIHY – OBRAZY, ktorú si v septembri otvoril v bratislavskej GMB. Opätovne som si to uvedomila, keď sme spolu nedávno navštívili skládku odpadu na Morave, s ktorou si pri príprave tejto výstavy spolupracoval…

MK Prostredie skládky u mňa rezonuje veľmi silno už od detstva a určilo aj podobu tejto výstavy. Cítim tam jedno veľmi dôležité posolstvo o tomto svete. Medzi obchodom a skládkou sa rozprestiera celý náš vesmír. Nielen hmotný, ale aj vedomostný. Týka sa to aj kníh a knižníc. Cítim, že knižnica je niečo na hranici skládky. Usporiadanej „skládky“. Potom ešte existuje nejaká časť knižnice, ktorá je už neprístupná a mení sa na zabudnutie.

 

NK Slovo „odpad“ sa dnes často používa metaforicky na označenie zbytočných informácií, mediálnych „rýchlokvasov“, reklám a pod. Uväznení za obrazovkami sme neustále vystavovaní vizuálnemu „prachu“, ktorý upcháva všetky voľné miesta našich životov. Vo virtuálnej/mediálnej sfére hranica medzi tým, čo je považované za „odpad“ a čo nie, asi nie je natoľko „hmatateľná“ ako na skládke odpadu, to však neznamená, že je menej problematická. Zdá sa mi, že aj na tento moment reaguješ výstavou v GMB…

MK V konkrétnom prípade tejto výstavy s odpadom pracujem viac ako s metaforou. V podstate ho aj dotváram a staré vyradené knihy posúvam ešte viac k priepasti ich úplného zániku. Vytváram tak plastickejšiu podobu „kultúrneho smetiska“ a trochu viac dramatizujem celú situáciu, aby som zreteľnejšie mohol artikulovať ich zvláštny spôsob návratu v novej podobe. V tvare fiktívnej „archeologickej“ zbierky „post-mediálnych predmetov“. Protipohyb návratu knižného odpadu na svoje pôvodné miesto „kultúrotvorného“ média a premena galérie na „smetisko kultúry“ je skutočnou témou projektu AMNEZITÁR na výstave. A je možno aj hľadaním iného významu a miesta pre odpad ako taký.

 

NK Časť aktuálnej výstavy v GMB je digitálnou adaptáciou pôvodnej Pasáže z roku 2004. Inštaláciu si pomenoval Mnemocinema. Názvom zjavne odkazuješ k Warburgovmu Atlasu Mnemociné (1927–1929), v ktorom stopoval určité motívy, témy a emócie, opakujúce sa v rôznych dobách a médiách. Vlna privlastnenie si Warburgovho diela prebieha v posledných desaťročiach celým euro-americkým svetom umenia. V čom je pre Teba jeho odkaz príťažlivý?

MK Pokiaľ ide o Mnemocinema, už samotný moment, že kniha je tu nahradená digitálnym obrazom súvisí so zabúdaním a rekonštrukciou pamäte, ktorými sa Warburg zaoberal. Ja som si ale Warburga objavil ešte kedysi dávno vďaka Gombrichovi, ktorý ho spomínal vo svojej monografií. Gombrich tam plasticky opisoval záchranu Warburgovej literárnej pozostalosti. Názov teda nie je ani tak interpretáciou Warburga, skôr akousi poctou snahe o záchranu dôležitých pozostatkov poznania minulosti. Pripomienkou toho, o čo sa koniec koncov usiloval aj Gombrich, aby takáto „digitálna pasáž“ nenastala

 

NK Prostredie GMB sa výrazne vymyká súčasnej predstave moderného múzea. Mnohí tento priestor považujú za nevhodný na vystavovanie. Vnímajú ho tak trocha ako múzeum minulosti, akýsi „skanzen“, v ktorom zastal čas. Paradoxne mám pocit, že tvojim inštaláciám to práve v tomto priestore najviac sluší. Vzniká zaujímavý kontrast medzi zmenám odolávajúcim priestorom tejto inštitúcie a súčasným intervenčným, miestošpecifickým dielom, ktorým do nej vstupuješ…

MK Žiaľ, je to neodmysliteľný atribút GMB a jej Pálffyho paláca, ktorý bol však jedným z dôvodov môjho výstavného návratu do tejto inštitúcie. Je ideálnou kulisou a nástrojom pre plastické vyjadrenie toho, čo mám na mysli v tomto výstavnom projekte. Umožňuje mi to oveľa prirodzenejšie uskutočňovať stavebné a významové posuny tejto „bohom zabudnutej“ budovy, pietne odolávajúcej tlaku dnešných „oslnivých premien“ všetkého a všade. Celá výstava pôsobí skôr ako náznak nevyhnutnej rekonštrukcie – umelá intervencia do niečoho, čo takúto zmenu nepotrebuje. V takomto kontexte je to oveľa sugestívnejšie. Keďže celá moja výstava v sebe latentne nesie motívy plné rôznych upgradov, významových posunov, iluzívnych simulácií a umelých extenzií pôvodných podôb a funkcií, tak som, v tomto prípade, pravdepodobne, dospel k presnému názorovému opaku ako tí, ktorí tento priestor považujú za a priori nevhodný.

 

NK V tom, čo robíš registrujem dva prístupy ku knihám. Jeden je „akumulačný“ a súvisí s tvojou tvorbou, kde knihy „popieraš“, druhý je „zberateľský“ a ten je viac osobný. Tvoj pražský ateliér má podobu knižnice úctyhodných rozmerov, ktorú dlhodobo rozširuješ a veľmi intenzívne využívaš…

MK A to som ti ešte nepovedal, že tá knižnica má aj virtuálne pokračovanie. Na diskoch mám posťahované tisíce kníh. Je to zbierka približujúca sa rozmerom univerzitnej knižnice.

NK Považuješ sa za zberateľa kníh?

MK Necítim sa ako typický zberateľ v zmysle potreby vlastniť a vyčerpať určitú oblasť. V tomto smere sa u mňa objavujú iba akési mikrozbierky. Napadá mi napríklad moja zbierka samizdatov alebo zbierka kníh, ktoré vychádzali v edícii Otázky a názory. Boli to útle knižky s výraznými grafickými obálkami. Každú obálku navrhoval iný výtvarník. Vyšli tu napríklad Cézannove listy, Matissove citáty, eseje Jiřího Kolářa, ale aj zaujímaví komunistickí autori, ako napríklad Novomestský. Po prvýkrát som sa tu stretol aj s Umbertom Ecom. Dokopy vydali asi 120 kníh. V antikvariátoch sa už dosť ťažko zháňajú. Chýba mi z nich ešte asi 15. Chcel by som ich dať zarámovať ako obraz, nie s cieľom vystavovať ich, ale sám pre seba. Bola to edícia, ktorá ma veľmi ovplyvnila. Ďalšou takouto mojou zbierkou je séria kníh, ktoré za komunizmu vychádzali v džezovej sekcii. Vidíš, vlastne som si práve uvedomil, že ich mám viac.

 

NK Mala som možnosť vidieť, ako sa pohybuješ vo svojej knižnici, takže viem, že sa v nej perfektne orientuješ. Ako ju systematizuješ?

MK Štruktúra radenia kníh v mojej knižnici je založená na určitých myšlienkových okruhoch, ktoré sú však zjavné iba mne. V rámci jednotlivých okruhov sa nachádzajú knihy z rôznych, napohľad úplne kontrastných oblastí. Povedzme okruh kníh, ktoré sú z môjho pohľadu zaujímavé z hľadiska vzťahu zvuku a obrazu. Alebo detský katalóg modelov áut firmy Matchbox vedľa malých umenovedných kníh nemeckej knižnej edície DuMont. Niečo v zmysle hypertextových prepojení.

 

NK Akási mapa tvojho uvažovania.

MK Alebo aj polemika so systémom archivácie a knižničného poriadku.

NK Ak by sme sa obzreli naspäť, objavovalo sa niečo z toho, s čím dnes pracuješ, už v tvojom detstve? Zbieral si niečo?

MK Ako mnoho detí som zbieral známky. Svoje detské albumy som nedávno náhodne objavil vo svojom brnianskom sklade kníh, keď som tam niečo hľadal. Okrem toho som tam natrafil aj na svoju úplne prvú zbierku: môj detský zberateľský poklad! Priniesol som ti ho ukázať, keďže viem, že ťa tá téma zaujíma. Možno ťa to poteší. (Matej Krén mi podáva malú škatuľku z priesvitného plastu, v ktorej sú miniatúrne obrázky.)

 

NK Čo je to?

MK Pohyblivé obrázky. V tom čase úzkoprofilový tovar! Nachádzali sa v balíčkoch amerických žuvačiek značky Dandy. Spomenul som si na ten zvláštny detský pocit fascinácie, keď som s tými obrázkami hýbal a oni sa menili. V tom čase vzniklo celé detské spoločenstvo, ktorého som bol súčasťou, tie obrázky sme si vymieňali. Bolo to podmienené našou spoločnou fascináciou. Asi sa k tomu nedá pristupovať z akademického hľadiska, ale uvedomil som si, že v tomto objekte je vlastne obsiahnuté temer všetko, s čím som neskôr v živote pracoval.

 

Matej Krén sa narodil sa v Trenčíne v roku 1958 momentálne žije a tvorí v Prahe. Absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Už v absolventskom ročníku získal na Medzinárodnej výstave študentov v japonskom Kobe Honor Award (1985). Do roku 1989 sa zúčastnil mnohých výstav ako napr. Artprospekt, Posun artefaktu, Terén a i. v rámci neoficiálnej výtvarnej scény. Ponovembrových udalostiach sa spolupodieľal na transformácii Vysokej školy výtvarných umení, kde krátko pôsobil aj ako pedagóg. Od začiatku 90. rokov vystavuje na prestížnych svetových prehliadkach umenia v dôležitých metropolách Európy i zámoria (Amsterdam, Berlín, Budapešť, Chicago, Lisabon, Paríž, Philadelphia, Praha, Sao Paolo, Sevilla, Soul, Viedeň a i.) Získal niekoľko prestížnych medzinárodných ocenení: Cenu kritiky a Cenu diváka za prezentované dielo Idiom na Bienále súčasného umenia v Sao Paolo (1994). Hlavnú cenu v celosvetovej výtvarnej súťaži Promotion of the Arts organizovanej UNESCO v Paríži (1995).

1 Pozri bližšie: HODROVÁ, Daniela: Knižní příbytky aneb stat liber mutus. In: Krén, Matej (ed.): Knižní příbytky/Book Dwellings, Praha – Bratislava 2004, s. 6.

2 Možno aj preto, že pred zrakom slovenskej verejnosti nevystupuje veľmi často, sa s jeho tvorbou spája len tenká a pomerne jednostranná vrstva interpretácií.

3 Kým niektorí autorovi „súputníci“ – kolegovia výtvarníci známi aj v širšom európskom/svetovom kontexte (napríklad Július Koller) sú plnohodnotne uchopiteľní len z našej domácej perspektívy, Krénove práce sú pomerne univerzálne, schopné rezonovať v podstate kdekoľvek.

4 To platí aj napriek tomu, že jeho najznámejšie inštalácie ako Idiom či Pasáž si začali žiť svojím vlastným životom a stali sa „atrakciou“, v ktorej sa dnes fotia modelky a baletky.

5 V tomto zmysle sa vlastne akosi mimovoľne približuje globálnym konceptuálnym tendenciám druhej polovice 20. storočia. Porovnaj napr.: DRUCKER, Joanna: The Century of Artists Books. Granary Books, New York 1995; STEWART, Garrett: Bookwork: Medium to Object to Concept to Art. The University of Chicago Press, Chicago 2011.

6 Ako postrehla už Daniela Hodrová, za performance možno považovať nielen realizáciu jeho najznámejších „knižných stavieb“, ale aj dlhodobé zhromažďovanie kníh, ktoré im predchádza. In: HODROVÁ 2004, s. 16.

7 Nie je bibliofil poháňaný túžbou vlastniť a vyčerpať určitú oblasť.

8 Rozhovor je fragmentom dialógov s Matejom Krénom, zaznamenaných v jeho ateliéri v Prahe dňa 30. 10. 2017 a v bratislavskom ateliéri, počas našich stretnutí v rokoch 2018 a 2019.

9 Idiom realizovaný v rokoch 1991 – 1998 v rôznych mestách sveta, 1998 natrvalo umiestnený v mestskej knižnici v Prahe. 10 Neoficiálna skupinová výstava usporiadaná pred revolúciou v roku 1989 v kurátorskej koncepcií R. Matuštíka v starej pivnici na Konventnej ulici v Bratislave. Pozri bližšie kat. výstavy: Matuštík, Radislav: Suterén: Milan Adamčiak, Július Koller, Matej Krén, Milan Pagáč, Viktor Oravec, Peter Meluzin, Peter Rónai, Jana Želibská. Katalóg k výstave. ČSTK, Bratislava 1989.

 

 

 

 

 

Virtuálny ateliér Mateja Kréna, stavba inštalácie Sediment, Dox – Centrum súčasného umenia, Praha, 2008, foto: archív Mateja Kréna.

More stories by

Naďa Kančevová