Dávid Koronczi by

by 15. 6. 2019

Intermediálny umelec, grafický dizajnér, organizátor kultúrnych akcií a festivalov, ktorý búra zaužívaný formát afirmatívneho determinizmu postavenia umelca v rámci kultúrnej scény. Pochádza z Lučenca, bakalárske štúdium absolvoval na opavskom ITF, magisterské na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) na Katedre intermédií v ateliéri „IN“ u Ilony Németh. V súčasnosti pôsobí na VŠVU ako odborný asistent v ateliéri vvv (vizuálne, verbálne, verejné) Martina Piačka na Katedre intermédií. V rámci slovenského súčasného umenia zastáva skôr pozíciu tvorcu koncepcií (zakladateľ a dramaturg festivalu Medzihmla v Lučenci), ideí a vizuálnych identít viacerých zoskupení, než ako samostatný individuálny umelec.

Dávid Koronczi, We Are Nature, chlebová typografia, kobercový environment; súčasť výstavy Humid Intimacy v AM 180, Praha, foto: Berta Holoubková.

Stieraním hraníc medzi producentom a konzumentom prekračuje „interfejs“ zaužívaných vymedzujúcich funkcií v umení – umelec, kurátor, kritik, teoretik. Svojimi aktivitami vytvára možnosti prelínania umeleckej a teoretickej praxe, čím vzniká kolektívne neukončené dielo spájaním osôb z rôznych sfér, ktoré medzi sebou diskutujú, reflektujú súčasnú problematiku a vzájomne sa ovplyvňujú. Celkový vizuálny program Koroncziho, aj pre vplyv post-internetových tendencií, nemožno skúmať afirmatívnou kritikou s využitím jasne determinovanej terminológie. Spadá do generácie mladých umelcov, ktorí ešte nepatria do skupiny tzv. „digital natives“,1 ale je schopný fluiditou vyžívaných médií, širokospektrálnym záberom tém a problematík v jeho intermediálnej tvorbe formovať rôznorodý prístup k výslednému uchopeniu a stvárneniu diela. Napriek tomu u neho badať niekoľko základných východiskových tendencií novej estetiky a masovej kultúry nahrádzajúcej „nové univerzum“. V roku 2013 založil v spolupráci s Martinou Szabóovou, Jurajom Mydlom a Romanom Miklášom vizuálny inkubátor Pinchof_, kde sa venuje spracovaniu viacerých publikácií, vizuálnych identít kultúrnych podujatí, ale napríklad aj vizuálnej identite mesta Lučenec. Dizajnovú stránku zastrešuje aj v kultúrno-spoločenskom magazíne Kapitál, v ktorom využíva signifikantné prvky typické pre post-internetové tendencie novej estetiky Jamesa Bridela a subkultúrnych žánrov, ako sú napríklad seapunk a vaporwave.2

Dávid Koronczi, Sebecké Ja(á), site-specific videoinštalácia, Festival DAAVS, Východoslovenská galéria, Košice, foto: Nikolas Bernáth.

Zároveň pracuje s komunikačným modelom od Hito Steyler „many to many“3 – masovej individuality cez produkciu obrazu mimo špecializovaných oblastí. Vo svojej umeleckej činnosti sa primárne venuje reflexii tém identity, pamäti, filozofii, environmentálnych a politických otázok. Koroncziho samostatná výstava Kde bolo, tam bolo/Egyszer volt, hol nem volt (2015, Mestská galéria, Rimavská Sobota) analyzovala národnú identitu jedinca v postavení spoločnosti a dlhodobo spoločensko-historicky prepojenú oblasť na pomedzí Slovenska a Maďarska. Témou pôvodu, identity a prostredia, z ktorého pochádzame, sa zaoberal v rámci výstavy Deriváty, ktorú kurátorsky zastrešoval v roku 2013 v Lučenci v Novohradskom múzeu a v galérii a platforme súčasného umenia PRIESTOR (kde v rokoch 2010-2015 pôsobil ako šéfkurátor a riaditeľ). Počas prípravy projektu bol kolektív autorov pochádzajúcich z Lučenca priamo konfrontovaný s prostredím, ktoré v istom bode opustili, avšak tvorilo a tvorí kľúčový aspekt v ich výchovnom formovaní. Jedno z najvýraznejších diel The Selfish (Me)s (2018, Východoslovenská galéria, Košice; 2017, Nová Cvernovka, Bratislava) po ideovej stránke spracováva filozofiu kritického myslenia a neustáleho dovzdelávania sa naprieč diferentnými témami. Pomyslený priestor umelo vybudovaného videoklipu pozostáva zo streamu obrazového smogu, environmentu, hudby a hovoreného slova – rapu. Prelínanie siete, vizuality, poetiky, politiky, filozofie a ďalších oblastí cez presun a expanziu internetu zhmotňuje virtuálny priestor vo fyzickom priestore – a to ako v reálnom, tak aj vo virtuálnom – dielo je zdokumentované, zverejňované na internete a opäť nadobúda život pomocou zdieľania. Vplyv World Wide Webu 2.0 do reálneho života, je vnímaný ako realita defragmentovaná na zoskupenie obrazov, ktoré sú (post)produkčne editované. Stiera sa rozdiel medzi videním a videným, vnímanie recepcie umeleckého diela, našej identity, kultúry a spoločnosti ako takej je ovplyvňované vizuálnym a informačným pretlakom. Súbežne vyjadruje kritiku informačnej bomby, vťahujúcej nás do dromologickej spoločnosti, ktorú bez rozvíjania kritického myslenia nedokážeme odfiltrovať.

Dávid Koronczi, Standing On The Shoulders Of Giants, internetové dielo, www.standingontheshouldersofgiants.com, vývoj v spolupráci s Gáborom Jéneim, foto: archív Shedhalle, Zürich.

Zamýšľanie sa nad ustálenosťou zaužívaných javov v prirodzene sa vyvíjajúcej spoločnosti sa prejavuje v diele Standing On The Shoulders Of Giants, version 2 (2018, Shedhalle, Zürich, v spolupráci s Gáborom Jeneiom). Net-artové premietanie stvárňuje nové možnosti označovania času, pričom kriticky reaguje na tradičný spôsob datovania podľa Krista. Stránka zobrazujúca aktuálny čas pravidelne obmieňa možnosti alternatív osobností a historických postáv, podľa ktorých by ho bolo možné preformátovať. Principiálnu nestálosť sleduje aj v diele, ktoré nadobúda parazitný charakter Bacterial blues and partying yeasts (2018, Galéria Medium, Bratislava). Pracuje s baktériou ako subjektom tvoriacim väčšinové zastúpenie na ľudskom tele. Plesnivejúci, rozkladajúci sa a zároveň oživujúci chlieb a pečivo fyzicky reprezentuje tekutosť pojmov živého a neživého. Na témy reaguje spätne, prípadne formuje ich aktuálny stav, demonštruje individuálne súvislosti a plne si uvedomuje labilnosť dnešnej doby. Konvergenciou a technologickou remediáciou minulosti do prítomnosti vytvára fiktívne scenáre, vychádzajúce z prítomnosti cez špekulatívny naratív. Kritickú reflexiu partikularít predimenzovanej spoločnosti informáciami a vizuálnym smogom posúva do komplexnej multiodborovej špekulácie, ktorá je do istej miery ovplyvnená prácou s konceptom presahujúcim hranice individuality.

Dávid Koronczi, The Selfish (Me)s, intermediálna inštalácia, 2017, foto: archív autora.

https://davidkoronczi.com

More stories by

Nina Vidovencová