Z novodobej mágie telesnosti súčasného umenia – Idea potešujúca jednotlivca

12. 3. 2019

Mágie a rituály sú vždy epopejou o interpretovaní nás samých. Rituály často nepriamo odrážajú stav našej duše a tela. Vďaka rituálom máme chuť dávať naše telo, bytie, do nových kontextov, významov. Pre seba sme vždy subjektom, pre okolie objektom. Cez mágiu tela sa túžime identifikovať, prezentovať sa. Cez telo si upokojujeme svoje úzkosti, cez obraz (fetiš) tela sa premosťujeme do svojich spomienok, zážitkov.

Fetiše či rôzne magické predmety sú veľmi často statické (ne)pohlavné predmety, ktoré vieme rozpohybovať cez naše vlastné (auto)projekcie. Rituály sú pomocníkmi a prostredníkmi, ktoré vyzdvihujú rozdielnosti medzi šedou každodennosťou a vzrušujúcou tajomnosťou. Ritualizmus v každodennom živote a umení je len vkladaním našich túžob, našich neschopností racionálne zodpovedať často iracionálne prežívania, ktoré v sebe ako ľudské bytosti obsahujeme. Mágia, rituál, fetiš – to je idea, ktorá potešuje jednotlivca. Fascinácia telom, jeho krásou, jeho telesnosťou asi pramení v našej túžbe žiť večne. Cez svoje telo si uvedomujeme postupný odchod života z tela, často cez bránu telesnosti vlastného erotizmu. V konkrétnych príkladoch v súčasnom slovenskom i českom umení vieme nájsť stopu rôznych svetov telesnosti.

Napríklad v sochársky mimoriadne pôsobivom objekte Petry Čížkovej Pas de Vanille (2012). Autorka cez ľahkosť, a zároveň monumentálnosť latexových farebných fragmentov, v kombinácii s kovovými predmetnými konštrukciami/skulptúrami vejúcimi vo vzduchu, odľahčuje a súčasne zaťažuje priestor. Názov inštalácie je súčasne aj návodom, ako čítať – bez vanilky. V mnohovrstevnej intelektualizovanej tvorbe Martina Gerboca sme svedkami, voyeristickými účastníkmi na zobrazovanej telesnosti v maliarových obrazoch. Gerboc surovo, bez prikrášlenia zobrazuje nánosy nevšednosti, ktoré nám niekedy pomáhajú v prežívaní reálneho sveta. Za reflexiu stojí aj poloha dokumentárnej fotografie, ktorá je vizualizovaným pamätníkom prežitého momentu, zážitku. Súčasne je na prvý pohľad „najjednoduchším“ odrazom skutočnosti, v dokumentárnych záznamoch Matúša Zajaca (napr. Dark Ophelia, 2018) sa ukazuje, odhaľuje svet, do ktorého nie sú dvere otvorené bežne. Fotografie zachytávajú moment z hier a rituálov pre dospelých – jedných lákajú, iných odpudzujú, sú reportmi zo sveta jasných sexuálnych pravidiel. Cez rôzne neprirodzené, surovo pôsobiace „rekvizity“ ľudského tela, ako štipce, obojky, masky, môžeme tušiť iba chuť po hravosti a uvoľňovaní sa z prežívaného života. Cez satiru a prvky postmoderny, dialógom s minulosťou, zmenou kontextov a významov poukazuje Adam Štech na stále aktuálnu magickosť klasického maliarskeho média.

Rituálmi môžu byť aj (ne)obyčajné úkony, roly, ktoré vieme „vyhypovať“ do absurdna. Byť úžasná/ý matka/otec, milenka/milenec, žena/muž, byť jednoducho top v segmente svojej triedy. Cez fókus ženskej optiky komentuje rozkoly medzi ženskými snami a túžbami Lucia Dovičáková, v jej tvorbe sú stopy hravej fascinácie i humornej ironizácie ženských fetišov, ako sú topánky, kuchynský prebor v (pri)pečení toho najnajnaj (jablkového) koláča v kráľovskej dimenzii kuchynského sporáku a uniformy (bodkovanej) kuchynskej zástery…

Fantázie sú najčastejšie v hlave, no niekedy na ich upokojenie stačí iba pohľad. Milujeme pohľady, priehľady, podhľady. To je tá magickosť chvíle. Človek je zvedavý primát, túžiaci sa dívať a vidieť stále viac a viac. Niekedy cez priehľad okna, okuliare, monitor či displej, obrazovku konkrétneho technologického zariadenia. V túžbe pozerať sa na iných pramení naša túžba po zrkadlení seba samého. Cez zrkadlo vidíme svoj obraz, v ktorom sme my, ale nie sme to my, je to len simulakrum. Cez pohľad, pozorovanie, špehovanie si uvedomujeme osamelosť svojho bytia, rodu či identity. Sú pohľady medzi pohlaviami rôzne? Aký pohľad dávame sebe? Pohľad na objekt nás robí hrdinsky odvážnymi a súčasne v tichosti voyeristiskými. Už kultovým príspevkom do lokálnych (stredoeurópskych) dejín umenia je tvorba a dielo Jany Želibskej, v kontexte témy textu akcentujem dielo Jej pohľad na neho (1996), kde umelkyňa pomocou videozáznamu vytvorila „ženský pendant“ k známemu maskulínnemu pohľadu na fenomén voyeurizmu. Intímny pohľad na nahé mužské telo v sprche je vlastne poetické v jednoduchej surovosti s vystavenými objektmi „akvárií“, kde sa nachádzajú predmety, detaily, ako hadica zo sprchy či vajíčka.

Video, rôzne technológie na prenášanie obrazu sú amuletmi, škapuliarmi (ne)šťastia súčasnej doby. V kontexte follow a sharovania dát sú mobily, tablety, laptopy (atď.) magickými klenotmi, talizmanmi, soškami, doby fatalizmu/fanatizmu/falizmu Androidu, sú (seba)kritickou sondou diela Jakuba Geltnera Černý, lesklý, tvrdý (2011 a 2015). Autor vytvoril „neživé“ makety telefónov a tabletov z kameňa. Oblúkom cez cyberpriestor techniky sa vraciame do prvobytnej spoločnosti. Vzhliadame do neživých zariadení, aby sme boli schopní projektovať či dynamizovať prázdnotu svojho života.

Máme prirodzenú potrebu veriť – v Boha, v život, v seba, v niečo. Máme tendencie idealizovať. Často cez religiozitu, zachytávame rôznosť transcendentna nášho bytia. Kult náboženstva, súvisí aj s kultom metamorfóznej predmetnosti. Cez náboženstvo si pestujeme vzťah k mysticizmu. Vzťah k nadprirodzenu dokážeme precítiť cez seba. V dobe postprodukcie sa tak splietajú kánony náboženstva s malosťou našich dejín ako ľudstva či národa. Príkladom kokteilovej hyperbolizácie národných dejín, náboženstiev sme svedkami v dielach dvojice Jarmily Mitríkovej a Davida Demjanoviča. V ich výjavoch z „tajných“ dejín Československa, verejných kremácií zaslúžilých členov spoločnosti, či štátom riadenej podpory špiritizmu a uctievania pohanských bohov ako reakčnej metódy na potlačenie katolicizmu čítame viac vrstiev. V „priestore“ preglejky sa vyjavujú pyrografické príznaky, halucinácie, zjavenia s triednym nepriateľom pomocou zariekania a tradičných okultných praktík: stavanie májov, pálenie kostolov, manifestácie či hĺbenie objektov civilnej obrany v tatranských štítoch tak evokujú smiech cez slzy nad našou ľudskou malosťou.

Moment kulminácie magických predmetov je spájaný s našou vierou, s naším prežívaním času, ktorý, ako vieme, je relatívny. No žijeme teraz, formovaný minulosťou, s nádejou v budúcnosť. Slepé uctievanie, môže spôsobiť naše uzatváranie sa novým svetom. Cez dar veriť sme schopní aj otvoriť sa. Viera v diele Matúša Lányiho sa nás snaží obohatiť o poznanie, od prvých diel, ktorými zarezonoval na scéne pred pár rokmi, ktoré vychádzali z neodarwinovskej teórie, až po posledné aktuálne Relikvie (2018), kde pomocou operačných systémov modeluje futuristickú predstavu operačného systému ako proroka – nositeľa posolstva, nositeľa mýtu o „rannej dobe digitálnej“. Lányi v nás kreuje otázky o našich hraniciach poznania transcendentna a jeho vnímania. Súčasne hľadá paralely v mýtoch minulosti s predstavami o mýtoch budúcnosti. Prúd „novodobej“ mágie, symbolického ritualizmu je v súčasnom umení živo prítomný. V princípe majú umenie, mágia a okultizmus odjakživa k sebe blízko, lebo každá doba prináša nové kulty, nové prvky, nové príbehy mágie.

Ľudmila Kasaj Poláčková je kurátorka, pôsobí v Nitrianskej galérii.

 

 

 

 

 

 

 

Petra Čížková Pas de Vanille, 2012, 2012, inštalácia v Nitrianskej galérii, výstava Fetiše súčasnosti, foto: Martin Daniš.

Matúš Zajac Dark Ophelia, fotografia, 2018, foto: archív autora.

Find more stories

Home