Parafrázy mýtu

12. 3. 2019

8.decembra 1984 sa stretlo štrnásť výtvarníkov a dve umelkyne na už 7. ročníku Majstrovstiev Bratislavy v posune artefaktu, tentokrát v ateliéri Mateja Kréna na Lipovej ulici č. 6. Témou stretnutia bol mýtus. V rámci diskusného a konfrontačného večera prezentoval každý svoj umelecký príspevok k danej téme. Ako ukazujú výsledky, väčšina autorov a autoriek sa sústredila na výber mytologickej témy z dejín umenia, ktorú následne interpretovali. Zaujímavosťou je, že podujatia sa zúčastnil aj umelecký historik Radislav Matuštík, ktorý bol tentokrát prizvaný napriek tomu, že neprezentoval výtvarné dielo. Zo stretnutia sa podarilo publikovať aj samizdatový katalóg, ktorý je ojedinelým dobovým svedectvom reflexie bytových umeleckých stretnutí.

Majstrovstvá v posune

Počas čoraz viac expandujúcej normalizačnej skepsy vzniklo v rámci neoficiálnej výtvarnej scény na Slovensku viacero iniciatív neobvyklých výstavných prezentácií, foriem stretávania či alternatívnych polôh prezentácie umeleckých diel alebo akcií. V rámci sústredenia na privátne umelecké aktivity sa v 70. rokoch 20. storočia objavili formy bytových a ateliérových výstav a stretnutí. Tie pomáhali formovať a upevňovať neoficiálnu umeleckú scénu, umožňovali konfrontáciu autorov, ktorí nemohli alebo nechceli vystavovať v ofi-

ciálnych výstavných priestoroch. V texte sa sústreďujem na pravidelný „cyklus“ bytových a ateliérových stretnutí, ktoré organizoval výtvarník Dezider Tóth v rokoch 1979-1986 pod názvom Majstrovstvá Bratislavy v posune artefaktu. Štatút podujatia obsahoval podmienku 9-mesačného posunu v trvaní od 8. marca (sviatok MDŽ) do 6. decembra (Mikuláš). Každý z účastníkov mal vytvoriť „posun“ (parafrázu, interpretáciu, apropriáciu, citáciu a pod.) diela autora známeho z histórie umenia, obsahujúce zadanú tému, na ktorú sa posun viazal. Témy boli koncipované ako široko stanovené rámce, ktoré umožňovali variabilitu umeleckého spracovania.1 Deväťmesačný tematický Posun, ako symbol ľudskej gravidity, bol ukončený stretnutím v byte jedného z účastníkov vzájomnou prezentáciou diel. Na Posunoch sa celkovo zúčastnilo 26 výtvarníkov a výtvarníčok, predovšetkým z prostredia bratislavskej výtvarnej scény, a pre podujatie vzniklo vyše 160 diel.2

Interpretácie mýtu

Témou 7. ročníka Posunov bol mýtus. Mýtus však možno chápať aj ako neuvedomenú, spontánne žitú podobu toho, čo je za rámcom našich skúseností. Autori Bouzek a Kratochvíl prirovnávajú mýtus k Foucaultovej epistémé ako podobe kódu, na základe ktorého funguje každá kultúra.3 Epistéma je univerzálny princíp, implicitné vedenie, na ktoré nás odkazujú znalosti, filozofické idey, bežné názory, ale tiež inštitucionálna prax a zvyklosti. Religionista Mircea Eliade chápe mýtus ako exemplárny nadindividuálny model.4 Mýtus je niečo, čo je nespochybniteľne pravdivé. A jeho hlavnou funkciou je fixovať modely všetkých rituálov a ľudských aktivít. Je v protiklade k rozumu a kritickému mysleniu. Motív mýtu v bežnom vnímaní pojmu evokujúci nadčasovosť a odkazujúci k archaickým príbehom o stvorení či pravzoroch konania a morálnych a etických princípoch. Z pohľadu výsledkov – prezentovaných diel na konfrontačnom stretnutí je zrejmé, že väčšina výtvarníkov sa držala skôr konvenčného významu pojmu.5

Milan Bočkay si na interpretáciu vybral dielo Andyho Warhola, ktorý v cykle serigrafií zmnožoval portrét americkej herečky a speváčky Marilyn Monroe. Bočkay kresbou v štýle trompe l´oeil imituje natrhnutie Warholovej reprodukcie a jej vlepenie na papier. Dielo zároveň pôsobí ako skica, vytrhnutý list z náčrtníka, na ktorom si autor pripravuje svoju realizáciu. Hra významov medzi slovom a zobrazením je námetom viacerých diel Reného Magritta. Jedným z nich je aj La Clé des Songes (Kľúč snov, 1930), ktoré si na interpretáciu zvolila Klára Bočkayová. Alogické pripájanie slov k obrazovému spodobneniu je znejasňovaním a zväčšovaním medzery medzi namaľovanou vecou a namaľovaným slovom. Tri diela prezentoval filozof a patafyzik Etienne Cornevin. Najvýraznejšie z trojice diel je Špirála. Predstavuje pseudo-fosíliu vytesanú do sadrového základu. Pamäť je tu „petrifikovaná“ do podoby fosílie, zhodnotenie času je realizované vo forme umeleckého dokumentu.

Na Posune v roku 1984 participoval aj Ladislav Čarný. Objekt Konštrukcia z troch deštrukcií pozostáva z troch plôch vytvárajúcich trojuholník. Spodnou „základňou“ je prasknuté zrkadlo. „Ramenami“ sú potom plochy priehľadného plexiskla a biela papierová časť. Zrkadlo do seba poníma lúče, ktoré prechádzajú plexisklom, odráža ich a tak sa z tieňov stáva abstraktná kresba. Čarný rozpracováva myšlienku kreatívnej deštrukcie. Rudolf Fila si k téme mýtu zvolil maliarsku interpretáciu kalendára s reprodukciami slovenskej ľudovej keramiky.6 Účasť Daniela Fischera na Posune bola podnietená interpretáciou paleolitickej sošky známej ako Venuša z Lespugue. Predkreslenie charakteristického „vretenovitého“ tvaru venuše sa stalo podkladom k počítačovej sérii „rozpletania“ tvaru. V druhom diele vytvára na základe presného naprogramovania jednotlivých bodov kompozície do počítača trojrozmerný model Venuše. Objekt zo skrumáže drôtených línií utvára popretkávaný, štruktúrovaný vnútorný priestor.

Igor Kalný pracoval s médiom knihy. Vybral si publikáciu reprodukujúcu známe bratislavské gobelíny zachytávajúce výjavy z mýtického príbehu o Heró a Leandrovi.7 Knihárskym dierkovačom prerazil jednotlivé strany knihy, deštruoval reprodukcie i text. Vo vzťahu k príbehu o láske Heró a Leandra, ktorá končí tragickou smrťou oboch, vyznieva zásah ako forma istej stigmy, rany zasahujúcej cieľ. Živým vystúpením sa prezentovala dvojica autorov Matej Krén a Vladimír Kordoš – tentokrát vo vzájomnej spolupráci, keď interpretovali Moreauovo dielo Orfeovo zúfalstvo a opernú áriu Ch. W. Glucka Orpheus a Eurydika. Scénosled akcie bol založený na troch základných dramaturgických častiach: po premietnutí obrazu F. von Stucka diaprojektorom cez vlastné postavy a prečítaní Mýtu o Orfeovi prezentovali autori niekoľko mesiacov cvičenú opernú áriu. Matej Krén sprevádzal spievajúceho Vladimíra Kordoša hrou na klavíri.

Seba-ironizujúcimi dielami (fotodokumentáciou z akcie) sa prezentovali Otis Laubert a Svetozár Mydlo. Stručný popis Laubertovho diela znie: „Otto Laubert, vo svojom okolí známy ako nefajčiar a abstinent. Pre tohtoročný Posun 8. marca 1984 – 6. decembra 1984 s témou Mýtus som sa rozhodol uskutočniť búranie mýtu o sebe. V deň predvádzania posunu som si zapálil cigaretu a pil alkohol.“ V katalógu k Posunu je reprodukovaná fotografia zachytávajúca Lauberta pri týchto „nezdravých“ praktikách. V podobnej sebafabulačnej rovine s ironickým podtextom sa niesla aj práca Svetozára Mydla prezentovaná v podobe zošitu – skicáru s kolážovanými fotografiami a kresbami.

Juraj Meliš prezentoval objekt Pravda – Amanitopsis. Drevený podstavec, na ktorom ležal hrubý zväzok novín Pravda zaťažený žehličkou, evokuje svojou podobou hríb – muchotrávku. V rámci výtvarného „skeča“ odrýva závažnú tému: motív pravdy ako možnosti vyslovenia názoru, ktorý sa nestotožňuje s fiktívnou a utopickou podobou štátno-právneho systému. Dušan Nágel si zvolil interpretáciu Mantegnovej kompozície Sv. Sebastiána. Z obrazu si vyberá iba stojacu mužskú postavu, ktorú prekreslil na papier a následne niekoľkokrát prestrelil vzduchovkou. V prípade Nágelovej kresby má akcia ritualizačný podtón: zraňovanie, umŕtvovanie obrazu mechanickým zásahom.

Rudolf Sikora prezentoval diptych Autoportrét I., II. z cyklu Antropický princíp. Rozmernosť i kontrast ultramarínovej farebnosti a bielych bodov súhvezdí – pripomínajúcich rozstriekané farebné body – vytvára silne vizuálny charakter diela. Jeho podstata je však inde: röntgen hlavy v spojení s hviezdnym nebom je alúziou, ktorá vyzýva nahliadnuť do nekonečného priestoru, je stotožnením človeka-univerza s vesmírom, ktorý je zložený z rovnakých chemických prvkov. Toto stotožnenie smeruje k ekológii vedomia, k zvýšenej zodpovednosti nielen za seba, ale za všetko živé. Jana Želibská si k téme vybrala apropriáciu antickej sochy Venuše, ktorej fotografickú reprodukciu prostredníctvom koláže dopĺňala strojopisným textom na zlatom pozadí „Cenzúra mýtu!“

Ritualizácia

Výrazne rituálny charakter malo dielo Dezidera Tótha prezentované vo forme fotografií z akcie Daflorácia. Dielo je alegóriou aktu zbavovania panenskosti (deflorácia). Na drevo pripásané k bedrám, ktoré pripomínalo falus, si autor postupne nastokával listy kríka. Tóth odkazuje na prechodové rituály prírodných animistických náboženstiev, kde bola deflorácia aktom zasvätenia. So stratou panenstva súvisela príprava na funkciu matky. Akt, často drastický a násilný, bol spájaný s rozmnožovacou mágiou.8 Tóthov akt je poetizáciou ritualizačných praktík, je otváraním sa prírodnému prostrediu, snahou o splynutie, preniknutie do krajiny. Autor svoju performance vzťahuje k antickému mýtu – k príbehu Apollóna a Dafné. Tóth má však na pamäti vždy hru a aj udalosť akcie je depatetizovaná civilným výzorom, neštylizovanou a neteatralizovanou realizáciou. Ritualizačné aspekty v slovenskom umení 70. a 80. rokov zdôrazňuje v texte Ex alio loco historik umenia a výtvarník Róbert Cyprich. V sumárnom zhodnotení zaznieva: „Ľudové predstavenia tabuizovaného aktu sú častým náboženským zvykom, ktorého korene sú v šamanizme a primitívnej mágii. Umenie a náboženstvo tak aktivitami realizovanými v polosvetle rituálneho privlastnenia zaisťujú zóny pre prejav oslobodených inverzií sociálneho návyku. Môžu sa tu prejaviť činy inšpirované verejnou morálkou a simultánne strácať svoju silu, aby vyvážili a doplnili životný pocit, aby pevne kontrolovali vyplnený tieň reality v priestore ich výskytu.“9 Tóthova akcia Daflorácia je oslobodením sa od konvencií a zdôraznením názoru, že umelecký proces je možným spôsobom zmeny vnímania, a to aj v niečom takom fixnom, ako je mýtus.

Hoci rituálne aspekty neboli na tomto ročníku Posunov výraznejšie reflektované (až na výnimku akcie D. Tótha), rituál je tu dôležitý predovšetkým v organizačnom podchytení aktivít bytových stretnutí. Pravidelnosť, symbolický význam samotného času trvania Majstrovstva (deväť mesiacov), striktnosť pri dodržovaní dramaturgie a pravidiel podujatia, istá ceremoniálnosť pri prezentácii diel je čímsi, čo rituálne aspekty prenieslo do vnútornej štruktúry.10 V neposlednom rade je dôležitý aj fakt, že podujatie bolo otvorené iba aktívnym účastníkom. Uzavretosť a možnosť účasti „len pre vyvolených“ bolo na jednej strane prirodzeným dôsledkom vtedajších politicko-spoločenských pomerov, na druhej strane snahou profilovať komunitu, utvárať bezpečné prostredie vzájomného zdieľania názorov a umeleckých myšlienok. Táto bezpečnosť a uzavretosť, samozrejme, prinášala aj isté nástrahy. Tie v texte samizdatového katalógu prezentoval Radislav Matuštík: „Ako často predtým, privoláva sa ironická imaginácia, aby vytvorila priestor a možnosť vysloviť vážne veci bez pátosu. Iná vec je, že sa potom táto aktivita nevyhne povrchnej dezinterpretácii tými, ktorým toto napätie uniká alebo vadí. (…) Posun nevedel vytvoriť kritickú komunikáciu, v ktorej by sa ihneď mohlo reagovať na každý názor a v ktorej by všetci mienku nielen prijímali, ale aj formovali. Tak sa Posun otvára aj tomu, čo chce ,byť pritom´ za každú cenu.“

1 1979 – Zmyselnosť, 1980 – Dotyk, 1981 – Zdvojenie, 1982 – Tajomnosť, záhada, tajuplnosť, 1983 – Spojenie, 1984 – Mýtus, 1985 – Svetlo, osvetlenie, 1986 – Premena.

2 Súpis vznikol tesne po ukončení Posunov v roku 1988 v niekoľkých strojopisných opisoch. Porovnaj: TÓTH, Dezider: Súpis autorov, diel a akcií účastných na 2. – 9. Majstrovstve Bratislavy v posune artefaktu, strojopis, 1988 (samizdat). Na spresnenie datovania Posunov treba podotknúť, že v roku 1979 sa začína už 2. Majstrovstvo Bratislavy v posune artefaktu, keďže Dezider Tóth svojou iniciatívou nadviazal na neformálnu aktivitu štyroch bratislavských výtvarníkov (M. Mudroch, V. Kordoš, S. Mydlo, P. Meluzin) z roku 1971, v ktorej sa ako „domácu úlohu“ rozhodli vytvoriť kópiu vybraného diela R. Lichtensteina. Detailne som sa podujatiu a interpretácii diel, ktoré v rámci Posunov vznikli, venoval v publikácii: KRALOVIČ, Ján: Majstrovstvo za dverami. Bratislava: Slovart, 2017.

3 BOUZEK, Jan – KRATOCHVÍL, Zdeněk: Od mýtu k logu. Praha: Herrman & synové, 1994, s. 57.

4 Porov.: ELIADE, Mircea: Posvátné a profánní. Praha: Česká křesťanská akademie, 1994.

5 Kontextuálnejším spôsobom sa termínom „mýtus“ zaoberal Roland Barthes v knihe Mythologies (1957, česky 2004: Mytologie). V záverečnej kapitole s názvom Mýtus dnes tvrdí, že mýtus je formou prehovoru, t. j. toho, akým spôsobom je výpoveď vyslovená. Mýtus určuje, aké sú podmienky možnosti vyslovenia (vykonania a pod.) nejakej výpovede (uskutočnenia činu, skutku a pod.). Mýtus u Barthesa teda nie je predmetom „zdelenia“, ale špecifickým spôsobom, ako sa toto zdelenie „vyslovuje“, sprostredkováva. Mýtus parazituje na prehovore pôvodného jazykového systému a snaží sa produkovať zreteľný, vedome kontrolovateľný, významovo uzavretý znak. Mýtus je forma sekundárneho semiologického systému, kde znaky (modernej spoločnosti) produkujú produktívne významy.

6 Dielo je Filom datované do roku 1980, takže je zrejmé, že ho vytvoril skôr a nebolo vytvorené priamo pre bytové stretnutie.

7 Ide o knihu: ŠÁŠKY, Ladislav – BORODÁČ, Ladislav: Heró a Leandros: Tapisérie Primaciálneho paláca v Bratislave. Bratislava: Pallas, 1977.

8 Zasväcujúce a iniciačné rituály prírodných národov často súvisia s procesom ritualizovaných sexuálnych aktov, panenskej deflorácie ako umožnenia vniknutia duchovného plodu. Porov.: STARKBAUER, Ján: Sexogonické mýty a iniciační obřad: Inicia-

ční obřady, deflorace. In: Věčné tabu: Eros a etos v náboženských systémech. Bratislava: CAD Press, 1993, s. 65 – 105.

9 CYPRICH, Róbert: Ex alio loco. In: MATUŠTÍK, Radislav: Terén: Alternatívne akčné zoskupenie 1982 – 1987. Bratislava: Sorosovo centrum súčasného umenia, 2000, s. 146.

10 Na tieto aspekty ironicky reagoval Peter Meluzin vo viacerých svojich akčných príspevkoch pre Posuny. V roku 1984 realizoval paralelné stretnutie, v tom istom dome, avšak v priestoroch pivnice. Pozval sem svojich priateľov (M. Adamčiak, R. Cyprich, J. Molitor, V. Oravec, M. Pagáč, L. Pagáč s priateľkou Táňou, P. Thurzo. Ľ. Ďurček – v neprítomnosti, bol zastúpený svojou fotografiou). Kým hore prebiehal v podvečerných hodinách Posun, v podzemných priestoroch vytvoril Meluzin priestor skôr pre rozhovory, občerstvenie či hru šachu. Akcia bola podľa Meluzina inšpirovaná slávnym výrokom Marcela Duchampa: „The Great Artist of Tomorow will Go to Underground“ a v priestoroch pivnice bol vyvesený transparent, ktorý zámerne ironizujúco prekladal text do (záhorskej) slovenčiny: Najvakší pôjde dneska-zajtra do pivnice! M. D. Skupina autorov na stretnutí v ateliéri nevedela o paralelnej akcii v pivnici. Účastníci stretnutia v podzemných priestoroch zase neboli oboznámení s prezentovanými dielami na „exhibícii“.

11 Text Radislava Matuštíka. In: Mýtus, samizdatový katalóg k VII. Majstrovstvu v posune artefaktu, 1984, nepag. Rudolf Sikora

 

Ján Kralovič je teoretik umenia, pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

 

 

 

 

 

 

 

 

Autoportrét I. a Autoportrét II., 1984, z cyklu Antropický princíp, foto: archív autora.

Dezider Tóth Daflorácia, záznam z akcie, 1984, foto: archív autora.

Ladislav Čarný Konštrukcia z troch dekonštrukcií, 1984.

Otis Laubert Búrane mýtu o sebe, 1984. Foto: archív autora.

Find more stories

Home