Michal Moravčík – United We Stand / Divided We Fall

12. 3. 2019

Na prvé zmapovanie diela Michala Moravčíka (1974-2016) sa podujala kurátorka Mira Keratová, a to v dvoch koncepčne odlišne poňatých výstavách: v hutne archívnej informáciami prešpikovanej antológii United We Stand v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici a v asketicky striedmej Divided We Fall v Novej synagóge v Žiline (december 2018 – marec 2019). Kurátorka pripravila dosť neštandardnú a radikálnu koncepciu výstavy, nešlo o vyčerpávajúcu zhodnocujúcu retrospektívu, ktorá by bola v tomto prípade viac namieste, ale o konfrontáciu Moravčíkových vybraných diel s intervenciami jeho priateľov umelcov Dalibora Baču, Františka Demetera, Tomáša Džadoňa, Jany Kapelovej, Svätopluka Mikytu, Lucie Nimcovej a Martina Piačeka, ktorí pomohli viaceré Michalove diela nanovo nainštalovať či zrekonštruovať. Vidno za ňou veľa záslužnej práce všetkých zúčastnených. Osobne by som však skôr bola, keďže malo ísť o prvý „nástrel“ mapovania rozsiahleho Moravčíkovho diela, za jeho solitérne predstavenie. Takto sa divákovi, ktorý Michalove dielo nepoznal, jeho vnímanie komplikuje o identifikáciu ďalších vrstiev a iných autorských programov na jemu venovanej výstave. Tej bola z viacerých strán vytýkaná nezrozumiteľnosť a nečitateľnosť, keďže už samotné Moravčíkovo dielo je mnohovrstevné; treba ho čítať spolu so sprievodnými textami, čo do istej miery vyriešili komentované prehliadky oboch výstav. Na druhej strane, spolupráca s týmito (aj inými) autormi sa vinula celou tvorbou tohto predčasne zosnulého umelca, takže bolo na mieste ju zohľadniť. Zámer tejto koncepcie – pocta priateľovi, dialóg s ním, je teda zároveň sympatický.

Moravčík si často všímal nefungujúce veci, paradoxy systému či skryté hrozby, venoval sa témam vyrovnávania sa s dedičstvom socializmu, nezvládnutou transformáciou k (neo)liberálnej demokracii, s jej nástrahami, nacionalizmom, privatizáciou a devastáciou verejného priestoru, a mnohým iným. Úvod do ťažiskovej výstavy v Banskej Bystrici tvorila nenápadná exteriérová inštalácia Möbiova páska (2015), deformovaný plot z vlnitého plechu, dielo reagujúce na etnické čistky opakujúce sa v európskej histórii, vizuálne súznejúce s Nekonečnom, ležatou osmičkou z betónu na ihrisku v Dúbravke, ktorá sa stala vizuálom výstavy. Poňatie každého z výstavných priestorov mal na starosti jeden z Moravčíkových priateľov. Výstava bola členená do tematických blokov. Prvý, na prízemí Pretória, bol venovaný spracovaniu osobného archívu a priblíženiu Michalovej osoby ako aktivistu, pedagóga, dlhoročného redaktora výtvarnej časti časopisu Vlna. Pripravila ho Jana Kapelová, pričom František Demeter ponúkol architektonické riešenie priestoru. Nachádzali sa tu rôzne dokumenty (úvaha o Fenoméne igelitka, ktorá vyšla vo Vlne, detské zápisky o autorovej rodine, kompozícia z predmetov, ktoré by sa mohli ešte zísť pri tvorbe jeho ďalšieho diela, a pod.), ktoré napomohli preniknúť do umelcovho myslenia. Špeciálne miesto zastával v strede prepadnutý stolík z drevotriesky It (2001) s opadaným puzzle s Michalovou fotografiou z detstva. Na prvom poschodí mal Svätopluk Mikyta na starosti spracovanie okruhu ich spoločného záujmu súvisiaceho so socialistickou estetikou. Geopolitckému a politicko-historickému kontextu sa tu venoval Martin Piaček. Na druhom poschodí dostali priestor miestošpecifické riešenia s presahmi do súkromného priestoru v rámci panelákového bytu. Táto časť, realizovaná Daliborom Bačom, bola rozvíjaná i v žilinskej synagóge, ale prerástla zo súkromného do verejného priestoru. Na druhom poschodí Pretória bol inštalovaný okruh diel zaoberajúcich sa verejným priestorom, architektúrou a urbanizmom, čo spracoval Tomáš Džadoň, ktorý tieto záujmy s Moravčíkom zdieľal.

Emblematické bolo nepochybne na chodbe inštalované dielo Gegen die Zeit. Na kosť a ešte ďalej (2008), vypreparovaná kostra prvorepublikovej skrinky, na ktorej hrdo stála rúra na pečenie v objatí tapety azbestových kachličiek pretretých tehlovou farbou, a prostredie Domov. Izba umelca nemenežérskeho typu (2001), ktorého situovanie v podzemí galérie podčiarkovalo bezútešnú sociálnu situáciu. V tej sa mnohí umelci ocitli v období turbulentných časov transformácie. Tu možno pozorovať, ako sa z Moravčíkovej tvorby postupne vytratila figúra, relikt štúdií zo sochárskeho ateliéru na VŠVU u Jozefa Jankoviča.

Medzi ďalšie výrazné momenty výstavy patrí prostredie K.A.R.O.L. (2000), pozostávajúce z typického socíkovského stolíka s dekoratívnou dečkou, kreslom a kobercom, kvetináčom so svokrinými jazykmi a inými predmetmi, či inštalácia torza z umakartovej kúpeľne s názvom Dve strany jadra (2005). Moravčíka opätovne priťahovali podobné typické javy socialistického bývania, čo poznáme v jeho najznámejších dielach.

Ďalším rozsiahlym okruhom jeho diel sú práce pojednávajúce o témach nacionalizmu, národnej identity či globalizácie, mnohé z týchto diel boli pôvodne vystavené na výstavách v GMB Patriot Pact v roku 2005 a Internal affairs 3, Closed Society v Cik Cak Centre v Petržalke (2003), prezentované aj na Cene Oskara Čepana (2004) v GMB, doplnené ďalšími súvisiacimi dielami z neskorších rokov. Témou, ku ktorej sa Moravčík často vracal, či už sám, alebo v dialógu s inými umelcami, bol záujem o verejný priestor. Tu spomeňme Barren Ground, rekonštrukciu miestošpecifickej inštalácie z projektu Socha v meste IV. – Dialóg sochárov s architektami o premene verejného priestoru v Turčianskej galérii v Martine (2009) či One Day Heroes (2012), dokumentáciu akcie vo verejnom priestore v Tbilisi. Pre správnosť nezabudnime na (spolu)práce Moravčíkových priateľov na výstave, ako autorský výber fotografií z Moravčíkovho archívu Lucie Nimcovej, Americký sen (2018), inštalácia rovnako veľkých farebných plastových políc na spôsob Donalda Judda od Svätopluka Mikytu, miestošpecifická interpretácia Svätopluk Moravčíkovej sochy Zaujatie vlasti od Martina Piačeka či inštalácia v centrálnom priestore Novej synagógy v Žiline Za všetkým je Soros (2018) Dalibora Baču.

V tomto bode sa sústreďme na žilinskú časť výstavy, medzi ktorej najvydarenejšie momenty patrilo umiestnenie performatívnej inštalácie Universal (2010) v prechode na emporu synagógy. Išlo o víťazný oblúk z nábytkovej súpravy, symbolu vizuálnej unifikácie socialistických panelových bytov, pochádzajúcej z bytu, kde Michal vyrastal, do ktorej útrob autor vinštaloval schodisko, na ktoré sa dá vyjsť a kochať sa výhľadom z výšky. Okrem nej v rôznych zákutiach a výklenkoch boli na empore rozmiestnené Moravčíkove kultové diela, ako garniža s nápisom Intellectuals Are Very Skilled Liars (2003) či prerobený servírovací vozík s pásom autorovho textu o tristnej transformácii Bratislavy v divokej postsocialistickej dobe Dromomania (2006−2008). Potešilo i znovu umiestnenie presklených dverí na toalete, remake Moravčíkovho diela Bez názvu. Internal Affairs 3/Closed Society z jeho výstavy ako výhercu Ceny Oskára Čepana v GMB v roku 2004.

Dvojvýstave by sa možno dala vytknúť určitá nevyváženosť, prehustenie dielami i obsahmi v Banskej Bystrici, a na druhej strane prázdnota výstavy v žilinskej synagóge, ktorá sa takto stala nie celkom rovnocenným kontrapunktom výstavy v Stredoslovenskej galérii. Rovnako sa mi zdá neadekvátne umiestnenie inak vydareného diela Dalibora Baču (posun Moravčíkovho diela, ktoré pôvodne tvorili dva objekty naznačujúce polguľu) v dominantnom centre synagógy, i keď trochu pripomína Moravčíkovo spoločenské či umelecké nastavenie pôsobiť skôr v ústraní. Výstavu sprevádzalo viacero sprievodných podujatí, autorské čítanie Záznamov, úvah a odkazov Michalovi Moravčíkovi od Jany Kapelovej, prednáška Barbory Klímovej o ich spoločnom vedení Ateliéru environment na VUT v Brne, ako aj performance Martina Piačeka a Martina Zeta, v rámci ktorej Piaček vylial z empory Novej synagógy štyri poháre vody do pospájaných odkvapových rúr pridržiavaných divákmi, aby spoločne zviedli vodu do jediného pohára na zemi. Výstižná metafora Moravčíkovho prístupu k tvorbe i k životu, ktorá bola reinterpretáciou nerealizovaného návrhu Michala Moravčíka a Martina Zeta pre oživenie nefunkčnej fontány v rámci Plzne ako Európskeho hlavného mesta kultúry. Podarilo sa aj znovu odohrať divadelnú bábkovú hru Prestupovanie/čakanie strednej nižšej triedy, Patrónka, alkoholosubsonické signály miesta, realizovanú v spolupráci s Tomášom Džadoňom v roku 2015.

Za pozornosť by stálo viac priblížiť Moravčíkovo angažovanie sa v umeleckých a občianskych aktivitách, ako Verejný podstavec, Akú sochu do mesta?, a v neposlednom rade, žiaľ, stále veľmi aktuálnu iniciatívu Dvadsať rokov od nežnej neprebehlo, ktorú viedol najmä s Janou Kapelovou. Michalovo celoživotné dielo ešte čaká na ďalšie zhodnotenie, na monumentálnu hodnotiacu retrospektívu a rozsiahly katalóg. Pevne verím, že sa tejto úlohy zodpovedne zhostí SNG.

 

Lýdia Pribišová je kurátorka a šéfredaktorka Flash Art Czech and Slovak Edition.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Michal Moravčík It, 2001, objekt stolíka z drevotriesky s fotografickým puzzle s detskou fotografiou autora, koberec, kovová konštrukcia, foto: Filip Beránek, archív SSG Banská Bystrica.

Michal Moravčík Internal Affairs 2 (Which Nationalism Is Better), 2003, ready made drevená polica na topánky, výrezy laserom, zbierka Sittcomm, Humenné, foto: Filip Beránek, archív SSG, Banská Bystrica.

Barren Ground, 2009, papier, knihy, rôzne materiály; rekonštrukcia miestošpecifickej inštalácie z projektu Socha v meste IV. − Dialóg sochárov s architektmi o premene verejného priestoru v Turčianskej galérii v Martine, 2009;

Osobný archív Michala Moravčíka, foto: Filip Beránek, archív SSG, Banská Bystrica.

Universal, 2010, performatívna inštalácia, drevo, kov, ready made nábytok, preglejka, zbierka Slovenskej národnej galérie, Bratislava, foto: Filip Beránek, archív NS, Žilina.

Find more stories

Home