Kto z koho

12. 3. 2019

Člen Pražského lingvistického krúžku, ruský etnológ Petr Bogatyrev popísal v roku 1926 v texte pre časopis Le Monde Slave špecifický rituál pohrebných hier rozšírený na Podkarpatskej Rusi. Svičiňa, lopatky alebo priviľe sa hrali v dome zosnulého počas prvých dvoch nocí po jeho smrti, v niektorých oblastiach počas noci nasledujúcej po pohrebe. Po denných smútočných rituáloch, plačoch a modlitbách nad telom zosnulého, boli nočné hry plné bujarosti, groteskné a znesväcujúce. Komunita rodiny, susedov a mladých ľudí, ktorí sa v dome zišli, sa napríklad snažila „prebudiť“ mŕtveho tým, že ho šteklili, trhali mu vlasy a nechali ho hádať, kto to bol, prípadne na jeho ruku nenápadne pripevnili šnúrku a používali ju ako bábku, aby vystrašili ostatných. Rodina zosnulého bola celý čas prítomná.

Na tento výjav som si chtiac-nechtiac spomenula pri väčšine pokusov o nastolenie rituálneho či magického kontextu v umení, s ktorými som prišla do kontaktu priamo alebo cez výskum. Nie však preto, že by boli digitálne neo-šamanské, čarodejnícko-feministické, či ekologicko-holistické praktiky poburujúce a zvrátené. Skôr preto, že sa podobne naivným spôsobom, ale väčšinou bez satiry, pokúšajú vzkriesiť niečo, o čom sme si mysleli, že je pochované v národopisných múzeách a formáte ľudských ZOO zo začiatku 20. storočia – exotizmus v skoro kryštalickej podobe.

Nejde tu ani tak o prácu s určitou estetikou, ako skôr o vytváranie obrazu, že kdesi za hranicami racionality, mužského, apolónskeho sveta, leží sféra vytesneného poznania, ktoré je temné, inkluzívne, emocionálne, skúsenostné, ženské, telesné. Rozkladné, nie štruktúrujúce. Umelecko-rituálne praktiky sa k tejto sfére vytesneného utiekajú ako k alternatíve, ktorá je dosiahnuteľná cez transcendenciu alebo revolúciu, ideálne však cez revolúciu transcendenciou. Mágia a rituály majú byť nástrojmi oslobodenia: politického, symbolického, estetického. Antropológia tu figuruje ako hlavné alibi, z antropologického hľadiska však rituály dávajú zmysel jedine vo vzťahu k systému, ktorý sa ich prostredníctvom regeneruje. Rituály v tejto perspektíve vytvárajú čas a priestor v zátvorke, ktorá umožní plynule nadviazať pokračovanie vety, gramatiky, pravidiel. Umožňujú rozpúšťanie hraníc, excesy a úpadky, ale preto, aby v konečnom dôsledku upevnili systém, aby mu umožnili aktualizovať sa. Bogatyrev zdôrazňuje, že nočné pohrebné hry prebiehali v oblastiach, ktoré boli veľmi silno, až „fanaticky“, nábožensky založené. Bez problémov sa striedali s oficiálnymi cirkevnými obradmi počas dňa. Rovnaký dialektický princíp pôstu a karnevalu popisuje Michail Bachtin vo svojej slávnej analýze populárnej kultúry stredoveku. Je preto naivné sa spoliehať na samotnú iniciáciu transgresie prostredníctvom rituálov v umení ako na únikovú cestu či osvietenie. Naopak, zdá sa byť niečím, čo si rôzne mocenské systémy v rôznych časových obdobiach a častiach sveta starostlivo udržiavajú ako sféru revitalizácie, a to najmä prostredníctvom útlaku a vylúčenia „inakosti“. Občasný a dočasný stav excesu tu funguje skôr ako modus operandi, než ako oslabujúci vírus.

Je možné v umení myslieť rituálnosť inak ako imitáciu exotických praktík, transgresiu inak ako terapiu?

V performance Lucie Tkáčovej a Anetty Mony Chişy z roku 2005 Uncomfortable Heritage obsadila skupina dievčat oblečených v kroji všetky dostupné toalety priestoru (bytu a galérie) počas celého večera. Paralelne s tým prebiehal ďalší program – to, čo spočiatku pôsobilo ako príprava na vystúpenie a dočasná okupácia, sa stalo zdrojom kolektívneho potláčania a zadržiavania. Opresívnu zložku rituálov ťažko možno vystihnúť presnejšie. Celá akcia zároveň pôsobí ľahko a nadnesene ako hra, ktorá obidve strany baví a obmedzuje zároveň.

Rovnaký princíp kto z koho, rovnaké obmedzenie zväzujúcimi tradíciami a rovnaká radosť z hry bola východiskom predstavenia talianskeho choreografa Alessandra Sciarroni s názvom Folk-s, Will You Still Love Me Tomorrow? Sciarroniho v ňom obmedzil pohyb špičkových súčasných tanečníkov do minimalistickej až primitívnej choreografie, ktorá sa neustále opakovala, pričom z nej však na scéne vznikali rôzne priestorové konštelácie. Choreografia vychádzala z kolektívnych bavorských a tirolských tancov, v ktorých tanečníci vytlieskavajú rytmus o svoje telo. V tom istom neúmornom rytme bolo na ploche niekoľkých hodín možné pozorovať, ako sa pôvodne presné pohyby stávajú čoraz unavenejšími a nedotiahnutejšími. To, čo je väčšinou z tanečných predstavení vytesnené, sa stalo jeho plnou súčasťou. Nebolo pri tom vôbec jasné, ako dlho bude predstavenie trvať. Hneď na začiatku bolo vyhlásené pravidlo, že tanečníci aj diváci môžu v ktoromkoľvek momente priestor opustiť, ale už sa nemôžu vrátiť naspäť. Predstavenie teda trvá, kým je aspoň jeden človek na javisku a aspoň jeden v hľadisku. Medzi divákmi a tanečníkmi tak vznikla hra o výdrž. Obojstranne vyčerpávajúca, ale hraná s určitou radosťou a vzájomnou podporou, keď sa začalo každé ďalšie kolo vytlieskavania rytmu, ktoré už bolo treba dotiahnuť do konca.

Tak Uncomfortable Heritage, ako aj Folk-s, Will You Still Love Me Tomorrow? odkazujú na rituály svojho vlastného kultúrneho prostredia. Pri pohľade zblízka v nich rozpoznávame určitú ťažkopádnosť, zväzujúcu a opakovaním možno vyprázdnenú formu. Tá je však podnetom pre iróniu a hru, v ktorej sú hranice ešte zdôraznené a hyperbolizované, tým pádom však otvárajú nové možnosti, ako s nimi narábať. A zároveň veľmi presne pracujú s kultúrnymi kódmi umenia – „vybabrávajú“ s vernisážovými rituálmi či so štvrtou stenou medzi divákmi a tanečníkmi. Oproti rituálu ako nekriticky poňatej vstupenke do absolútna hľadá tento prístup východisko v prostredí limitov. Neruší ich, ale hľadá nové možnosti, ako s nimi narábať. Je kritický, ale pri kritike nekončí. Celý proces je vyčerpávajúci a hlavným princípom transgresie sa v ňom stáva výdrž. V tejto perspektíve nie je rituál niečím, čo nám vnucuje predpísanú identitu ani čo nás od všetkých identít magicky oslobodzuje. Je skôr procesom, cez ktorý vzniká identita, ako ju chápe Jacques Rancière: Formuje sa tým, že sa zbavujeme predpísaných identít a konfrontujeme sa s nimi. V súčasnom uvažovaní o tom, ako sa pohnúť z rozloženosti a absencie horizontu na jednej a nacionalistických identitarizmov na druhej strane, to môže byť lepší nápad, ako prebúdzať nebožtíkov.

 

Ivana Rumanová je antropologička, pôsobí ako kurátorka v Novej synagóge v Žiline.

 

 

 

 

 

 

 

Alessandro Sciarroni Folk-s Will You Still Love Me Tomorrow?, tanečné predstavenie, 2012, foto: Andrea Macchia.

Anetta Mona Chişa & Lucia Tkáčová, Uncomfortable Heritage / Nepohodlné dedičstvo, performance, 2005, foto: archív autoriek.

Find more stories

Home