Rozhovor s Tiborom Uhrínom – Každá nájdená vec má svoj príbeh

12. 9. 2018

Tibor Uhrín je známy predovšetkým ako dizajnér, pedagóg a autor publikácií a úvah o dizajne a remesle. O niečo menej je známy ako zberateľ, ktorý sa zaujíma o veci a ich tajomstvá a ktorý oživuje „pamäť“ predmetov alebo nájdených materiálov. Jeho postupy sa často rozširujú do oblastí spadajúcich mimo tradične chápané kategórie umenia či dizajnu. Najmä v rámci „zberateľských projektov“ jeho práca niekedy pripomína skôr prácu archeológa, etnografa, teoretika či historika umenia. Uhrínove zberateľstvo sa prejavuje vo viacerých rovinách: Jednak v rovine osobného, kde figuruje ako „klasický“ zberateľ, resp. špecialista na určitý typ objektov (o. i. vlastní asi najväčšiu zbierku nožníc v strednej Európe), ale aj v rovine tvorby, kde s nazbieraným materiálom pracuje ako so „surovinou“. Jeho práca spája úctu k tradícii i experiment, dizajn sériových výrobkov i tvorbu unikátnych artefaktov, založených často práve na transformácii nájdeného predmetu. Jednou z tém, ktorú vo svojej tvorbe už dlhodobo reflektuje, je téma osobnej a spoločenskej/ kolektívnej pamäti, kde pracuje s pozostatkami zanikajúceho sveta – so zabudnutými, zavrhnutými či inak diskvalifikovanými artefaktmi. K nim v posledných rokoch patria, okrem iného, aj rôzne „ostalgické relikty“ – predmety československej socialistickej produkcie, ktoré oživuje v nových súvislostiach. Je dôležité pripomenúť, že v našom prostredí bol jedným z prvých, ktorí socialistický dizajn začali reflektovať aj v teoretickej rovine. Už v roku 2010, v spolupráci so svojou partnerkou, historičkou umenia Zuzanou Labudovou, pripravili projekt Starý začiatok, nový koniec,1 kde sa zamerali na rôzne formy dožívania socialistických výrobkov v ich spotrebnom finále – na zberných dvoroch v bazároch a na smetiskách. Kým Uhrín ako fotograf nájdené predmety zaznamenáva presne v takom stave, v akom ich nachádza, ako dizajnér tento materiál ďalej pretvára – napríklad v sérii svietnikov Ostalgia (2013), kde využil umakart z bytových jadier socialistických sídlisk. Práve použitý materiál a jeho vlastnosti sa tu stali nositeľom, či skôr sprostredkovateľom myšlienky, metaforou, ktorá oživuje spomienky a výsledné artefakty obohacuje o nové významy. Autorov „súcit“ k zahodeným „každodennostiam“, ktorým dokáže dať nový dych, sa prejavuje aj v jeho ďalších realizáciách. K nim patrí napríklad séria stojanov na časopisy s názvom Najdúch (2016), kde „recykloval“ staré stoličky, alebo séria svietnikov vytvorených zo starého okenného rámu. Znovupoužitie zavrhnutých vecí charakteristické pre Uhrínovu tvorbu nepochybne vyžaduje kreativitu, dôvtip, manuálne schopnosti, ale aj určité „etické gesto“, ktorým odhodené predmety vracia späť do života. Všetky tieto momenty sú u Uhrína silno prítomné a tvoria pozadie, na ktorom sa javí ako jeden z najautentickejších dizajnérov na našej scéne.

Naďa Kančevová: V súvislosti s témou zbierania/zbierky som ťa po prvýkrát zaregistrovala v roku 2010 v rámci projektu (výstavy a publikácie) Starý začiatok, nový koniec, na ktorom si spolupracoval so Zuzanou Labudovou. Tento projekt sa zameriaval na rôzne formy dožívania dizajnérskych výrobkov – najmä na predmety československej socialistickej produkcie, ktoré si fotografoval v ich spotrebnom finále – „pri ich poslednom výdychu“ v zberných dvoroch, bazároch, pri smetných košoch a pod.

Tibor Uhrín: Máš pravdu, je to téma, ktorá úzko súvisí so zberateľstvom. V čase, keď sme ten projekt pripravovali, ešte neexistovalo múzeum dizajnu, ktoré by nad takýmito vecami malo záštitu, aj preto som ich začal fotiť. Mal som pocit, že za krátky čas už nebudú fyzicky existovať vôbec. Nápad sa zrodil už v roku 2002 na jednej košickej ulici, keď sme natrafili na retro stoličku obrastenú brečtanom. Prvý impulz vyšiel od Zuzany, ktorá vlastne odfotila aj prvý obrázok, červenú stoličku od Vernera Pantona, možno kópiu, na jednom dvore v maďarskej obci Perkupa až v roku 2006. Ďalej sme si už úlohy podelili, ja som vyhľadával, fotil a získaval informácie, Zuzana písala sprievodné texty, ja zase popisky k obrázkom. Navrhol som vtedy časopisu Designum, že by bolo zaujímavé tento materiál uverejniť. Zaviazal som sa, že zostavím 10 dielov a veľmi dravo som tie veci potom zháňal. Materiál sa mi v tom čase v podstate sám podkladal. Prvý diel vôbec tvorili zahraničné dizajnérske objekty, značky ako napr. Achille Castiglioni alebo Robin Day. Zahraničie malo byť spočiatku lákadlom, ale čoskoro sme sa vrhli aj na československý dizajn, pretože sme zistili, že toho zahraničného sa u nás až tak veľa nazbierať nedá. Vyšlo to aj v našom sprievodcovi KSC pod názvom Archeológia československého dizajnu.

 

NK: Tento projekt je zaujímavé sledovať aj v kontexte dobových (n)ostalgických nálad, ktoré boli pred desiatimi rokmi veľmi silné a v podstate ešte stále doznievajú. Zhruba v rovnakom čase začal napríklad aj Maroš Schmidt s Majom Lukáčom napĺňať svoj OSTBLOK, čo sa postupne začalo prekrývať s jeho kurátorskou činnosťou v rámci novovznikajúceho múzea dizajnu.

TU: Samozrejme, každá nájdená vec má svoj príbeh, ktorý som sa aj ja dosť prácne snažil vypátrať a popísať, a tým prispieť k mapovaniu histórie dizajnu u nás. S Marošom Schmidtom sme sa vtedy stretli a v podstate sa mnou inšpiroval. Objekty vyčistil, „nablýskal“, nafotil a začal ich spracovávať. V mapovaní nazbieraného materiálu je dnes už oveľa ďalej než ja. Kým pre mňa to bola iba jedna z tém, ktorá sa v istom zmysle naplnila, Maroš si z toho urobil „svoj program“. Hoci aj ja stále nosím fotoaparát so sebou a akonáhle na niečo natrafím, hneď to odfotím. Vždy sa niečo nájde.

 

NK: Je to v podstate nekončiaci proces, ale aj koncept, pretože veci sa stále vyhadzujú a likvidujú. Pokiaľ ide o oblasť zberateľstva, paradoxne práve v dôsledku zastarávania mnohé objekty nadobúdajú hodnotu a cenu. Zrejme aj medzi materiálom, ktorý si fotografoval, by sme našli objekty, ktoré v priebehu posledných rokov prešli takouto premenou.

TU: Presne tak. Najmä veci z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Tento materiál začal nadobúdať hodnotu a dnes už ho nenájdeme len tak ľahko ležať niekde pri smetiakoch. Vo svojom „seriáli“ som napríklad odfotil štvoricu vyhodených Jirákových stoličiek, ktoré by som dnes už asi ťažko našiel. Ľudia sa už zorientovali a boja sa to len tak vyhodiť. Rovnako aj zberatelia, ktorí sa v tejto sfére trocha pohybujú a, povedzme, ešte pred desiatimi-pätnástimi rokmi by ten materiál považovali poza bezcenný „socík“, ho dnes už vyhľadávajú, pretože sa dá aj celkom slušne predať. Niektorí z nich sa dokonca snažia zamestnať v spomínaných zberných dvoroch, pretože sú priamo pri zdroji.

NK: Pokiaľ ide o socialistický dizajn, aktuálne sme vlastne svedkami toho, ako sa artefakty, ktoré boli ešte donedávna veľkou časťou spoločnosti považované za odpad, stávajú cenným zberateľským materiálom. Myslíš si, že podobná cesta „zo smetiska do múzea“ čaká aj dizajn súčasných produktov? Dokážeš si to predstaviť?

TU: Toto vnímam ako problematické. Ťažko si viem predstaviť, že budú zberateľsky atraktívne napríklad súčasné televízory. Neviem si predstaviť, že by niekoho zaujímala „placka“, ktorá vyzerá rovnako ako tisíce ďalších „placiek“. Pri televízoroch alebo rádiách z päťdesiatych rokov mal každý výrobok svoj charakter, dnes je to anonymný, v podstate globálny predmet.

 

NK.: Nakoľko je podľa teba inklinácia k socialistickému dizajnu v súčasnosti ovplyvnená módnou vlnou „retro nálad“?

TU: Táto vlna je samozrejme silná, ale niekedy to môže súvisieť aj s iným momentom. Pred časom som písal článok o socialistickom bývaní. Bol to text na tému byt sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, kde som sa zamýšľal aj nad tým, prečo niektorí starší ľudia doteraz inklinujú k nábytku z tohoto obdobia.2 Myslím si, že to často súvisí aj s tým, že si pamätajú, za akých podmienok ten nábytok získavali. Je za tým určitý príbeh. Mladomanželia sa k svojim obývačkovým stenámdostávali za veľmi problematických okolností. Aj preto ich mnohí doteraz oprašujú, hoci často ide o veľmi ťažké, neestetické a nie veľmi kvalitné kusy.

 

NK: Vráťme sa ešte k tvojmu fotografickému projektu. V porovnaní s OSTBLOKOM je zaujímavé, že ty svoje objekty nijako neupravuješ. Predmety zaznamenávaš presne v takom stave, v akom ich nachádzaš, čím na fotografiách získavajú špecifickú nostalgickú poéziu. Ako tento nafotený materiál vnímaš? Je pre teba dôležitejšia historická (dokumentačná) hodnota fotografovaných objektov, alebo ťa priťahuje skôr ich emocionálna stránka – melanchólia „umierajúcich vecí“?

TU: Začal som ich fotografovať predovšetkým preto, aby vznikla zaujímavá fotografia. Zátišia, ktoré som nachádzal, boli často hotovými obrazmi. Ich pôvab spočíval práve v nostalgickej atmosfére, ktorú som sa snažil zachytiť. Napríklad taká stolička bez jednej nohy – „invalidka“ vyhodená niekde v kúte. Išiel z toho zvláštny smútok. Akoby to bol živý tvor. Podobne jedno Jirákovo kreslo – mušľa už bez čalúnenia, ktorú som objavil odhodenú v potoku pri Solivare v Prešove. Bolo to, ako keď more vyvrhne na breh nejakého morského živočícha. Myslím si, že práve toto je jedna z mojich najvydarenejších fotografií. Samozrejme, pokiaľ nájdem predmet v perfektnom stave, tak si ho aj zoberiem, nie však preto, že by som sa snažil zachrániť ho pre ďalšie generácie. Skôr ho niekde použijem. Vizuálne sú však pre mňa stále najpríťažlivejšie práve tie odchádzajúce, polorozpadnuté, odhnívajúce predmety, ktoré väčšinou ponechávam svojmu osudu. Napríklad som raz na jednom mieste, okolo ktorého často chodievam, našiel v kríkoch drevenú stoličku. Obyčajná dedinská stolička, kde nebolo známe meno dizajnéra. Chodil som sa na ňu istý čas pozerať a fotil som jej zánik v rôznych ročných obdobiach.

 

NK: Teda vlastne časozberný prístup.

TU: V podstate áno.

NK: Fotografie dožívajúcich dizajnérskych výrobkov nie sú tvojou jedinou zbierkou. Zbieraš aj iné objekty a viem, že sám sa aj považuješ za zberateľa.

TU: Áno, som zberateľ, a vždy sa trochu čudujem, ak kolegovia výtvarníci nič nezbierajú. U mňa je to tak, že akonáhle mám dve veci, už sa rodí zbierka (smiech). Vždy, keď ma niečo zaujme, alebo si myslím, že by z toho prípadne niečo mohlo byť, snažím sa tým aj obklopiť. Jednou z mojich posledných zbierok sú napríklad umakarty z chladničiek a bytových jadier, ktorých výroba sa ťahala až do deväťdesiatych rokov. Zistil som, že majú nádhernú „bruselskú“ grafiku. Z tohto materiálu som potom vyrábal svietniky. Ďalším takýmto materiálom boli staré stoličky, ktoré som pretvoril na stojany na časopisy, vznikla z nich kolekcia Najdúch. Vzniká tu teda dizajn z nazbieraného materiálu. Ďalším materiálom, ktorý som zbieral, boli vrchy z pet fliaš. Kombinoval som ich s drevom a robil z nich uzatvárateľne nádoby.

NK: Tento princíp pretvárania rôznych nájdených predmetov sa často objavuje aj v rámci súčasného fenoménu DIY. Aký je tvoj vzťah k tomuto typu „ľudového dizajnu“?

TU: Pozitívny. Je to nekonečná studnica nápadov. Samozrejme, tie veci majú často nedokonalú, „kutilskú“ estetiku, ale keď sa toho potom chytí dizajnér, môže byť z toho skvelá vec. Je to vlastne neúmyselný dizajn. V podstate každý môže byť dizajnérom. Aj človeka z ulice môže niečo geniálne napadnúť, ale málokedy to vie upraviť do predajnej podoby. Mňa napríklad zaujíma aj moment, keď sa nejaký známy dizajnérsky predmet prerobí. Napríklad taká tonetka s primontovanými koliečkami – predmet, ktorý som tiež odfotografoval.

 

NK: Súčasná „recyklačná“ poloha dizajnu/umenia, ktorá sa objavuje aj v tvojej tvorbe, by mohla byť interpretovaná aj ako určitá reakcia na súčasnú nadprodukciu a plytvanie. Je ekologické hľadisko pre teba dôležité?

TU: Snažím sa žiť ekologicky, pokiaľ sa dá, takže je to pre mňa skôr prirodzené. Odpad recyklujem a niekedy ho spracujem vo svojom dizajne. Nerobím to preto, že je to „eko“. Uvedomujem si, že tým nevyriešim problém s odpadom. Iba poukazujem, že je tu nejaká kvantita, ktorá sa dá využiť v remesle ako každý iný materiál.

 

NK: Zaujímaš sa aj o tvorbu iných autorov, ktorí pracujú s nájdenými predmetmi?

TU: Samozrejme. Napadá mi v tejto súvislosti jeden zaujímavý príklad z českého prostredia − inštalácia ateliéru Zbyňka Sekala, ktorý preniesli do Veletržného paláca. Neveľký priestor, v ktorom je však všetko usporiadané presne tak, ako to pôvodne bolo v jeho reálnom viedenskom ateliéri – dielni. Rôzne predmety, ktoré tento autor celý život zhromažďoval, uzatváral do špeciálnych boxov z drevených doštičiek. Tento spôsob je mi veľmi blízky, pretože to nie je iba o čistom zhromažďovaní, ale zbierkové predmety sú v rámci interiéru aj určitým spôsobom usporadúvané a estetizované.

NK: Je jasné, že sa rád pohybuješ na blších trhoch, burzách, šrotoviskách a podobných miestach. Stretávaš sa tu aj s inými kolegami výtvarníkmi? V Košiciach by si mohol stretnúť napríklad Petra Kalmusa.

TU: Áno, sú to miesta, kam chodím rád. S Kalmusom sa, samozrejme, stretávame. Spájajú nás najmä šrotoviská. Nedávno som ho stretol a povedal mi, že pre mňa niekde získal pekný umakart, ktorý mi nechal v Artfore. Nebol to však umakart, ale akýsi kryt z ruskej chladničky, tak som ho trocha „zvozil“, či nevie, ako vyzerá umakart (smiech).

 

NK: Inklinoval si k zbieraniu už ako dieťa?

TU: Áno, zbieral som už v detstve. Počnúc papierikmi od žuvačiek až po kamene. Vždy som to mal v sebe. Myslím si, že je to niečo, čo sa v človeku nestratí. Teraz to má, samozrejme, inú, možno vedeckejšiu podobu. Zbieranie sa u mňa objavuje „vo vlnách“. Niečo ma „chytí“ a nejaký čas sa tomu intenzívne venujem, pozatom na to väčšinou zabudnem a niekedy sa k tomu opäť vrátim. V každom prípade predmety, ktoré zbieram, ma inšpirujú. Čo mám napríklad veľmi rád, sú jednoduché anonymné dizajny – rôzne náradie. Napríklad taká plechová olejnička. Krásny predmet, kde sa už nedá zistiť, kto ho navrhol. Stáročia sa vyvíjala a vylepšovala, každý niečo pridal a nakoniec je z toho dokonalá vec. Samozrejme, niektoré z týchto plechových predmetov sú dnes už výrobne náročné a nahradili ich plasty.

 

NK: Je aj niečo, čo zbieraš bez ambície pretvárať to alebo s tým ďalej pracovať ako dizajnér?

TU: Áno, mojou poslednou vášňou sú napríklad grafiky rastlín – kvalitné kolorované medirytiny herbárového typu, ktoré sa stále dajú nájsť v antikvariátoch. Väčšinou pochádzajú zo starých kníh. Sú to krásne výtvarné kompozície kvetov, ktorými máme na chalupe vyzdobenú jednu celú izbu. Zbieram však aj rôzne prírodniny − napríklad fosílie a kamene, ktoré si vozím z ciest. Okrem toho zbieram nožnice. Myslím si, že vlastním najväčšiu zbierku nožníc na Slovensku, možno aj v strednej Európe. Mám vyše päťsto nožníc počnúc osemnástym a devätnástym storočím až po medzivojnové obdobie. V zbierke mám aj veľmi staré, ručne kované kúsky. Je to materiál, ktorý zbieram už dvadsaťpäť rokov a u nás som zatiaľ nenatrafil na ďalšiu súkromnú zbierku s takýmto zameraním.

NK: V tomto prípade si vlastne „klasickým zberateľom“ – špecialistom, ktorý disponuje aj vedomosťami o svojej zbierke.

TU: Áno, dá sa tu sledovať veľmi zaujímavý historický vývoj, o ktorom by sme mohli dlho rozprávať. Mám k tomu pomerne bohatú dokumentáciu, knihy o nožniciach, najmä z Nemecka…

 

NK: Si typom výtvarníka, ktorý potrebuje byť obklopený predmetmi. Ako so svojimi zbierkami žiješ?

TU: Zatiaľ to u mňa nenadobudlo chorobné rozmery. Svoje zbierky väčšinou integrujem do interiéru, hoci je pravda, že ateliér, dielňa aj chalupa sú už dosť zapratané. Mám však istú reflexiu a uvedomujem si, že v celom byte to byť nemôže. Povedal by som, že sú to také zhluky alebo kúty plné predmetov. Typickým príkladom je môj pracovný stôl, nad ktorým mám vysokú policu, preplnenú najrôznejšími drobnosťami.

 

NK: Objavuje sa u teba niekedy aj potreba zbaviť sa niektorých vecí?

TU: Keď tie veci raz prijmem, nechávam si ich. Občas niečo darujem. Nikdy sa však vecí nezbavujem tak, že by som ich vyhodil. To by bola škoda.

 

Tibor Uhrín (1966) vstúpil na dizajnérsku scénu začiatkom 90. rokov uplynulého storočia detskou stavebnicou Gringo, za ktorú získal hlavnú cenu v súťaži Dobrý dizajn a ktorá sa v rôznych variantoch vyrába dodnes. Ako absolvent priemyselného dizajnu na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave (1989) sa od 90. rokov venuje predovšetkým navrhovaniu predmetov s jasnou úžitkovou funkciou, ktorým však nechýba silný emotívny náboj. Do povedomia odbornej verejnosti sa zapísal aj ako autor publikácií z oblasti teórie úžitkového umenia a dizajnu. V roku 2013 vydal knihu Drevo, dizajn a tradícia. Okrem toho pedagogicky pôsobil v odbore tvorby hračiek na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici a na súkromnej škole umenia a remesiel v kolumbijskej Bogote. Má za sebou mnohé participácie na výstavách a sympóziách doma i v zahraničí a množstvo víťazných návrhov vo výberových súťažiach. V súčasnosti vedie ateliér Inovácia na Katedre dizajnu Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. V roku 2016 mu bol udelený umelecko-pedagogický titul profesor.

 

1 Rozhovor bol zaznamenaný počas dvoch stretnutí s Tiborom Uhrínom v Bratislave: 23. augusta 2017 na Hlavnej stanici a 2. októbra 2017 na nábreží Dunaja pri Eurovea.

2 Výstava Starý začiatok, nový koniec, ktorá sa konala 2. decembra – 10. januára 2010 v bratislavskej galérii Satelit, ukázala na fotografiách, ale aj na niekoľkých kusoch originálov, československý dizajn od 50. rokov – najmä z obdobia tzv. „bruselského štýlu“ a éry socializmu (60. – 80. roky 20. storočia). Časť fotografií tvorili spotrebiče, ako kuchynské strojčeky, mixéry, roboty, žehličky, variče, vysávače či fény, ďalšiu sedací nábytok z prelomu 50. a 60. rokov. Projekt bol na pokračovanie publikovaný aj s fotografiami a sprievodným textom v časopise Designum.

3 Uhrín, Tibor: Domov 80/90 a dizajn. In: Kissová, Gabriela – Komanická, Ivana (eds.): Home Edition. Banská Bystrica 2011, s. 113 – 118.

 

Naďa Kančevová je teoretička umenia, pôsobí ako vedecko-výskumná pracovníčka na VŠVU.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Tibor Uhrín, Zuzana Labudová Starý začiatok, nový koniec, 2006-2010. Ďalším „planetárnym“ prenosným televízorom (po Satelite a Plute) bol Merkur 2 Tesla 4162 AB vyrábaný od roku 1982 v oravskej Tesle. Toto zátišie si vytvoril neznámy bezdomovec v časti zastrešeného dvora neďaleko Komenského ulice v Košiciach. Televízor pravdepodobne slúžil už len ako odkladací nočný stolík.

Na protiľahlej strane: Tibor Uhrín, Zuzana Labudová, Starý začiatok, nový koniec, 2006-2010. Túto pôvabnú skupinku tvoria stoličky vyrobené z ohýbanej preglejky, navrhnuté koncom 50. rokov Františkom Jirákom. Vyrobili ich v podniku Tatra (závod Martin alebo Pravenec), čo sa dalo prečítať na zachovalej časti štítku na spodnej strane jednej z nich. Boli pravdepodobne obľúbené v 60. rokoch, pretože sme našli aj ďalší totožný výrobok so zachovalým štítkom, vyrobený v podniku Nový Domov Spišská Nová Ves, v závode Liptovský Mikuláš, dokonca s dátumom expedície 15. 3. 1962. Odložili ich bokom v zbernom dvore Kosit v Košiciach, takže sa asi našiel záujemca o bruselský štýl, pretože už aj takí existujú. Foto: archív Tibora Uhrína.

Zľava zhora: Tibor Uhrín kolekcia Ostalgia, svietniky vyrobené z preglejky a kovových podnožiek. Na vrchnú časť sú aplikované rôzne druhy umakartov vyrobené v Československu od 60. rokov 20. storočia. 2014; Tibor Uhrín kolekcia Najdúch, stojany na časopisy vyrobené z operadiel rôznych stoličiek. 2016; Zbierka nožníc Tibora Uhrína, inštalácia v autorovom dome. Všetky foto: autor.

Tibor Uhrín, Zuzana Labudová Starý začiatok, nový koniec, 2006-2010, foto: archív Tibora Uhrína. Vozidlo „ponorené“ do nánosov konárov a rôzneho haraburdia je Tatra 603, ktorú navrhli František Kardaus, Zdeněk Kovář a Vladimír Popelář v roku 1954. Luxusná limuzína sa vyrábala v podniku Tatra v Kopřivniciach v rokoch 1956 až 1962. Päť týchto automobilov jazdilo aj po areáli svetovej výstavy v Bruseli v roku 1958. Má nezameniteľný tvar a môžeme ju našťastie identifikovať aj podľa typických zadných okien, keďže v tomto prípade iná možnosť ani nebola.

Find more stories

Home