Po moderne

11. 3. 2018

Snaha kriticky zhodnotiť zbierku z rokov 1945-1989 stojí za výstavou nazvanou v kontexte globálnych dejín umenia ideologicky bezpríznakovým názvom Po moderne/Metropola východu 1945 – 1989. Názov aj výskum je ambiciózny, prepája súčasný pohľad na regionálne umenie a rebranding Košíc ako industriálneho mesta. Kurátor opisuje prácu naslepo s archívom galérie – žiadne mená, len prírastkové čísla a fotografie. Nie je toto výsostne ideologické gesto? Že oficiálne umenie už bolo čiastočne prehodnotené, je fakt, čo výstava zohľadňuje v prednáškovom cykle aj v projekcii sôch vo verejnom priestore. Že toto umenie už bolo aj čiastočne trhovo zhodnotené, je tiež fakt, a obávam sa, že dôraz na závesný obraz a autorov už zhodnotených na trhu s umením (A. Eckerdt či J. Jakoby) a podcenenie progresívnych socialistických médií (keramika či textil) v konečnom dôsledku prinášajú dojem, že ide predovšetkým o zhodnotenie, a nie kritické prehodnotenie zbierky. Je tiež fakt, že existuje hegemónia v členení oficiálneho a neoficiálneho umenia a táto výstava to chce nabúrať. Na výstave je to však len naznačené, najúspešnejšie hádam v architektúre výstavy. Technický koberec ako opona predeľuje jednotlivé sekcie s vyprázdnenými názvami socialistického art/newspeaku. M. Bartuszová je predstavená monumentálnym hliníkovým reliéfom spolu s J. Bartuszom v kontexte neokonštruktivizmu a spolu s nimi neznámy, urbánnymi legendami opradený umelec J. Kornucik, akýsi slovenský Jan Bas Ader. Škoda, že výstava nepriniesla jeho akcie či Bartuszovu prácu reflektujúcu jeho zmiznutie. Najsilnejší moment výstavy, špecifická/ lokálna podoba neokonštruktivizmu, sa v inštalácii celkom stratil, bez ohľadu na monumentalitu diel. Práve pri nej najviac vynikol salónny charakter výstavy. Výstava prináša málo, ak nerátam prednášku z neoficiálneho umenia či umenia akcie (Kalmus, Bartusz, Ďurišin, Kornucik, Kladek), a celkom nič z undergroundového umenia (Strýko, Jurin). Osemdesiate roky namiesto toho nepochopiteľne uzatvára akési portfólio súčasných pedagógov Fakulty umení, pripomienka akvizícií už po roku 1989.

 

Ivana Komanická 

 

 

 

 

 

 

Mária Bartuszová Bez názvu, 1977, súkromná zbierka, foto: Ondrej Rychnavský.

Find more stories

Home