Otrasy

11. 12. 2017

História Viedne je históriou kultúrnej výmeny. Hoci bolo mesto v minulosti imperiálnym sídlom, kultúra tu nevznikala jednostrannou dominanciou, ale skôr procesmi vstrebávania, selektovania a vysielania. Téma kultúrnej výmeny je kľúčová aj pre umelecké rezidencie. Pätnáste výročie rezidencií organizovaných sieťou tranzit a nadáciou Erste vo Viedni bolo východiskom výstavy Stopover. Aj keď podnetom pre výstavu bolo bilancovanie, neobmedzila sa len na výber prác rezidentov. Témou sa stali otázky súčasnosti v geografickom regióne strednej a východnej Európy, odkiaľ pochádzajú aj vystavujúci autori a autorky. Výstava je dielom kolektívu kurátoriek (Judit Angel, Dóra Hegyi, Michaela Geboltsberger, Christiane Erharter, Heide Wihrheim), v ktorých texte sa objavuje obhajoba umenia ako dôležitého „priestoru pre diskurzy a fiktívne svety, ktoré by inak nedostali šancu dostať sa na povrch“. Priamo na tému rezidencií a hodnotu umenia v tržnej spoločnosti reaguje dielo Cristiny David (v spolupráci s Anou-Mariou Machedon). Vo výstavnom priestore je vytvorený súkromný obytný priestor pre umelkyňu. Gesto je kritikou fixácie umeleckého sveta na diela, pričom sú často prehliadané prekarizované životné podmienky umelcov a umelkýň. V niektorých dielach sa objavuje téma migrácie, hoci vznikli pred tzv. utečeneckou krízou a anticipovali nasledujúci diskurz (Oto Hudec, 2012; Johanna Tinzl a Stefan Flunger, 2011). Hoci vystavené práce reagujú na súčasnosť, ponímajú ju v kontexte minulosti aj budúcnosti: vývoj postavenia žien v Juhoslávii (Adela Jušić), kolaps kapitalizmu (Anetta Mona Chişa, Lucia Tkáčová), deštrukcia životného prostredia (Kamen Stoyanov), socialistické kozmické utópie (Mona Vătămanu, Florin Tudor). Téma kultúrnej výmeny je dôležitá aj vo svetle nedávnych rakúskych parlamentných volieb, v ktorých zvíťazili nacionalistické strany. Populárna ilúzia o vyspelejšom západe a nezrelých mladých demokraciách východu je neplatná. Je stále menej zrejmé, kto ovplyvňuje koho. Zrejmým však ostáva, že umenie má potenciál stať sa prostriedkom rezistencie voči negatívnym a dehumanizujúcim tendenciám. Lenka Kukurová Diela Dany Sahánkovej visia na stene bez rámov ako napnuté zvieracie kože, plátno pokryté tušom a ceruzou je prepichnuté jemnými klincami. Na prvý pohľad abstraktne pôsobiace námety sa zlievajú do štruktúr, z ktorých vystupujú do popredia psie a vlčie hlavy. Prepichnutá plocha obrazu zdôrazňuje brutalitu scény a vyvoláva pochybnosti o tom, čo sa deje a kto by mal mať z koho strach. Tento temne pôsobiaci tmavošedý vstup do výstavy Otrasy uvádza prehliadku štyroch umelcov a umelkýň zo Slovenska a Českej republiky. Ilona Németh, Dana Sahánková, Rudolf Sikora a Jiří Sozanský prostredníctvom svojich diel zviditeľňujú vzťah moci a násilia. Vo výstavnom priestore (kurátormi výstavy sú R. Drury, L. Kukurová, V. Tintelnot) je zvukovo výrazná inštalácia Ilony Németh Beh medzi šibajúcimi prútmi (1994): na stojanoch od mikrofónov sú pripevnené prúty, ktoré sa vstupom do inštalácie dajú do pohybu. Zvuk ich pravidelného narážania do seba dominuje miestnosti a v zmysle Kabakovových diel vyzýva divákov na prechod špalierom. Je to odkaz k dejinám rakúsko-uhorskej monarchie, keď sa prechádzanie špalierom vojakov šibajúcich prútmi využívalo ako forma trestu. Popri dielach Rudolfa Sikoru a Jiřího Sozanského sú vystavené aj ďalšie práce Ilony Németh, ktoré v pravom zmysle slova rezonujú: vo videu Ráno je umelkyňa sprevádzaná dvoma maskovanými mužmi vyzbrojenými puškami – pri raňajkách, na schodisku, pri pokladni v supermarkete. Kto sleduje koho? Je to symbol v súčasnosti rozšírenej potreby bezpečia ako reakcie na teror vo svete a zároveň potreby slobody v dnešnej digitálnej realite. A napokon je tu zahmlenie Námestia slobody v Bratislave, performance, ktorú je možné zažiť v podobe videa (Hmla, 2013) a ktorá znázorňuje nemožnosť dezinfikovať dejiny. Nemeckých divákov dielo zároveň konfrontuje s nevedomosťou o nedávnej minulosti susedných krajín: socha prvého československého komunistického prezidenta tu bola zničená už v roku 1989. Fontána postavená v roku 1980 je už roky nefunkčná.

 

Sarah Alberti 

 

 

 

 

Záber z výstavy Otrasy v Halle 14, UG, Lipsko. V popredí dielo Ilony Németh: Beh medzi šibajúcimi prútmi, inštalácia, 1994, majetok Galérie mesta Bratislavy. Vzadu napravo dielo Rudolfa Sikoru: Zem sa nesmie stať mŕtvou planétou, 6 fotografií na plátne, 1972, majetok Slovenskej národnej galérie. Foto: Lukáš Kliment. 

Find more stories

Home