Ars Electronica Umelá inteligencia: hrozba alebo príležitosť?

21. 9. 2017

Interdisciplinárny festival v rakúskom Linzi prepájajúci posledné vedecké objavy s umením sa venoval téme umelej inteligencie. Výstavy, koncerty, konferencie a workshopy si kládli otázky, či nás môžu stroje nahradiť, doplniť alebo imitovať. Stroje by nám v ideálnom prípade mali uľahčovať život. Dva základné prístupy – utopický a apokalyptický hlásajú možné rozdielne scenáre budúcnosti. Stroje nám môžu spraviť život krajším a jednoduchším, rozšíriť obzory. Ale v prípade zneužitia aj zmeniť život na peklo. Venujme sa radšej tým príjemnejším vizuálno-umeleckým inováciám, ktoré predstavil festival v roku 2017.

 

Odveké otázky o rozdieloch a vzťahoch medzi človekom, zvieratami, bohmi a pod. riešime mnohými spôsobmi a snažíme sa uchopiť mágiu číslami. Presahy vizuálnej kultúry a inteligencie môžu mať rôzne podoby. Dá sa napríklad láska zredukovať na algoritmy? Aj jemne bulvárna téma sexuálnych robotov v sekcii „umelá intimita“ ukázala, kam pokročili výrobcovia spoločníčok, predstavili aj údajne prvého mužského gumeného partnera.

Kde končia hranice žánrov je v Linzi vždy ťažké určiť. Azda sa zhodneme aspoň na tom, že všetky popí- sané diela patria pod strešný pojem vizuálna kultúra. Festival každoročne oceňuje niekoľko výnimočných prác. Sošku Goldene Nica a Prix Ars Electronica 2017 v kategórii digitálna animácia získal ír David OReily so svojím ťažko zaraditeľným dielom s popiskou počítačová animácia, zároveň hra, film a virtuálna realita s rovnako náročným názvom Everything (Všetko). Vytvoril akési rozprávkové prostredie, v ktorom si môžete nasimulovať, čo len chcete, rovnako aj svoje pravidlá. Čo s tým všetkým, to musíte vedieť sami. Filozofická otázka, ktorú málokedy riešime pri každodennej prevádzke, sa týka toho, čoho všetkého sú stroje, ktoré nás bežne obklopujú, schopné. Umelecký riaditeľ Gerfried Stocker pozerá na svet optimisticky a dúfa, že apokalyptickým scenárom dokážeme zabrániť. Technológie vníma ako rezonančný nástroj, ktorý nám „vracia“ len to, čo doňho investujeme. Aj pri efektívnom využívaní sú stále nesmierne rezervy.

Presahom sochárskeho umenia s oblasťou architektúry sa venovalo ďalšie dielo ocenené cenou STARTS Prize 2017, ktorú sponzoruje priamo Európska komisia, projekt Rock Print. Tím Gramazio Kohler Research, ETH Zurich a Self-Assembly Lab, MIT, akoby na 3D tlačiarni tlačil štvormetrové sochy. Princíp výroby takýchto objektov je však ten, že robot dokáže urobiť niečo, čo by človek nedokázal, ani keby mal na to dostatok sily a času. Poukladať a „pozaväzovať“ presne poukladané obyčajné kamene obyčajnými špagátmi. V prípade potreby sa sochárske dielo môže opäť „rozviazať“ do pôvodnej podoby. Efektná a efektívna možnosť výstavby steny a prakticky akéhokoľvek 3D objektu podľa potreby a fantázie.

Okrem spomínaného „všetkého“ ste na festivale mohli vidieť aj jeho protipól: nič. Dielo s názvom Robot, doing Nothing ironizuje imperatív súčasnej spoločnosti zameranej na výkony a výsledky. Výkonný Kuka robot si tu v galérii dovolí nerobiť nič užitočné. Iba si tak je a je, a jeho jediným účelom je byť vizuálne krásny. K tomu mu dopomáhajú dvojfarebné špagáty natiahnuté na štvorcovom ráme, ktorými robot „ležérne“ otáča. Nemá v tom vraj byť nič hlboké. Zároveň však odkazuje na meditačné techniky a vizuály.

V rámci obrovskej výstavnej plochy v bývalom centre na preklad balíkov so súčasným názvom Postcity (môže referovať aj k pošte po nemecky, aj k latinskej predpone po-) sa môžete nechať 3D naskenovať a svoju detailnú vizuálnu podobu si nechať vešať na pokútne korporátne weby či nechať nakopírovať podľa ľubovôle. Keď dostanete strach pred fenoménom big data, môžete si vedľa obliecť „neviditeľný plášť“ utkaný z reflexnej textílie, ktorá chráni nositeľa pred elektromagnetickým žiarením; prípadnému filmovaniu tváre priemyselnými kamerami zas zabráni premyslená kapucňa.

Práve oblasť textilu, módy a scénografie je veľmi „in“. Anna Dumitriu projektom Make Do and Mend odkazuje na 75. výročie prvého liečenia ľudského pacienta pomocou antibiotík (1941). Na prezentáciu biotechnického projektu autorka použila dámsky kostým značky CC41, ktorý sa stal takmer uniformou modernej povojnovej ženy 40. rokov. Diery a škvrny na starom kostýme zaplátala špeciálne upravenými kúskami hodvábu, hodvábnymi čipkami a niťami, z ktorých vytvorila rôzne štruktúrovaný povrch a na ktorých vypestovala kolónie baktérie E.coli. Tie boli zafarbené pomocou morských rias agar na ružovo. Genómy týchto baktérií boli upravené pomocou technológie s názvom Clustered Regularly Interspaced Short Palindromic Repeats (CRISPR), ktorým kóduje slogan Make Do and Mend. Ampicilín je súčasťou antibiotikovej skupiny penicilínov, takže Dumitriu a Goldberg pomocou umeleckých úprav genómov použili dnešnú technológiu na vrátenie do éry pred antibiotikami, odrážajúc to, ako by sme mohli v budúcnosti kontrolovať a chrániť takéto bio- technologické pokroky.

IGNIS AER AQUA TERRA – oheň, vzduch, voda a zem sú štyri živly, ktorých dôležitosť a mýty v histórii inšpirovali japonského dizajnéra menom Yuima Nakazato k novému prístupu pri tvorbe odevov. Nakazato je presvedčený, že v blízkej budúcnosti sa textil bude vyrábať pre jednotlivca. Vďaka využitiu digitálnej fabrikácie navrhol niekoľko sérií plošných „jednotiek“, ktoré sa bez šitia, za pomoci šikovného skladania a zasúvania dokážu spojiť a vytvoriť odev. Jednotlivé série obsahujú rôzne tvary, z ktorých sa dá vyskladať množstvo vzorov a štruktúr. Dizajnér tvrdí, že ak sa môže vytvoriť odev bez toho, aby bol šitý, koncepcia návrhu, výroby a distribúcie sa výrazne zmení. Podľa funkcie, estetiky, hmatu a iných faktorov by si tak každý človek mohol vyskladať vlastný model a napokon by v móde neboli nikdy dva odevy rovnaké.

 

Dvaja mladí odevní dizajnéri Daijiro Mizuno a Kazuya Kawasaki pripravili tri rozdielne odevy SPECULATIVE, FASHIONABLE, WEARABLE, v ktorých sa zamýšľajú nad aktuálnymi problémami súčasného sveta. Cieľom ich práce bolo polemizovať o budúcich vzťahoch krajčírstva prostredníctvom miešania módneho dizajnu a nositeľných technológií. Dizajn Urban play je interaktívna bunda inšpirovaná módou street-hacktivist. Tvorcovia sa tu zamýšľajú nad možnosťou využitia tohto prístupu pri definovaní spôsobu, akým sa ľudia hrajú v mestskej krajine. K móde pre skateboardistov primiešali lokalizačné hry rozšírenej reality, aby zmenili spôsob, akým môžeme zažiť krajinu v meste. V druhom módnom kúsku Computer obaachan sa zamýšľajú nad prispôsobením sa masovej módy potrebám starších ľudí. Uvedomujú si rýchlosť starnutia spoločnosti, kde každá potreba je jednorazová a meniaca sa. Navrhovali a vyvíjali odev budúcnosti, ktorý by mohol podporiť meniace sa potreby starších ľudí nad rámec fyzických vzťahov. Informačné korzety boli posledným prezentovaným projektom Daijira Mizuna a Kazuya Kawasakiho, v ktorom vychádzali z fascinácie historickým odevom a deformovaním tela zo západného sveta. Porovnávali potrebu odevom manipulovať vnímanie krásy v minulosti a dnes. „Dnes žijeme v spoločnosti, ktorá sa riadi informačnými technológiami. špekulovali sme o postľudských orgánoch, ktoré sú úplne navrhnuté prostredníctvom informatizácie.“

Veľa ďalších inštalácií vychádzalo z práce s ľudským telom a interakciou s technológiami. Vizuálne pôsobivý, aj keď hlavne zvukový projekt kórejského umelca menom Juri Hwang Somatic Echo mení telo na akustické médium. Návštevník si mohol nechať na hlavu pripevniť senzory, ktoré mu umožňovali doslovne „načúvať hlasu svojho tela“. Počúva totiž reálne vibrácie prenášané cez kosti. Zážitok sa vraj dá porovnať s pobytom nenarodeného dieťaťa v maternici.

Obsiahnuť naplno všetky vystavené diela viac ako tisíc participujúcich umelcov za päť dní by si však vyžadovalo, aby ste boli stroj. Už po tretí rok sa festivalu aktívne zúčastňuje a diela z Ars Electronica pravidelne dováža na domácu pôdu slovenský subjekt Dig Gallery. Skupina umelcov a dramaturgov okolo Dig Gallery zastupovala súčasť projektu European Digital Art & Science Network. Ide o viacročný projekt s podporou programu Kreatívna Európa, na ktorom participujú špičkové vedecké inštitúcie ako CERN a ESO s interdisciplinárnym Ars Electronica Futurelab a vybranými európskymi partnermi, ktorí pôsobia v oblasti mediálneho a digitálneho umenia. Sú zo španielska, Veľkej Británie, írska, Slovenska, Srbska a Slovinska. Základnou témou je prepojenie a symbióza umenia a vedy na viacerých úrovniach. V rámci tohtoročného programu festivalu sa platforma DIG spoločne s CIKE (Creative Industry Košice) zapojili do projektu Small Cities Forum zameraného na progresívny redizajn miest a regiónov Európy.

Ďalší participujúci slovenskí umelci boli v študentskej sekcii: Ján Kanuch pôsobiaci v Londýne a Filip Ruisl z budapeštianskej organizácie Kitchen. Inštalácia The Magic 8-Cube od Jána Kanucha odkazuje na veštenie z kariet. Ruisl pod hlavičkou Human Data Collection, Training 2038, rozoberá otázky automatizácie pri práci. Pracuje s témou dialógu ľudských pracovníkov so svojimi robotickými kolegami. Ako sa bude správať automatizované rozhodovanie bez morálky a svedomia? Uvidíme čoskoro.

 

Zuzana Duchová je kurátorka a hýbateľka,

Júlia Jurinová je doktorandka v Ateliéri textilnej tvorby v priestore, VŠVU Bratislava.

 

Emanuel Gollob (AT) Robot, Doing Nothing, foto: Michal Kevický

Yuima Nakazato (JP) [IGNIS AER AQUA TERRA];

Rock Print autorský kolektív inštitúcií Gramazio Kohler Research, ETH Zürich a Self-Assembly Lab, MIT; obe foto: Michal Kevický

Juri Hwang (KR) Somatic Echo; foto: archív Ars Electronica.

Find more stories

Home