Tektonická mytológia v maľbe Adama Macka

11. 4. 2017

Ivana Komanická: V súvislosti so svojimi figuratívnymi maľbami si použil výraz tektonická mytológia v odkaze na teóriu antropocénu. Páči sa mi „mnohovrstevnosť“, ale tiež „podvedomie“ pojmu tektonika, na ktorú si upozornil, geologická náuka o vrstvách je tiež jednoducho kompozícia, výstavba alebo deformácia.

Adam Macko: Napadlo mi to pri zobrazení rán v súvislosti s vrstvami samotnej ľudskej tváre. Moje obrazy sú tak polemikou s tradičným maliarskym prístupom v podobe iného vrstvenia, ktoré by nebolo popisné. To ma stavia pred problém, ako vystavať obraz inak. Vrstva a štruktúra sú tým, čo ma na maľbe fascinuje. Preto mám rád pojem tektoniky, tichý a pomalý pohyb, ktorý je nakoniec masívnym aktom. Aj v maľbe ma zaujíma silné gesto, ako ho prehnať, aby bol obraz hmatateľný a prítomný. Prvýkrát som si to silne uvedomil, keď som sa priamo stretol s dielami umelcov z London School of Art, najmä Baconom. Cítil som odrazu, čo znamená byť reálny (to predošlé mi prišlo ako nebytie), tvoriť skutočne mimo rámec u nás rozšíreného imaginatívneho rozprávania. Obrazy, kde je živé telo aj ako fragment, považujem za skutočné. Preto tá figúra, telo, tvár v akejkoľvek výtvarnej podobe.

 

IK: Postupne si abstrahoval, až si sa dostal k fyzickej povahe obrazu ako anatomického objektu, pracoval si s antropocentrickým vnímaním povrchu. Spomeniem tvoje umelé kože, ktoré mali paradoxne odkazovať k vitalite. Je v tom niečo zo súčasnej situácie, v ktorej sme stále menej a menej bytosťami z mäsa a kostí? Ako vnímaš tento rozpor?

AM: Vyjadriť významy, ktoré mainstreamový naratív vytláča, horor bytia, poznania, konečnosti telesnosti, to sú ťažké veci o sebe, preto skúmam, ako s nimi naložiť. V danej sérii to znamenalo vrátiť ich na povrch plátna práve pre tú vitalitu. Umelé kože sú vlastne obrazmi bez plátna a vznikali čisto maliarskymi postupmi. Chcel som spracovať hĺbku povrchu, čo to znamená pre plátno, ak vychádzame z ľudskej skúsenosti. Aj keď mi daný pojem napadol, nechcem sa ho nejako špeciálne držať, pre mňa je každý obraz biele plátno, v rámci predošlej terminológie – monolit. Nie je to tiež niečo, čo vyjadruje nejaký komentár, ale vitálne gesto, ktoré nekonzervuje teóriu a spolieha sa na inštinkty čítania viazané, povedzme, na čas presahujúci jeden ľudský život. Celý proces tvorby je predovšetkým o bezprostrednom vnímaní, a preto ak také dielo predstavuje rozpor, pre mňa to znamená, že je taoisticky komplexné, a teda že sa niečo podarilo…

 

IK: Teória antropocénu podľa teba potvrdzuje, že človek je definitívne vytrhnutý z rámca prírody. Na druhej strane ťa fascinuje návrat mytológie v postmoderne, nový typ transcendentálnej skúsenosti, empatie a radosti zo zdieľania. Ak je príroda z tradičného ľavicového pohľadu to, čo vzdoruje ľudskej práci (vrátane podvedomia), možno tieto aktuálne pokusy vnímať ako „dobýjanie posledných zvyškov podvedomia“?

AM: Mýtus je definovaný svojou existenciou, keď odhaľuje, že sa niečo plne prejavilo a tento prejav je tvorivý aj príkladný, že sa niečo skutočne stalo a že udalosť mala hlboký zmysel, bez ohľadu na to, či išlo o najbezvýznamnejší živočíšny alebo rastlinný druh.

Vytrhnutie, možno by sme mohli hovoriť o delokácii, mimo prírodný rámec, v ktorom sme neboli dôslední a našu väzbu úplne nezničili – to sa myslím udialo. Ale len v mentálnej rovine, nietzscheovsky povedané, stali sme sa príliš uvedomelými pre bytie. Skoro-nadčlovek s mega-traumou. Toto je pre mňa zaujímavá rovina antropocénu, ktorú čítam a reflektujem – trauma, ktorá sa síce manifestuje, ale bez obmedzenia skutočnosti sa prispôsobí procesu, ktorý nás presahuje.

V posledných dielach sa klasického obrazu vzdávam, aj keď tvrdím, že neprestávam byť maliarom. Povedzme, že používam niečo ako barbarský prístup, vypaľovanie ohňom, používanie rôznych chemikálií, ktorými obrazy vytieram. Ide však o to, že v momente sústredenia, v úplnej imerzii dochádza k strate ega a super-ega, a vystupujú procesy, ktoré nekontrolujem – neviem/nechcem – a tie sa prejavujú. Sú, aké sú. A to dobýjanie podvedomia určite podpisujem. Potrebujem ho.

Ivana Komanická je teoretička umenia a kurátorka.

 

 

Dôsledky premeny, 2016, kombinovaná technika, akryl, latex, biologický materiál, 50 × 40 cm; obe foto: archív autora.

Adam Macko Manipulovaný povrch (pracovná forma), 2016, 37 × 20 cm, akryl, latex, lepidlo;

Find more stories

Home