Periférne centrá Dúbravica

11. 4. 2017

Periférne centrá v Dúbravici, dnes jedna z kľúčových kultúrnych organizácií na slovenskom vidieku v obci západného Podpoľania, vznikli tak trochu zo študentskej revolty Andreja Poliaka a niekoľkých priateľov umelcov. Počas štúdií na Akadémii umení v Banskej Bystrici sledovali, ako sa umenie sťahuje do stále väčších miest, ale sami sa rozhodli ísť žiť do Starých Hôr. Tam bez signálu a rýchlej komunikácie so svetom uvažovali o tvorbe, ktorá bola hľadaním svojho miesta v umeleckom svete cez vlastný kraj a hory. „Bývali sme v Dolnom Jelenci, v takom zrube, s Janom Kostolanským a Janom Križovenským, boli sme úplne odstrčení, polhodinu bolo treba šliapať na autobus, ktorý chodil trikrát za deň, ale bol to náš stred sveta. Vtedy sme často chodili tvoriť do hôr. To bola podstatná súčasť formovania nášho myslenia,“ hovorí jej zakladateľ, autor názvu a jediný člen, ktorý zostal doteraz, Andrej Poliak. Jeho dielo Svojina (2008) z obdobia štúdií na bystrickej akadémii je predznačením toho, o čo sa Periférne centrá pokúšajú doteraz. Vymedziť si priestor, žiť v krajine a v súlade s ňou, uvedomiť si svoje korene a využiť ich na vytváranie nového priestoru pre umenie.

 

Skutočným miestom zrodu idey Periférnych centier však bol rumunský vidiek, nie nepodobný Podpoľaniu. Jano Kostolanský, Rado Ondrišák, Andrej Poliak a mailom aktívne prispievajúci Ján Viazanička sa tam v roku 2009 stretli na študijnom pobyte v meste Kluž. Práve tam bol vymyslený prvý náčrt organizovania umeleckých a kultúrnych aktivít v zapadnutých dedinách Slovenska. V Kluži sa tiež zjavila dnes už takmer zmýtizovaná postava Carlosa Carmomedinu, „Mexičana z Dúbravice“. O dva roky neskôr Carlos hľadal miesto na slovenskom vidieku, aby tu pripravil svoju výstavu o Nórsku. Oslovil priateľov z pobytu v Kluži, a tak vznikla Rezidencia garáž, prvý priestor pre tvorivé pobyty priamo v Dúbravici, v bývalej nocľahárni autobusárov.

 

Ešte predtým, než sa projekt usadil práve v Andrejovej rodnej obci, boli Periférne centrá v rokoch 2009 a 2011 putovným workshopom, výstavou a happeningom zároveň. Konali sa postupne v dvanástich obciach stredného a východného Slovenska. Umelci si svoje prechodné pôsobiská vytvárali v malých dedinách, v ktorých „skapal pes“ a kde okrem futbalu a krčmy nemali ľudia dôvod stretávať sa. V obecných priestoroch uskutočnili rôzne participatívne projekty, napríklad Výstavu kvetov od miestnych obyvateľov, usporiadali koncerty a filmové premietania, maľovalo sa vo verejnom priestore, vznikali objekty, hral sa futbal Umelec vs. Občan.

 

Keď Carlos zatúžil pár mesiacov pracovať v Dúbravici, Andrej a jeho spolupracovníci si uvedomili, že ich malá dedina môže byť pre zahraničných umelcov zaujímavá, že práve na takéto miesto budú chcieť prísť a venovať sa tvorbe. Bola to na slovenskom vidieku nevídaná príležitosť na vzájomnú interakciu cudzincov, a ešte k tomu umelcov, s miestnymi ľuďmi. Carlos v Dúbravici zostal jedno leto a jednu stredoslovenskú zimu. V lete kurátoroval prvý ročník festivalu Landscape revisited, ktorý sa odvtedy koná každoročne. V rámci neho v Dúbravici asi dvadsiatka prevažne zahraničných umelcov vytvorila približne 30 diel v krajine, často za pomoci ľudí z obce. Obyvatelia Dúbravice a jej okolia – Ponickej Huty, Čerína či Hrochote – boli konfrontovaní s dielami, ktoré by možno sami umením nenazvali a ktoré vyprovokovali diskusiu v miestnych krčmách. Rozhľadňa Unimo sa stala obľúbeným miestom výletov či improvizovanou turistickou útulňou, a Sauna v prírode od H3T architektov dostala Dúbravicu do všetkých miestnych médií a chodia ju navštevovať z Bystrice či Bratislavy, dokonca prídu kvôli nej aj z Prahy.

 

Všetko sa to síce začalo osadením vlajky na ruine dúbravického kaštieľa (2007) a ďalším partizánskym obsadzovaním priestoru pre umenie (2008–2009), projekt však postupne nabral na vážnosti, dospel a stal sa súčasťou obce. Andrej a jeho ďalší noví aj staronoví spolupracovníci – Igor Poliak, umelci Ján Viazanička a Jano Kostolanský, Carlos Carmomedina či etnologička a súčasná manažérka projektu Veronika Mezeiová – začali budovať to, čo neskôr nazvali Kunstdorf, kultúrna dedina. Vznikla ako protiváha mestským kunsthalle a umeleckým galériám, ktoré sú často zamerané na výtvarne vzdelané publikum. V Dúbravici sa má však každý možnosť vyjadriť k umeleckým objektom, keďže sa objavujú v samotnej dedine a na okolitých pasienkoch. Niektorí si priam považujú za povinnosť vyjadrovať sa, pochvália a neraz aj skritizujú, keď majú dojem, že dané dielo umelcovi nevyšlo.

 

Túto zimu (2016–2017) tak napríklad v rámci projektu Jednota na potravinách v centre dediny visí už tretí megaobraz Veroniky Šramatyovej. Všetky tieto takmer 4 × 10 m veľké diela vytvorili ženy a tematizovali v nich svoj vzťah k obci. Teraz sú na plátne vianočné perníky v nadživotnej veľkosti s motívmi dúbravických dominánt. Dielo reflektuje náhodné stretnutie nevlastných sestier, z ktorých jedna je maliarka a druhá fantasticky zdobí perníky. „Dobre to tí umelci tentokrát urobili,“ chváli výsledok pani Marta.

V súčasnosti Periférne centrá fungujú tak trochu na pomedzí kultúrneho a komunitného centra, keďže získali od obce do dlhodobého prenájmu budovu bývalej škôlky, ktorá sa po GarážiDome u Gazdov stala ich tretím pôsobiskom. Pôvodná funkcia budovy implikuje aj jej verejný charakter, a tak sa tu v lete 2016 konali viaceré aktivity pre deti. Zároveň vznikli výtvarné zásahy do krajiny, napríklad rebrík – Skratka od Mateja Rosmányho či viaceré stavby a objekty z dreva od mladých progresívnych architektov a dizajnérov, napríklad Opekačka či Kocky.

Periférne centrá cez umelecké projekty prezentujú aj svoj názor na ochranu prírody a krajiny. Využívajú drevo ako miestny materiál, pestujú biozeleninu, vysádzajú ovocné stromy či organizujú semináre. Snažia sa zdvíhať povedomie miestnych o ochrane typickej architektúry kraja a ekologickom stavaní a rekonštruovaní domov. Andrej vidí výsledok napríklad aj v tom, že mladší obyvatelia začínajú byť aktívni vo svojej obci a zakladajú spolky a občianske združenia.

Robiť umelecké centrum na vidieku sa bez presahov do iných ako výtvarných sfér zrejme ani nedá. Umenie potrebuje publikum a slovenský vidiek potrebuje nové impulzy, napríklad aj od mladých, ktorí odišli študovať do miest, a vďaka takýmto aktivitám sa vrátia do svojej obce. Periférne centrá z nadšenia niekoľkých ľudí vyrástli na miesto, kde sa mnohí umelci, teoretici, architekti a študenti pravidelne vracajú a ktoré zviditeľnilo slovenský vidiek ako ideálne miesto na tvorbu.

 

Juliana Mrvová je maliarka a kurátorka.

 

 

Matej Rosmány, Skratka, 2016 foto: Andrej Poliak.

Veronika Šramatyová Jednota, 2016 foto: Veronika Mezeiová.

Find more stories

Home