Homo Deus: Transformácia života na Zemi

11. 4. 2017

Tento text je voľne inšpirovaný diskusiou k výstave Big Light na tému Člověk Bůh – Homo Deus: Extenze a transformace lidství (25. 1. 2017) a Člověk Bůh – Homo Deus: Transformace života na Zemi (22. 2. 2017) v Dome umenia v Brne.

 

INTRO

Kto vlastne sme? Kým alebo čím sme v dobe podnecujúcej modernými technológiami k extenziám ľudského tela a mysle? V súčasnej dobe je takmer nemysliteľné, aby sme nejakým spôsobom nevylepšovali svoje mentálne a fyzické vlastnosti, ktoré nám boli od narodenia dané. Pre druh Homo Sapiens je prirodzené, že chceme neustále zdokonaľovať svoje danosti, s ktorými sme stále viac nespokojní. Kde v nás korení táto túžba po nadobudnutí statusu „Űber-mensch“ a prečo považujeme našu fyzickú existenciu za zastaranú? Tkvie túžba po tvorbe genetických chimér, položivých organických entít a tvorba nových foriem života v našom komplexe smrteľnosti?

 

Nevedno posúdiť, kedy sa človek obývajúci planétu Zem, človek-tvorca unikátnych myšlienok a vynálezov začal korunovať za najdokonalejšie stvorenie v hierarchii živých tvorov na našej planéte. Čo však posúdiť a potvrdiť môžeme, je fakt, že jeho existencia a bytie zanecháva hlboké a nevyhladiteľné ryhy. Skrátka, našou existenciou činíme hriech proti zákonom prírody. Ako tvrdí Josef Šmajs, všetky skutky, ktoré človek vykoná, čo (s)tvorí, je svojou povahou protiprírodné. Evolučná ontológia Josefa Šmajsa, ktorý sa venuje problematike ekologickej krízy, považuje kultúru a prírodu za silné protipóly, ktoré sú vo vzájomnej nerovnováhe a rozpore. 1 To, čo človek stvoril a nazval kultúrou, teda všetky objekty a koncepty, ktoré za kultúru považujeme, sú v silnom protiklade a konflikte s prírodou. Kultúra je už zo svojej artificiálnej podstaty opozičným subsystémom biosféry a je vo svojej podstate protiprírodná. Kam sme dospeli svojimi činmi a objavmi v oblasti technológie a kybernetiky?

Technologické výsledky kybernetiky a robotiky boli prijaté publikom a celou spoločnosťou. Rovnako zabehnutá umelecká prax, ktorá pracuje s týmito konceptami, dospela do štádia, keď spoločnosť akceptuje, prijíma a dôveruje robotickým a všeobecne strojovým entitám. V dôsledku tejto všeobecnej dôvery sa dobrovoľne odovzdávame robotickej „vôli“, alebo skôr moci. Naša fyzická existencia a mentálne vedomie začína byť plne v réžii robota. Inteligentný a výkonný stroj manipuluje s naším vlastným telom. Dostali sme sa do fázy, kedy v nás technológia vytvorila dojem bezpečnej, dôveryhodnej entity, ktorej môžeme zveriť nielen výrobný proces a kontrolu nad ním, ale aj kontrolu nad naším vlastným telom. Ilustruje to napríklad projekt austrálskeho performera Stelarca s názvom Propel: Body on Robot Arm, ktorý odprezentoval vo Wilson Gallery v Perthe v roku 2015.

Jeho telo sa s industriálnym robotickým ramenom stali jedným interaktívnym operačným a performačným systémom. Nielen robotika z nás robí konštrukt, ktorý je niečím medzi – nepýtam sa teda kým sme, ale čím sme. Naše telo sa totiž vedome podrobuje manipulácii, zásahom a extenziám.

Moje telo bolo doteraz skutočne moje. Moje spomienky boli doteraz skutočne iba MOJE. Čo ma určite čaká a čo je isté, je moja budúca smrť. Naše životy žijeme podobne ako vo videohre. Sme hrdinami vlastného žitia a sme schopní a ochotní si svoj arzenál a výbavu upgradovať. Harmanova objektovo orientovaná ontológia hlása, že naše telo je vo svojej podstate prístupné a využiteľné na experiment. Naše vedomie je zodpovedné za naše telo. A pokiaľ je vedomie ovplyvňované neustálym nátlakom technológií, vedomie veľmi ľahko dovolí, aby sa s telom všemožne experimentovalo. Podľa tejto ontológie je telo objekt ako hociktorý iný, neživý. Nachádzame sa v objatí robota, ktorý nielenže okupuje naše telo, ale ho aj autonómne riadi.

 

NIKDY SME NEBOLI PRIRODZENÍ

Prečo však opovrhujeme vlastnou telesnou schránkou a máme tendenciu o nej premýšľať ako o konštrukcii, ktorá je tu pre to, aby sme ju pomocou technológií vylepšili? Odpoveďou môže byť názor, že ľudia, na rozdiel od zvierat, nie sú schopní od momentu narodenia prežiť sami bez pomoci. Od odňatia z tela matky, od ktorej sme v prenatálnom štádiu plne závislí – od toho momentu, kedy príde človek na svet, je pre jeho prežitie nutný vonkajší zásah a pomoc (inkubátor…). Kockelkoren tvrdí, že technológia nemôže človeka odcudziť od jeho prirodzenosti, lebo „človek sa už rodí odcudzený od prirodzenosti“. 2 Jazyk, ktorý si zostrojil, technológie, ktoré skonštruoval, a umenie, ktoré vytvoril, učia ľudí artikulovať, a dokonca oslavovať v nich zakorenené odcudzenie.

K tomuto postoju sa prikláňa aj Stelarc, ktorý tvrdí, že v podstate sme nikdy nemali biologické (pozri: prirodzené) telo. Od momentu, kedy sme zahliadli svetlo sveta, nám v prežití asistovali rôzne pomôcky. Ako ďalej pokračuje, osudom človeka je vlastne ním nezostať. Svoje fyziologické predispozície sme od nepamäti chceli vylepšiť, a preto ľudské telo nazýva chimérou mäsa, železa a kódu. 3

 

NIKDY SME NEBOLI SO SEBOU SPOKOJNÍ

V rámci úvah o dôsledkoch biotechnologickej revolúcie a vplyve na existenciu človeka otvára problém ZODPOVEDNOSTI Francis Fukuyama. Túto zodpovednosť za budúcnosť plnú neistoty a rizika vytvorenej rozvojom technovedy nenesie nik iný ako človek. Etika nás núti uvažovať o negatívnych dopadoch a potenciálnych hrozbách. Filozofický diskurz je impulzom pre kultúrnu redefiníciu tela rozšíreného o nové formy technizácie tela.

Podľa Stelarca je rozšírenie či nahradenie častí tela protézami výhradne pokračovaním alebo istou evolúciou ľudského druhu. Je teda nevyhnutné redefinovať samotný pojem telesnosti. Toto nové nahliadanie na telesnosť akcentuje tvorivé a transformačné prístupy biotechnológií a biomédií.

Pojem biomédiá označuje tendenciu, keď sa biologické, teda prírodné procesy rekontextualizujú v biotechnológiách. Dáta sa prenášajú medzi médiami biologického a nebiologického pôvodu. Z technologického hľadiska ide o tzv. bioMEMS, 4 teda bio mikroelektro-mechanické systémy. Príkladom môžu byť rôzne implantovateľné biosenzory, ktoré pomocou integrovaných obvodov zaznamenávajú rôzne fyziologické procesy živého organizmu. Telesnosť zastáva v tomto vzťahu pozíciu stavebnej zložky posthumanistickej asam- bláže post-tela a jeho vonkajších a vnútorných extenzií.

Ak tieto mikrosystémy nahliadame z filozoficko-technického hľadiska s dôrazom na materiál, ide o kombináciu organických a neorganických elementov, z čoho vyplýva, že takto vzniknutý koncept vykazuje známky kyborga. Biomédiá v celej svojej širokej škále predstavujú fúziu biologických buniek a počítačových čipov.

 

Na mieste je otázka, čo je ešte považované za živé a prirodzené telo a kde už hovoríme o nebiologickom, technologickom, teda o stroji. Práve táto hranica sa stáva v dôsledku biomédií stále viac rozostrenou, dokonca tvrdím, že už táto otázka rozdelenia nie je aktuálnou. V kladení otázky na túto dichotómiu by sme sa mali skôr pýtať na mieru dobrovoľnosti prijať technológiu ako súčasť našej ľudskej prirodzenosti. V budúcnosti bude totiž vecou nášho vedomia, svedomia a stotožnenia nás samých ako krehkých a zraniteľných bytostí, do akej miery budeme ochotní upgradovať naše telá. Jeden zo scenárov môže vyzerať tak, že sa budú medzi našimi upgradovanými telami pohybovať tzv. living machines. 5 Do hry vstupuje dnes už zabehnutá prax syntetickej biológie. Podľa Marianne Schark predstavuje pojem syntetická biológia akúsi nálepku označujúcu inžiniersky zostrojený život, čiže „life from the scratch“ – život od nuly.

Dôsledky súčasnej genetiky, syntetickej biológie, génového inžinierstva, nanotechnológií, kybernetiky a virtuálnej reality budú v kontexte transformácie ľudského života zásadné a enormné. Mohlo by znieť až fatalisticky tvrdenie, že prirodzenosť života sa bude natoľko relativizovať v dôsledku liberalizácie a ústupkov bioetiky, že skutočne dôjde k rozšíreniu života o jeho nové stupne.

Martina Ivičič je teoretička nových médií, lektorka Artificial life art na Teorii interaktivních médií FF MU Brno a kurátorka festivalu DOM.

 

1 ŠMAJS, Josef: Filosofie – obrat k Zemi: Evolučně ontologická reflexe přírody, kultury, techniky a lidského poznání. Praha: Academia, 2008.

2 KOCKELKOREN, Petran (Ed.): Mediated vision. (Don Ihde, Jan Brand, ArtEZ Hogeschool voor de Kunsten.) ArtEZ Press, 2007.

3 STELARC: Meat, metal, and code: Stelarc‘s alternate anatomical architectures. Dostupné: http://www.theverge. com/2012/9/14/3261078/meat-metal-and-code-stelarcs- alternate-anatomical-architectures

4 THACKER, Eugene: Biomedia: The merging of computer science and molecular biology, genetic codes and computer codes. Minneapolis and London: University of Minnesota Press, 2004; Review Published: May 2006.

5 SCHARK, Marianne: Synthetic biology and the distinction between organism and machine. In: Environmental Values, Volume 21, Number 1, February 2012, pp. 19-41(23).

 

 

Stelarc, Propel Telo v ramene robota (Body on Robot Arm), 2015 DeMonstrable, Autronics Perth foto: Steven Aaron

Oron Catts, Ionat Zurr Položivá bábika strachu – Bábika H (The Semi Living Worry Doll – Doll H), 2000 foto: Ionat Zurr.

Oron Catts, Ionat Zurr, Bez názvu (Z projektu Bábiky strachu) (Untitled [From the Worry Dolls Project]), 2012 foto: Krzysztof Miekus;

Bez názvu (Z projektu Bábiky strachu) (Untitled [From the Worry Dolls Project]), 2000 foto: Ionat Zurr.

Find more stories

Home