Hľadanie stredu amerického sveta

11. 4. 2017

Keď Jimmie Durham, hlava International Indian Treaty Council pri Organizácii spojených národov a vodca American Indian Movement, stál pred americkou Snemovňou reprezentantov, uvažoval o eloheh. V jazyku kmeňa Čerokí, Tsalagi, označuje slovo krajina aj históriu, kultúru a náboženstvo, vysvetľoval ostatným Američanom. „Svoje miesto na zemi nemôžeme oddeliť od svojich životov na zemi, ani od svojej vízie a bytia ako ľudia.“ (Jimmie Durham, Columbus Day, Albuquerque,

NM: West End Press, 1993, s. 70.) Kmeň Čerokí obýval dnešné oblasti Tennessee, Georgia a Carolina – Echota – po celé tisícročia, až kým prezident Andrew Jackson, známy aj ako „Ostrý nôž“, povzbudený exceptionalistickými, romantickými predstavami doktríny zjavného predurčenia (Manifest Destiny) a urgentnosťou amerického rozpínania nezačal na sklonku zimy 1838 neľútostný exil smerom na západ; na Ceste sĺz zahynula takmer štvrtina populácie Čerokí. Takže 20. Júna 1978, keď Durham vystúpil pred Kongresom a čítal svoju námietku proti vybudovaniu priehrady Tellico na rieke Little Tennessee, ktorá je vodným zdrojom pre oblasti Echota a Tenasi, nešlo mu iba o nejednoznačné zastrašovanie – išlo o to, že sa opakovala známa historická hrozba. „Antropológovia vykopali v Echote kosti a keramiku a TVA (Tennessee Valley Authority) nám hovorí, že si ich môžeme pozrieť v múzeu. Lenže duše našich predkov nie sú v múzeu. Žijú v korunách borovíc a orechov a vo voľne prúdiacich potokoch a riekach. Nikdy nebudem žiť v Echote, rovnako ako Grék žijúci v New Jersey nikdy nebude žiť na Parthenone, ale srdcia našich ľudí hovoria, že nález musí ostať na svojom mieste.“ (Tamtiež.)

Jeho politická reč je súčasťou jeho celoživotnej snahy o zmenu – prostredníctvom protestu, písania, konania a umeleckej tvorby. Popritom je Durhamovo zanietenie na podporu eloheh základom pre pochopenie jeho vizuálneho a literárneho vzdoru ako aktivistu, spisovateľa, básnika a umelca za posledné polstoročie. Toto napätie – a jeho vizuálne dôsledky – priniesli projekt V strede sveta (At the Center of the World) cestovný prieskum Durhamovho diela od 70. rokov 20. storočia po súčasnosť. Ide o jeho prvú veľkú prezentáciu v Amerike za viac ako dve desaťročia, ktorá sa otvára v Hammer Museum v Los Angeles v januári 2017.

Durham sa narodil v roku 1940 vo Washingtone, štáte Arkansas, v rezervácii kmeňa Čerokí, ktorú jeho rodina obývala vyše sto rokov, od prijatia Zákona o odsune Indiánov z roku 1830 – barbarskom osekaní pôdy predkov, ktorú obývali južné indiánske kmene, zdanlivou výmenou za pôdu na západ od rieky Mississippi. Durhamova angažovanosť za práva amerických Indiánov a občanov vo všeobecnosti popiera akékoľvek pochybnosti o tom, že by sa predmety jeho umeleckých diel obmedzovali na historické referencie alebo ignorovali súčasné otázky: začiatkom 60. rokov inscenoval divadelné predstavenie Moja zem (My Land) s Muhammadom Alim a Vivian Ayers-Allenovou, afroamerickou dramatičkou, poetkou a zakladateľkou Brainerd Institute Project, ktorý bol obnovou Brainerd Institute, založeného v roku 1866 na vzdelávanie čiernych študentov na juhu.

Keď nastal búrlivý rok 1968, Durham bol pripravený opustiť Spojené štáty a presťahoval sa do Ženevy, kde začal navštevovať école des Beaux-Arts. Pri práci na ranej sochárskej tvorbe vo Švajčiarsku sa jeho oddanosť rodnej zemi iba prehlbovala: v roku 1973 členovia kmeňa Lakota Sioux a priaznivci hnutia American Indian Movement obsadili mesto Wounded Knee v Južnej Dakote na viac ako dva mesiace a protestovali proti hlboko skorumpovanému náčelníkovi kmeňa. Protesty sa konali na pozadí významného miesta histórie Siouxov, neďaleko dejiska masakra vo Wounded Knee z roku 1890 – krvavého útoku na tábor Lakota pri Wounded Knee Creek potom, ako sa americkí vojaci stali svedkami Tanca duchov (pomalého tanca za rytmu jediného bubna na vzývanie stád byvolov a bizónov, ktoré usadlíci lovili takmer do vyhynutia, a duchov predkov Lakota) a postavili sa k nemu ako k prológu pre ozbrojený útok. Zo solidarity k obsadeniu z roku 1973 vytvoril Durham spolu s členom indiánskeho kmeňa Mapuche z Chile a indiánom Quechua z Bolívie Medzinárodnú komisiu pre amerických Indiánov alebo Incomindios. Čoskoro svoju solidaritu spečatil blízkosťou a vrátil sa do USA v roku 1974, kedy sa zúčastnil na prvej Medzinárodnej konferencii pre zmluvu s Indiánmi v Standing Rock, rezervácii indiánov Lakota a Dakota v Severnej a Južnej Dakote. (Táto oblasť ostáva predmetom sporov, pretože stavba potrubia Dakota Access na jednoduchšiu prepravu ropy medzi štátmi, ktorá násilne porušuje ekosystém krajiny a hlavný vodný zdroj rezervácie rieku Missouri a zasahuje do posvätných miest Siouxov, sa v decembri 2016 veľmi neisto zastavila.)

 

Väčšinu 80. rokov strávil Durham v mestskej divočine Manhattanu, kde už viac nebol jedným z umelcov svojho ľudu, ale dostal nálepku indiánskeho umelca. Tento pobyt sa stal tiež dočasným a následne sa presunul do Mexika. Potom sa v polovici 90. rokov vrátil naspäť do Európy, kde začal vytvárať pravdepodobne tie najalegorickejšie zo svojich diel, ktoré upevňujú retrospektívu: sériu Palíc, ktoré označujú stred sveta (Poles to Mark the Center of the World) (1995 – dodnes). V Európe alebo Eurázii, ako Durham označuje tento kontinent, je prvé miesto označené ako skutočný stred sveta. Middelburg v Holandsku symbolizuje sedem kontinentov, ako aj odkaz na ideológiu Čerokí, keďže kmeňová mytológia označuje sedem smerov: hore, dole, sever, juh, východ, západ a dovnútra. Stred sveta v Middelburgu (The Center of the World at Middelburg, 1995), sieť káblov, ktoré sú natiahnuté k odbočkám cez dutú drevenú palicu a vedú k osamelému telefónu s ciferníkom na trojnohej stoličke, je prvou z kotiev v jeho nezmieriteľnom odpútavaní. Pre dielo Palica, ktorá označuje stred sveta na Bienále Gwangju (A Staff Made to Mark the Center of the World at Gwangju Biennale, 2004) boli ku stene postavené tri drevené palice s odstupňovanou výškou ako pamiatka na vietnamských utečencov, ktorí sa utopili v Tichom oceáne na ceste do Kórey. Príspevok umelca na bienále bol dekorovaný zavesenými pestrofarebnými kľúčenkami s menami obetí a ručným zrkadielkom zaveseným smerom nadol, určeným na odháňanie škodlivej energie a duchov. Kľúčenky predstavujú viditeľný moderný západný prístup k sebavyjadreniu a identite – subjektívny postoj, že svet sa orientuje na nás a my sme vždy jeho jediným stredom.

Z palíc začali vznikať kostry figúr, rozobrané totemy, ktorých duchovia sa stali duchmi bez pretrvávajúceho výrazu. V diele Pocahontas a malý tesár (Pocahontas and the Little Carpenter, 1988) je dvojica postáv otočená k sebe čelom v očakávaní na podstavci, ktorý sa vysmieva z muzeálnej inštalácie bežnej pri prezentácii indiánskeho umenia. Pocahontas, ktorej vizáž spočíva v impozantných ramenách a postave sediacej na jedálenskej stoličke, sa pozerá na svojho partnera, ktorý drží v jednej natiahnutej ruke štrkáča a v druhej fotokópiu historických dokumentov pripnutých k podložke. Zvádza nás použitím vnímania známych prvkov v kompozícii. Durhamove kostnaté telá vyvolávajú určitý pocit  dôvery; keď nám takmer antropomorfizovaný šarm diela Bez názvu (Untitled, 1992) prezentuje zuby umelca v jedinej, voskovitej ruke, s vysvetľujúcim odkazom „TOTO Sú ZUBY PáNA DURHAMA“ – kto by chcel pochybovať o jeho úprimnosti. Kameň, ďalší často využívaný prvok v Durhamových montážach objektov, je vo svojej hmote finálny aj deštruktívny.

Skalu považuje za dynamický a zároveň statický materiál. Kus žuly farby dreveného uhlia, ktorý v diele Bez názvu (Untitled, 1972) pôsobí takmer bez tiaže, pripomína minimalistického, sofistikovaného pavúka, ktorý sa nesie na tenkých oceľových nohách; kamene rozbíjajúce zrkadlá (Kvet smrti a osamelosti/The Flower of the Death of Loneliness, 2000) a rozbité spotrebiče (Kameňovanie chladničky/Stoning the Refrigerator,1996); balvany demolujúce autá (Zátišie s duchom a Xitle/Still life with Spirit and Xitle, 2007) a lietadlá (Encore tranquillité, 2008); skaly sa vystavujú aj ako také (Červená žula a sivá žula cristalina/Red Granite and Grey Cristalina Granite, 1971). Jeho asambláže na seba berú mnoho životov a podôb, organických aj bezduchých: kosti v dielach Tlunh datsi (1985), Červená korytnačka (Red Turtle, 1991), Manhattanský festival mŕtvych (Manhattan Festival of the Dead, 1982) a Mŕtvy jeleň (Dead Deer, 1986) odkazujú na svojich bývalých nositeľov. Jeho báseň Tarascanské gitary popisuje podrobne jeho proces tvorby diela Pásovec (Armadillo, 1976). Táto plastika využíva nájdenú lebku na reinterpretáciu tradície ľudového umenia: „Lebku pásovca som namaľoval jasno tyrkysovo a oranžovo, / modro a červeno, čierno, zeleno, ako dlaždice a aztécke kvety. / Tam, kde mal predtým oči, som dal achát / a morskú lastúru; / Aby videl všetkými smermi.“ (Tamtiež, s. 48.) Rozsiahle spisy sprevádzajú obidve stránky jeho tvorby, čo vedie k intímnosti medzi písmom a gestom. Ako naznačil, umenie je oddelené od jazyka a v tom spočíva jeho hodnota. Umelcove portréty a autoportréty, ktoré sa prenášajú z európskej tradície do jeho vlastnej praxe, naberajú mnohé tvary a podoby, ale jeho verzia z roku 1987 prináša tú najdoslovnejšiu variáciu: maketa v životnej veľkosti levituje pred stenou, na pokožke má napísané odkazy o sebe, ktoré nemôže vypovedať nahlas: „Ahoj! Ja som Jimmie Durham. Chcel by som vám o sebe povedať niekoľko vecí. V roku 1986 som mal 46 rokov. Ako umelec som zmätený z mnohých vecí, ale v podstate som zdravý a som ochotný a schopný robiť rôzne práce. Aktívne si hľadám zamestnanie.“ Jeho srdce je doslova otvorené a umožňuje nám pohľad na drevené mechanizmy, kým jeho tyrkysové oko hľadí rovno pred seba. Jeho diela pod názvom Caliban vytvárajú persónu v kontexte Shakespearovej Búrky Caliban je takmer anagramom slova cannibal) – divokého muža, ktorý je skrotený potom, ako sa naučí jazyk svojho kolonizátora. V tejto postave môže Durham voľne stelesniť sám seba, ako aj svojho metaforického, marginalizovaného zástupcu.

 

Maska Calibana (Caliban’s Mask, 1992) je emotívna tvár z čiernej hliny, stvrdnutej okolo dvoch rôznych sklenených očí a gombíkového nosa. Jeho vznik je zdokumentovaný v spise Kódex Caliban (Caliban Codex), otvorenom denníku a skicári, ktorý pozostáva zo série zachytených kresieb a listov jeho učiteľovi, pánovi Prosperovi. Ďalej je tu impozantná plastika La Malinche (1988-91) štylizovaný portrét zradnej milenky španielskeho výskumníka Hernána Cortésa z kmeňa Nahua. Po tom, ako mu umožnila dobiť svoju krajinu a ľud, žiada o našu sympatiu — jej znásilnenie je znásilnením indiánskej zeme. Má na sebe jemnú zlatú podprsenku, čo poukazuje na krvilačný hon jej milenca za týmto drahým kovom. Prístup s láskou a strachom (Approach in Love and Fear), jeho inštalácia pre Documentu IX z roku 1992 zahŕňa plastiku Ježiš. Ide o klobásu (Jesus. It’s About the Sausage). Je to zmenšená figúra odetá v hnoji, krvi a blate, s karmínovočervenou erekciou a kovovým okom. Ukazuje nám fotografiu mumifikovaného psa; Treff je trojica masívnych kôz na pílenie dreva zoradených za sebou, spojených kovovým stĺpom zabaleným v červenej koži. Konštrukcia, spolu s kolmou vetvou blankytnej farby, nesie tenký, krehký prút, na ktorom je tabuľka s názvom diela. Prístup s láskou a strachom (Approach in Love and Fear) stojí na pomedzí medzi maľbou, kresbou a sochou v nepokojnej rovnováhe.

Toľko diel usporiadaných spolu do zoskupenia vytvára sentimentálnu – a bojovnú – silu. Okrem vlastnej tvorby Durham v rámci svojej role v nadácii Foundation of the Community of Artists a ako editor časopisu Art and Artists, ako aj kurátorskou prácou, podporoval mnoho iných umelcov. Do jedinej koalície nazvanej People’s Alliance spájal populácie na okraji záujmu doma, nech už je to kdekoľvek, aj v zahraničí – iné domorodé americké kmene, Portorikáncov, kmene Chicanos a Afroameričanov, ktorí bojovali s americkým volebným systémom. Umelec vzýva svojich čerokízskych predkov, mýtických aj stelesnených, spôsobmi, ktoré udržiavajú historické rodokmene živé a aktívne.

Práca Sequoyu, Čerokéza, ktorému sa pripisuje zásluha za vytvorenie písomného sprievodcu jazykom jeho kmeňa začiatkom devätnásteho storočia, mimovoľne viedla v roku 1828 k vydávaniu Tsa la gi Tsu lehisanunhi alebo Cherokee Phoenix, bilingválnych novín v jazyku čerokí a angličtine. Noviny sa stali kronikou kmeňa v rámci politického systému Spojených štátov a autobiografiou čerokízskeho folklóru. Podobne ako v Tarascanských gitarách (Tarascan Guitars) Durham už našiel svoju lebku pásovca: „A podobne ako Sequoia, ktorý sa stratil v Mexiku / píšem, aby som si pamätal.“ (Tamtiež.)

 

Výstava „Jimmie Durham: V strede sveta“ („Jimmie Durham: At the Center of the World“) bola otvorená v Hammer Museum, Los Angeles, 29. januára 2017. Výstava sa neskôr presunie do Walker Art Center, Minneapolis; Whitney Museum of American Art, New York a Remai Modern, Saskatoon.

Jennifer Piejko je spisovateľka a editorka, žije v Los Angeles. Zároveň je korešpondentkou Flash Art v USA.

 Courtesy Flash Art International.

 

 

Encore Tranquillité, 2008 reprodukované s povolením umelca a Musée d’Art Moderne de la Ville de Paris, Paríž.

Jimmie Durham Autoportrét, na ktorom predstieram, že som kamenná socha samého seba (Self-Portrait Pretending to Be a Stone Statue of Myself), 2006 reprodukované s povolením umelca.

Jimmie Durham Hlava (Head), 2006 Reprodukované s povolením umelca a Fondazione Morra Greco, Neapol.

Mŕtvy jeleň (A Dead Deer) detail, 1986 reprodukované s povolením umelca a Museum of Contemporary Art Antwerp (M HKA), Antverpy.

Jimmie Durham La Malinche, 1988–91 Reprodukované s povolením umelca a Stedelijk Museum voor Actuele Kunst (SMAK), Ghent. Foto: Dirk Pauwels;

Palica, ktorá označuje stred sveta (A Staff to Mark the Center of the World), Bienále Gwangju, 2004 Reprodukované s povolením umelca a Christine König Galerie, Viedeň.

Find more stories

Home