Panelákovo Vizuálne príbehy panelového domu v slovenskom umení

20. 9. 2016

Povojnový vývoj panelových sídlisk sa postupne premietol aj do oblasti kultúry – od Chytilovej filmu Panel story aneb Jak se rodí sídliště (1979), cez Müllerovu chytľavú pesničku Po schodoch (1986) až po jojkársky TV seriál Panelák (2008-15). Zachytil aj súčasnú výstavnú produkciu (Husákovo 3+1, Praha 2007; Panel story, Bratislava 2013; Osada, Praha 2014). Svoj rozmach sídlisková výstavba zaznamenala predovšetkým v 70. rokoch minulého storočia, preto je často stotožňovaná s „husákovskými“ časmi. V každom prípade sa panelák stáva novým ikonografickým prvkom v slovenskej vizuálnej kultúre, v krajine „Panelákovo“.

Zo staršej generácie umelcov predovšetkým Július Koller (1939-2007) uvádza túto tému v dvojpólovom prevedení – na jednej strane tuctové panorámy sídlisk, blízke oficiálnemu poňatiu nového bývania a socialistického spôsobu života (Prítomnosť 1974, 1974), na druhej strane koncepty a hry UFO-nauta v podobe fotozáznamov akcií – antihappeningov v panelákovom prostredí (Univerzálne futurologické obydlie (U.F.O.), 1973). Kľúčovou kultúrnou situáciou tejto dvojkoľajnosti je záber z jeho bratislavského balkóna v Dúbravke, kde autor drží v rukách banálnu maľbu sídliska a s týmto „dielovým“ obrazom sa sám stáva obrazom, dielom svojej doby (Antihappening – akad. mal., 1976). Sochár Jozef Jankovič (1937), vytlačený z oficiálnej scény, mení stratégiu a v priebehu normalizačných 70. rokoch vytvára celý rad projektov prospektívnej architektúry, ktoré nastavujú tej dobe svoje krivé zrkadlo. Ide o celé sídliská mrakodrapov s profilom ľudskej figúry (Architektúry V, 1976), zhluk gigantických humanoidných panelákov (Architektúry VI, 1976), či jednotlivých mrakodrapov (Návrh 44-podschodovej budovy k 44. výročiu, 1979). Najsilnejšie táto absurdnosť zaznieva z koláže Kráčajúci panelák z roku 1978, kde si tupý hranol betónového paneláku neohrozene vykračuje a v sídliskovej krajine začierňuje všetko ostatné. V 80. rokoch 20. storočia maliar Vladimír Popovič (1939) rozpracováva rozsiahlu sériu „šeďákov“ – cyklus sivých plátien so základnou mriežkou bytov a v ňom natlačených figúr a ich mikropríbehov. Táto figurálna kompresia najlepšie vyjadrovala šedivosť a spoločenskú depresiu (Futurologický kongres, 1983; Betónová sonáta, 1986-87). Paralelne Popovič rozvíjal aj ironickú víziu utekajúcich Tatier. V tejto sérii vykreslil aj Tatry na nohách vo vnútri s panelákovým bytovým rastrom, čím posilnil absurdnosť pohybu nehnuteľných hôr a panelákov (Premiestňovanie, 1989).

Paradoxne v slovenskom umení 90. rokov nezaznamenávame priamu reflexiu panelovej tematiky a záujem o ňu silnie u mladej generácie až po roku 2000. U Mareka Kvetana (1976) vtedy prevládali manipulované digitálne fotografie s momentom vymazávania dát, údajov, písma, či vymazávanie výrazných dominánt svetových veľkomiest (cyklus www., 2000; VIDOC, 2002; New City Series, 2002-04). Následne v cykle Domov sa sústredil na vymazanie všetkých otvorov na panelových domoch a sídliskách (Panelák I-III, 2003). Vznikli tak znepokojivé zábery vyľudnených a monolitných betónových kociek ako nejasné monumenty modernity. Na svoj objekt – vysoký stĺp na seba naskladaných tanierov (Taniere, 2009) nadviazal výstižnou sériou printov, kde je na valcovité „mrakodrapy“ tanierov premietnutá mriežka panelákových okien v rôznofarebnom prevedení (Paneláky I-III, 2012). Čím len umocnil pocit stiesnených betónových „králikární“. Katarína Hladeková (1984) sa od študentských čias zaoberá urbánnou tematikou a sociálnymi väzbami v nej. Prináša istý druh „intímneho“ urbanizmu – spracovaním modelových situácií od svojho domu, rodiska, až po makety fiktívnej architektúry – od papierových modelov po digitálne 3D modelovanie (Private City Planing, 2009; Dvojdomek, 2010; Nedeľný obed, 2011). Zároveň vytvorila aj sériu fotografií, v ktorých dokumentuje tvorbu drobných objektov s inverznými spojeniami interiérových prvkov –malé stoličky a stoly nesú schodiská, výťahy a obrátené domy (Bez názvu, 2011). Sériu c-printov ukončuje vysoký stojatý objekt „domáceho mrakodrapu“ s otvormi a podpernými papierovými stoličkami, krehký a nedostupný zároveň (Bez názvu, 2012). Čarovne v tejto línii vyznieva cyklus fotografií, na ktorých sú v niekoľkých variantoch zobrazené dve skrine s uloženou bielizňou, ktoré v dverách imitujú výzor dvoch bežných panelových domov (KVP, 2011). Vyjadruje tak presakovanie betónu až do intímnej sféry domova… V maliarskom svete Lucie Tallovej (1985) je ikonografia mestského environmentu a betónových sídlisk ťažisková. Na jej plátnach v oparoch hmly a dažďa sa zjavujú výškové domy, prístavy, vodojemy, detaily ulíc (Urban Fragments, 2008-09; Winter Dock, 2013-15). V rozsiahlej sérii Memory Space vynikajú jesenné ponuré scenérie opustených panelákov či celých aglomerácií, sledované spoza záclon (Panel Story; Hotel Kyjev; oba 2012; Porcelain Roses, 2014). V aktuálnom cykle malieb Black Roses sa popri bratislavských reáliách sídlisk (OD Slimák; Bez názvu; oba 2015) objavujú aj mrakodrapové zábery z exotického Hong-Kongu (Victoria Peak; Hong Kong; oba 2015). V takmer monochromatických sivých maľbách Tallovej vládne melanchólia, smútok a osamotenosť. Tieto „rozmočené“ betónové rapsódie zároveň ukazujú aj autorkinu potrebu intimity domova a zázemia (preto tie záclony, ruže a čipky, biele perly a čierny dážď), na prerastanie studeného od osobného exteriéru a intenzívneho vnútorného vnímania.

Traja ďalší umelci vyrastali alebo žili určitú dobu na panelovom sídlisku. Preto neprekvapuje, že sa toto prostredie objavuje v ich tvorbe dlhodobo a programovo. U Rastislava Sedlačíka (1980) v rámci jeho maliarskeho záujmu o urbánne a periférne prostredie zaznamenávame od roku 2005 otvorený cyklus z bratislavského sídliska Petržalka. Základom jeho diel sú vlastné fotografie a čiernobiele novinové reprodukcie sídliskovej zástavby, ktoré v procese práce „vyperie“ v počítači či mnohonásobným kopírovaním – xeroxom. Vznikli studené sivé rastre panelákov, mechanicky radené v obrazovom poli (Housing Estate, 2005; Grey Panel, Flash, oba 2009). Často nad týmito zhustenými anonymnými panelákmi bez ľudí a identity sa až hrozivo vznáša kozmické teleso slnka (Sunrise, 2006; Bubble, 2008; BA (Petržalka), 2011). V posledných prácach Sedlačík rozširuje svoj register techník a kombinuje maliarske postupy štetcom, sprejom, xeroxom, odtlačkami printov, vnášaním drevotriesky, plastu, hliníka a pod. (BA2 (Window), 2012; Totem (BA8), 2014; Luciin panelák, 2014; Rekonštrukcia, 2015). Vytvára tak individuálne „odtlačky“ urbánnej štruktúry, filtrované obrazové polia viacvrstvového obrazu.

Tomáš Džadoň (1981) sa predovšetkým vo sfére objektov a inštalácií zaoberá minimalistickou estetikou paneláku – jeho nejednoznačného vnímania ako symbolu predošlého režimu, známej ostalgie, ale aj jeho miesta v modernej architektúre. Prináša rozložené časti paneláku, nedbalo opreté o stenu (Panelák?; Stratil som návod, oba 2009), takmer päťmetrový model popradského paneláku, ktorý sa nakláňa na jednu stranu (Je to atrakcia, alebo to padá?; 2009), či kresby bytoviek s jedným vybratým 3D detailom (Ochočený panelák, 2010). Jednou z Džadoňových výrazných línií je aj otvorená konfrontácia tradičnej ľudovej výstavby a modernej architektúry, reprezentovanej práve panelovým domom. Tu autor otvára aj otázku, či vždy ide o pokrokové, moderné riešenie a lepšie miesto pre život. Vytvára cetrisové modely celého sídliska v odeve dreveníc (Sídlisko Ždiar, 2008), či model paneláku, v ktorom sú zabudované dve drevenice („Správna“ architektúra, 2008). Za doterajšie vyvrcholenie tohto úsilia môžeme považovať realizáciu monumentálneho pamätníka troch reálnych dreveníc na streche jedného košického paneláku v rámci projektu eHMK Košice 2013 (Pamätník ľudovej architektúry, Košice 2013-16). Toto spojenie osobnej a spoločnej pamäte, novej spoločenskej situácie a zdedenej architektúry vyvolalo aj značnú spoločenskú diskusiu.

Umením vo verejnom priestore sa zaoberá aj Martin Kochan (1981), ktorý s trochou irónie a nadsadenia reflektuje aj kultúru paneláku. Vytvára početné vtipné kresby (Pôrod paneláku, Šarkan, Štadión; všetky 2012-14), manipulované fotografie „rozmnožených“ panelákov (Bytová politika, 2004-2010), či prezentáciu jedného vytmeleného panelu, ktorým prekryl amatérsky pomník obetiam komunizmu na trnavskom námestí (Antimonument, 2007). Osobitnú pozornosť venuje motívu trendového zatepľovania. Vo fotografii zachytáva práve rozličné detaily a fragmenty zateplených panelákov. Tie vytvárajú dojem minimalistických, geometrických kompozícií, ktoré intenzívne pripomínajú maliarske tendencie „farebných polí“. Najnovšie tieto polystyrénové farebné konštelácie využíva pri vlastnom dizajne ženských šiat (Superkompozície/Zatepľovanie II, 2015). To je skutočne nový level, kedy je panelák znovu elegantný, „fashion“, chic a naozaj sexy.

Marek Kvetan Panelák II z cyklu Domov, 2003 c-print, 80 × 125 cm foto: autor.

Tomáš Džadoň „Správna“ architektúra, 2008 cetris, výška 112 cm, zo zbierok GJK Trnava foto: Zuzana Dohnalová.

Lucia Tallová zo série Black Roses, 2015 akryl na plátne, 170 × 190 cm foto: archív autorky.

Katarína Hladeková KVP, 2011 c-print, 40 × 30 cm foto: archív autorky.

Jozef Jankovič Kráčajúci panelák, 1978 komb. technika na papieri, 64 × 50 cm, zo zbierok SNG Bratislava, foto: archív autora.

 

Vladimír Beskid je historik umenia a kurátor.

Find more stories

Home