Nemôžeš príst s návrhom Ferrari do Zetoru Patrik Illo o (nielen) sklárskom dizajne na Slovensku

20. 9. 2016

Lýdia Pribišová: Čo je nové v slovenskom sklárskom dizajne? Ako je na tom slovenský sklársky dizajn v porovnaní s okolitými krajinami?

Patrik Illo: Situáciu môžem porovnať najmä s Českom alebo Poľskom, keďže obe scény dlhodobo sledujem a často v oboch krajinách vystavujem.

Na Slovensku máme síce jednu veľmi dobrú skláreň, Ronu, ktorá veľmi vyniká zo stredoeurópskeho priemeru, ale na druhej strane nemáme nič iné. Takže veľký priestor pre vznik slovenského sklárskeho autorského dizajnu nie je. V Čechách je tá situácia iná, síce nemajú takú firmu ako Rona, ale majú veľmi veľa väčších aj menších fabrík, čo vychádza z ich tradície. Posledné roky si veľa českých firiem uvedomilo, že chce spolupracovať s dizajnérmi. Avšak problém je, že tie firmy nie sú zaužívané trendotvorné značky.

LP: Prečo je to problém?

PI: Dostať sa do povedomia je dlhodobá a veľmi drahá záležitosť. Vo svete existujú značky, ktoré fungujú viac ako sto rokov. Pre spotrebiteľa značka rovná sa kvalita. Ľudia vedia, že keď si napríklad kúpia niečo od firmy Rosenthal, že to je tradícia, kvalita, investícia. Je to kultúrna hodnota. To, že Rosenthal môže vyrábať hocikde na svete (napríklad aj v Rone), už nikoho nezaujíma.

 

LP: Existuje mladá generácia slovenských sklárskych dizajnérov? Kto ju tvorí? V čom je špecifická?

PI: Myslím si, že ešte chvíľu potrvá, kým u nás vznikne nová generácia sklárskych dizajnérov. Situácia je o to zložitejšia, že tu máme, ako som už spomínal, len jednu skláreň. Aj v časoch najväčšieho rozkvetu sklárskeho priemyslu (pred revolúciou, keď fungovalo niekoľko sklární, okrem sklárne v Lednických Rovniach napríklad skláreň v Poltári či Zlatne), fungovalo na Slovensku len zopár dizajnérov. Výroba bola prevažne zameraná na zákaznícke projekty, a nie na autorský dizajn. Na druhej strane skláreň Rona má nepretržitú tradíciu dizajnérskeho oddelenia od 50. rokov, čo je najdlhšia kontinuálna dizajnérska tradícia na Slovensku. Rona desiatky rokov každoročne vyvíja nové produkty, ktoré sa predstavujú na medzinárodných veľtrhoch.

LP: A tie navrhujú okrem zabehnutých dizajnérov aj mladí absolventi či študenti Ateliéru Sklo?

PI: Momentálne pracujú pre Ronu štyria dizajnéri – ja na pozícii hlavného dizajnéra, takže nielenže navrhujem, ale mojou úlohou je budovanie konceptu portfólia firmy a koordinácia celého inovačného procesu, ďalej tu pracuje kolega Miloš Janků z Čiech, ktorý sa špecializuje na vývoj produktov pre strojovú výrobu, Marika Račeková, ktorá je absolventkou Ateliéru sklárskeho výtvarníctva Juraja Gavulu, je zameraná na dekorácie a ručnú výrobu a Aleksandra Stencel, mladá poľská dizajnérka, absolventka krakovskej akadémie, ktorá u nás na VŠVU absolvovala tri semestre, sa venuje vývoju produktov pre ručnú výrobu a dekoráciám.

Čo sa týka spolupráce s Ateliérom Sklo na VŠVU, každoročne sa snažím zadávať dizajnérske úlohy, ktoré realizujeme v sklárni Rona. V tomto mi skláreň, majitelia a vedenie firmy vychádza maximálne v ústrety. Ambíciou týchto zadaní je ukázať študentom, že rovnako dôležité ako nápad alebo myšlienka je vedieť ju previesť do konkrétnej technológie. Každá skláreň je špecifická, je to vesmír sám osebe so svojimi vlastnými pravidlami, ktoré musíte pochopiť, ak chcete byť ako dizajnér úspešný. Dizajn nie je zaujímavý len tým, že vymýšľaš niečo originálne. Reálny dizajn je súhra dobrého nápadu, technológie, ceny, marketingových stratégií, predajnej sily značky. Zjednodušene povedané – nemôžeš prísť s návrhom Ferrari do Zetoru, ale ani naopak.

 

LP: To áno, ale študenti by mali mať aj šancu niekde svoje návrhy uplatniť, nie? Čo robia po absolvovaní štúdia v Ateliéri Sklo?

PI: Určite nie je jednoduché sa dnes presadiť. Aj keď sa hovorí, že svet je otvorený, presadia sa len tí najlepší a najvytrvalejší. Stačí sa pozrieť, koľko je každý rok absolventov umeleckých vysokých, ale aj stredných škôl. To sú stovky ľudí. Preto našou ambíciou je dať naším študentom čo najviac aj technologických znalostí a zručností. Preto sme v ateliéri zaviedli nové technologické predmety. Ateliér Sklo je definovaný materiálom, s ktorým primárne študenti pracujú. Je to miesto „na hrane“ medzi dizajnom a voľným umením. Táto univerzálnosť, táto dvojdomosť nás odlišuje od voľnoumeleckých aj od dizajnérskych ateliérov. Čo sa týka mojich študentov, magisterské štúdium skončilo zatiaľ len pár ľudí. Jeden absolvent, Peter Ďuriš, si napríklad založil vlastnú firmu, postupne si hľadá miesto na trhu: realizuje rôzne ocenenia, postupne si vytvára svoj sortiment produktov a technologické zázemie. Keďže na Slovensku neexistuje reálny trh s dizajnom, určite to nemá ľahké, ale ak je človek vytrvalý, čo on je, určite sa presadí.

LP: Teda na Slovensku sa výlučne autorským dizajnom neživí nikto.

PI: Podľa mňa sa autorským dizajnom nikto neživí. Neexistuje reálny trh, nie sú tu firmy, ktoré by takýto typ výrobkov predávali, ani také, kde by sa produkty vyrábali. Tých zopár mien, ktoré médiá prezentujú, sa asi dizajnom neživí.

 

LP: A v Čechách alebo v Poľsku?

PI: V Čechách je situácia o dosť lepšia, veľa firiem si uvedomilo dôležitosť dizajnu ako súčasti firemnej stratégie. V Poľsku, čo sa týka sklárskeho dizajnu, je situácia podobná ako u nás.

LP: Myslíš, že má na VŠVU opodstatnenie rozdelenie ateliérov podľa jednotlivých médií? Lebo i toto trochu umelé delenie podľa materiálu možno znevýhodňuje absolventov v uplatnení sa.

PI: S týmto názorom by som úplne nesúhlasil. Sklárske ateliéry sú nielen v Čechách a na Slovensku, sú i v Poľsku, Maďarsku, v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, ale i v Nemecku, v Anglicku atď. Výhodou i nevýhodou takéhoto typu ateliéru je, že študent sa dostane do kontaktu aj s voľným umením, aj s dizajnom. Má väčší priestor na sebarealizáciu, na hľadanie vlastnej cesty. Na druhej strane si myslím, že musíme hľadať nové smerovanie a prispôsobiť sa dobe. Hľadať takú náplň štúdia, ktorá aj technologicky zamerané ateliéry dokáže posunúť v čase. Naši študenti môžu používať tradičné technologické a remeselné postupy, ale výsledky musia byť súčasné.

LP: Nuž, uplatniť sa dá aj v zahraničí… Máš nejakých výrazných študentov alebo absolventov, ktorých by si mohol spomenúť?

PI: Tento rok končili veľmi výrazní diplomanti. Obaja riešili voľné umelecké projekty a oboch sme chceli navrhnúť na Cenu rektora. Nakoniec cenu dostala Marta Matejková-Vjatráková za veľkú site-specific inštaláciu z tabuľového skla. Veľmi zaujímavý bol aj diplomový projekt Michala Lacka, ktorý vo svojej práci nadväzuje na ciglerovskú tradíciu optického skla. Vytvára projekty, ktoré nie sú len objektami, ale celými prostrediami, prepája interiér s exteriérom. Aj na základe výsledkov z diplomových prác som prizval Martu Matejkovú-Vjatrákovú k účasti na Medzinárodnom sympóziu plochého skla v Dubnici nad Váhom.

 

LP: Čo myslíš, že sa v sklárskej tvorbe za posledných desať rokov zmenilo?

PI: Vo všeobecnosti cítiť, že upadá pripravenosť stredoškolských študentov, to pociťujeme na škole celkovo. Od začiatku štúdia sa zameriavame na kultivovanie technologických znalostí a zručností. Veľmi málo študentov sa k nám hlási z odborných škôl, častokrát sú to študenti z gymnázií alebo z iných stredných umeleckých škôl, ktorí nemajú žiadnu skúsenosť s prácou so sklom. Na druhej strane majú študenti väčšie možnosti realizovať svoje projekty v externom prostredí. Napríklad minulý semester sme realizovali veľký projekt sklenených stolov v dubnickej firme Spoločnosť Kováč.

 

LP: V júli si zorganizoval v Dubnici sklárske sympózium, priblíž, prosím, jeho program. Sú na Slovensku aj iné sklárske sympóziá?

PI: Ja organizujem každé dva-tri roky sympózium v Lednických Rovniach. Dubnické sympózium vo firme Spoločnosť Kováč, s ktorou spolupracujem dlhodobo, je úplná novinka. Je to firma, ktorá sa zaoberá stavebným tabuľovým sklom. Na prvý ročník som pozval dvanásť umelcov z piatich krajín. Zo Slovenska okrem sklárov Juraja Gavulu, Mateja Gavulu a Marty Matejkovej som oslovil aj maliarov Laca Terena a Julianu Mrvovú. Chcel som, aby sa využili všetky dostupné technológie, ktorými firma disponuje. Juraj Gavula tam pracoval na zaujímavom projekte z tabuľového skla, ktorý pôvodne navrhol ešte počas štúdia v Ciglerovom ateliéri už v šesťdesiatych rokoch. Doteraz mal tento projekt zrealizovaný v mramore. Matej Gavula vytvoril objekt pomocou digitálnej tlače. Ja som na spoluprácu na svojom projekte oslovil môjho brata Michala Illa – architekta, ktorý dlhodobo pôsobí v Londýne. Ďalšími účastníkmi boli Tets Ohnari, Japonec momentálne žijúci v Prahe, český sklár a sochár Petr Stanický, ktorý vedie ateliér Design skla v Zlíne, významná česká sklárska umelkyňa Gizela Šavoková, dvaja poľskí sklárski umelci Agnieszka Leśniak Banasiak a Mariusz Łabiński, obaja pôsobiaci na Akadémii umení vo Wroclavi, konceptuálna umelkyňa Julija Pociūtė z Litvy. Objekty, ktoré vznikli, boli veľkorozmerné, určené do exteriéru.

LP: Čo máš nové ty? Na čom pracuješ?

PI: Aktuálne máme celé leto výstavu spoločného projektu s Aleksandrou Stencel, ktorý sa volá Secret Garden v Düsseldorfe v Múzeu Kunstpalast. Riaditeľ zbierky skla Dedo von Kerssenbrock-Krosigk si zo slovenského sklárskeho prostredia vybral dve dvojice. Čo sa týka voľného umenia, vybral si projekt – spoluprácu Pala Macha s Janou Hojstričovou, ide o fotografické projekty do skla. A čo sa týka dizajnu, vybral si naše spoločné projekty s Aleksandrou Stencel, ako aj naše samostatné dizajnérske projekty. V auguste bola otvorená moja prierezová výstava v Tatranskej galérii v Poprade, v kurátorskej koncepcii Pavla Urbana, ktorá nadviazala na výstavu, ktorú som minulý rok realizoval vo Východoslovenskej galérii v Košiciach.

LP: Ďakujem.

Patrik Illo (1973) je sklársky dizajnér a vizuálny umelec, pedagogicky pôsobí na Katedre úžitkového umenia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, kde vedie ateliér Sklo. Okrem iného dizajnérsky pracuje pre mnohé renomované sklárske firmy, je hlavným dizajnérom firmy RONA, taktiež je laureátom viacerých cien udeľovaných za dizajn, ale aj finalistom ceny Oskára Čepana za rok 2007.

 

Marta Matejková Vjatráková detail inštalácie diplomovej práce, Cena rektora VŠVU, foto: archív autorky.

Patrik Illo MY LOVe IN YOUR BODY, detail inštalácie v Tatranskej galérii v Poprade foto: archív Tatranskej galérie.

Michal Lacko detail inštalácie diplomovej práce foto: Ondrej Urban.

Patrik Illo detail inštalácie Big Liar vo Východoslovenskej galérii foto: Jana Hojstričová.

ILLOLA (Patrik Illo a Aleksandra Stencel), Secret Garden foto: Jana Hojstričová.

Patrik Illo Love in Hand foto: Lukáš Moravský.

Matej Gavula „Ťažítko“, záber z inštalácie na Medzinárodnom sympóziu plochého skla Dubnica 2016 foto: Juraj Starovecký.

 

Lýdia Pribišová je managing editor Flash Art Czech and Slovak Edition.

Find more stories

Home