Architekt je ked …

20. 9. 2016

Zuzana Duchová: Čo je úlohou architekta v súčasnej spoločnosti? O stave a výzvach disciplíny sme sa začali rozprávať s vyštudovanými architektmi Martinom Zaičkom a Jánom Perneckým. Zámerne píšem začali, pretože tieto zamyslenia nie sú konečné ani dokončené, počúvala som a nechala ich spolu súhlasiť či pýtať sa navzájom. Koľko architektov, toľko prístupov? Alebo sa ešte dá hovoriť o jednej ucelenej škole či školách myslenia? Robia obaja zúčastnení architektúru? Minimálne je jasné, že ju sledujú, skúmajú a vychádzajú z nej. Čo teda robí architekt?

Ján Pernecký: Myslím si, že architekt v skutočnosti stanovuje, ako bude fungovať nejaký kúsok sveta. A je úplne jedno, či je ten kúsok sveta fyzický, alebo virtuálny. Filozof ho zrejme popisuje a architekt ho – chtiac-nechtiac – stanovuje. Je jedno, či umiestňuje funkcie, alebo kóduje kultúrne znaky do stavanej hmoty, alebo organizuje toky ľudí.

 

Martin Zaiček: To je vlastne programátor, softvérový architekt.

 

JP: Tí, ktorí vymysleli tento názov, chápali, čo je architekt oveľa lepšie, než často architekti samotní. Architekt totiž stanovuje ontológie. Je jedno v akom svete. Mňa osobne zaujíma, ako dokážu takéto systémy fungovať a akú veľkú zložitosť dokážem do takého systému vniesť tak, aby ešte stále fungoval. Architekt teda nie je ten, čo ľuďom splní sen, ale ten, čo im nastaví svet. A ten nemusí byť nastavený optimálne.

 

MZ: Ako by vyzeral svet bez architekta?

 

JP: Keď niekto povie napríklad, že tu sa bude jesť a tu spať, tak sa stal architektom.

 

MZ: Spoločnosť nemôže byť bez architekta?

 

JP: Zrejme by tú rolu prebral niekto iný.

 

MZ: Je napríklad politik architektom?

JP: Ako ktorý. Ideológ je architekt ideológie. My sme architektmi priestoru a umelého prostredia.

MZ: Ja nie som praktizujúci architekt, takže ten priestor nevytváram, ale skôr sa ho snažím pochopiť a sprostredkovať. Som niečo ako archeológ, snažím sa odkrývať javy.

 

JP: Ani ja nie som úplne architekt, skôr sa vidím ako ten, čo popisuje systém. Skúmam, ako ďaleko dokážeme zájsť s procesom organizovania vecí. Tiež svet priamo neorganizujem. Akt architektúry je kreatívny. To je jedno, či si oficiálne politik, architekt, alebo softvérový inžinier.

 

MZ: Zaoberám sa pozadím vzniku architektúry nedávno minulej, zaznávanej, zaoberám sa príbehmi. Myslím, že v súčasnosti majú architekti problém s mierkou. V tom zmysle, že vyštudovaný architekt môže byť rád, ak dostane zákazku na rodinný dom. Pred rokom 1989 boli mladí začínajúci architekti často pridelení do autorských tímov na veľké projekty.

 

JP: Ja myslím, že to funguje aj dnes. Tiež môžeš ísť do veľkého ateliéru, kde robíš iba výkonnú silu a postupne sa vypracuješ. Je to aj o ambíciách, či chce niekto zo začiatku robiť radšej rodinné domy, alebo výkonnú silu. Predtým práve nebola možnosť robiť si vlastné veci. Máš možnosť voľby. Možno je to aj o brandingu: vtedy išlo o projekty a dnes sú ateliéry pomenované najmä po osobnostiach.

 

ZD: Existuje nejaký rozdiel medzi tým, ako sa robí u nás a v zahraničí? Existujú elity a priemer, centrum a periféria?

JP: existujú. elity sú podľa mňa tie, ktoré pracujú s disciplínou a nesnažia sa len rýchlo napĺňať očakávania. Vo vzťahu k medzinárodnej architektúre si myslím, že na Slovensku existuje nejaký šedý mainstream, ktorý sa snaží podobať tým najlepším vzorom, ale nerozumie im. Tvorivé prístupy, ktoré považujem za kvalitné, nemusia byť nutne iné alebo niečo popierať, ale musia si byť vedomé samé seba. Nemalo by ísť len o napodobňovanie ľahkých a rýchlych konceptov. Ale možno som kritický len preto, že zo zahraničnej scény vidíme len to najlepšie a z našej všetko.

 

ZD: Čo je vidno od nás na zahraničnej scéne? Je to to najlepšie alebo to najviac sa presadzujúce?

 

MZ: Myslím, že táto perspektíva je značne skreslená. V poslednej dobe vidím v médiách posadnutosť tým, kde všade sa presadili Slováci. Potom o tom ani tak ne- rozhodujú elity, ale skôr masy.

 

JP: Mám skúsenosť, že zahraniční odborní návštevníci sú tu nadšení stavbami od Dedečka alebo Svetka. Nepoznajú ich, a vždy sa im páčia a považujú ich v dobovom kontexte za relevantné. Zo súčasných vecí ne- viem…

 

MZ: Tak napríklad ekokapsula, to má podobné ohlasy ako lietajúce auto Štefana Kleina, diplomovka Adriany Debnárovej – vlastne je to všetko skôr do kategórie „dizajn“. Ale je to zároveň aj architektúra – lebo presne ide o nastavovanie novej ontológie priestoru.

JP: Tie projekty samotné obsahujú v sebe nastavenie svojej vlastnej existencie. Všetky tieto projekty sú zároveň gestami voči disciplíne. Lietajúce auto je gestom voči trom disciplínam: dizajn, automobilová a letecká doprava. Adrianin projekt zaoberajúci sa 3D tlačou na púšti veľmi radikálne definuje, čo je architektúra. Aj ekokapsula je populárna vďaka tomu, že hovorí: „Aj toto je architektúra.“ Že nehovorí: „Aha, akú dobrú a vtipnú architektúru sme spravili.“ To je dobré pre klienta, ale nie je to nič výnimočné pre disciplínu. A to je aj jedna z definícií niečoho, čo môžeme nazvať kritickou architektúrou. Snažím sa o to aj vo svojej práci, ktorá často nie je tvorivá – dizajnérska, ale uvažuje o tom, čo vlastne je tá disciplína samotná.

 

MZ: Ja tiež priamo nevytváram nové výzvy ani nové horizonty, kam by sa mala architektúra uberať. Som presvedčený, že pri snahe pochopiť minulosť často dochádzalo k zahmleným momentom, na ktorých pochopenie potrebujeme buď čas, alebo energiu. Venujem sa architektúre 60. – 80. rokov a tu často prítomný formalizmus prekrýva vnútorné obsahy, ktoré považujem za viac než zaujímavé aj pre súčasného človeka.

JP: Myslíš, že v súčasnej architektúre existuje nejaký diskurz?

 

MZ: Ja si myslím, že áno, ale viditeľným sa stáva až s odstupom času. Nejaké tendencie tu určite sú. Ale diskusia je lokálne fragmentovaná. A z toho sa dá vytvoriť celkový obraz.

 

JP: Ja si myslím, že architekti ako Dedeček formulovali príspevky do diskurzu. A to dnes nevidím. Je to preto, že je to ťažké?

 

MZ: Určite je. Opäť je to vec mierky – ťažko sa to demonštruje na rodinnom dome.

 

JP: Keď to zvládol Mies a Loos…

 

MZ: Ja si myslím, že dnes už nejde o to, ako konštrukčne prevrátiť stavanie. Začína ma zaujímať sociálny rozmer architektúry. Aj keď som si nikdy nemyslel, že to pre mňa bude téma.

 

JP: Pre mňa to vôbec nie je téma. Ale tohtoročná Pritzkerova cena ukazuje, že pre iných to téma je a že evidentne to mnohí robia. Máš pocit, že taký diskurz existuje aj u nás?

 

MZ: Prestavba košických kasární na Kulturpark od Irakliho eristaviho mala prinajmenšom takú ambíciu. Sociálno nie v zmysle pomoci chudobným, čo je tiež téma… Ide o to, ako pozitívne vplývať na spoločenský vývoj. Či architektúra má reálne dosah na to, ako spoločnosť funguje.

 

ZD: Ale ja to vnímam tak, že ty sa snažíš, aby dosah mala. Aj aby ľudia začali nad tým možným dosahom premýšľať. Napríklad tým, že organizuješ študentskú súťaž v písaní o architektúre. Aká je za tým motivácia?

 

MZ: Založili sme cenu Píše ti architektúra?, lebo mám pocit, že sa málo publikuje, bez ohľadu na kvalitu. Málo sa píše. Za architektonický prejav považujem aj text. A určite je to aj dobrý spôsob archivácie myslenia, akási sonda do spoločenského ducha. Zaujímavé to možno len bude – z dlhodobého hľadiska. Súťaž je zameraná na mladých a na študentov, lebo nás zaujíma, čo vytvára prostredie školy. Akú diskusiu. Zatiaľ máme len vzorku piatich rokov. Tým, že definujem tému, dávam do toho aj ja svoje predstavy, svoje témy.

Napríklad vidím, že už sa viac mladých ľudí venuje architektúre druhej polovice 20. storočia, vznikli zaujímavé projekty – Štvorec a kruh, film o Ivanovi Matušíkovi. Pred desiatimi rokmi sme to chceli robiť my a dnes nechávame priestor ďalším. Stále sa môže stať, že táto súťaž vychová budúce hviezdy teórie architektúry, ale som tiež realista, nemyslím, že to bude len preto.

 

JP: Ľudí potrebujeme najprv vzdelať. A potom im dať priestor.

 

ZD: Tak naspäť k ľuďom: Môže fungovať v architektúre princíp „user generated design“? Tak ako sú Wikipedia či mnohé ďalšie informačné weby postavené na „user generated content“, v súčasnosti sa rieši, či sa takéto niečo dá aplikovať aj na dizajn.

JP: Tým sa dostávame k digitálnemu prostrediu. To nám umožňuje iné typy sociálnych väzieb. Dokážeme mať iné ako geograficky lokálne či národné väzby. Neviem o žiadnom existujúcom a fungujúcom projekte, ktorý by crowdsourcoval architektúru, ale teoreticky to už spracováva napríklad Mario Carpo. Skúsenosti masy je efektívne použiť, napríklad na to, aby navrhla jediný optimalizovaný objekt. Otázka je, či je naším želaním optimalizovať. Ja si myslím, že nie. Optimalizovať môžeme vyhľadávania – v medicíne, astronómii, nie kreativitu.

Ďalšia oblasť, ktorá sa dá takto optimalizovať, je riešenie problémov. existuje zložitá metóda na vyrábanie kombinácií, ale ľahká na ich overovanie, alebo naopak. Milióny ľudí sa dajú použiť na to, aby vytvárali kombinácie, a tie automaticky overovať. Na to, aby toto množstvo práce robili počítače alebo jednotlivci, nie sú kapacity, a preto je výhodné využiť inteligenciu a čas masy ľudí. Takto sa podarilo zmapovať napríklad ľudský genóm. Je to však druh úlohy, ktorý má správnu alebo priemernú odpoveď. To je riziko spoločenských projektov – že smerujú k istému druhu priemernosti. Jedine, že by to bolo tak výborne nastavené, že masa vyrába komplexitu. To by však bolo zrejme veľmi zložité. Čo, aké a ako sa ide vyrábať – to je pre mňa tá ontológia každej tvorivej činnosti. Lenže architektúra sa často vníma ako „služba verejnosti“.

 

MZ: Alebo individualite. A vlastne si považovaný za zlého architekta, keď ontológiu nastavuješ inak, ako si to predstavuje zadávateľ.

 

JP: Nechcel by som sa sťažovať na verejnosť, klientov či legislatívu, pretože by bolo na mieste, keby boli architekti naozaj hĺbaví, videli za hranice vecí, mysleli mimo zaužívaných stereotypov a dokázali rozmýšľať o fundamentálnych pozíciách. A toho vnímam málo, nielen u nás. Ostáva teda naozaj len služba verejnosti. A ak sa už architekti dostanú do tejto pozície, majú svoju rolu plniť dobre. Keď hovoríme o sociálnej architektúre, či už ide vylepšovanie spoločnosti, alebo pomoc slabším, tak tu sa architektúra jednoznačne dostala do pozície služby. Otázka je, či už architektúra nie je v takom prí- pade nástrojom inej disciplíny – napríklad politiky alebo spoločenských vied.

 

MZ: Absolutizmus architektúry ako disciplíny už asi momentálne nie je na mieste.

 

JP: Architektúra v sebe vždy niesla to, že bola nedefinovaná. Tá disciplína to v sebe má, že je nedefinovaná, a veľkí architekti ju definovali každou svojou činnosťou.

 

MZ: Architektúra si v dejinách dlho kládla za cieľ smerovať k formálnej dokonalosti. V súčasnosti akoby sa jej ciele vytratili, alebo skôr roztrúsili do mnohých prúdov.

 

JP: Ja vidím dva smery, ku ktorým to veľmi jednoznačne smeruje. Alebo dve deviácie od mainstreamu. Mainstream o sebe nepochybuje, nerozmýšľa o východiskových pozíciách. Tá prvá deviácia je aktivizmus – zlepšovanie miest na všetkých úrovniach, hľadanie dobrého a zdravého života, s participáciou, edukáciou… možno je to akýsi ľavicovo-modernistický smer. Druhá deviácia je digitálna. Tá vedome rezignuje na zapájanie ľudí, aj keď má aj ekologickú a participatívnu odnož. Vo svojom hlavnom prúde je však individualistická a nezaoberá sa tým, ako ľuďom pomôcť, a do veľkej miery ignoruje 20. storočie. Ale zároveň je to veľmi vedecký a systematický smer a v akadémii sa stáva mainstreamom. ekologický prúd je akýmsi prienikom dvoch protichodných deviácií – digitálnej a aktivistickej. Musím povedať, že aktivizmu príliš nerozumiem – príde mi príliš romantický s príchuťou pragmatizmu.

 

MZ: Môže vyrovnávať hladiny v spoločnosti. Často potláča progres, ktorý by však mohol byť zhubný.

 

Ján Pernecký vedie združenie rese arch, venuje sa architektúre, výskumu, vzdelávaniu, programovaniu, dizajnu a ďalším presahom. Študoval na FA STU, VŠVU, absolvoval pobyty na Die Angewandte, Viedeň a Arkitekturskolan KTH, Stockholm. Expert na kreatívne programovanie. Ako lektor kreatívneho programovania a robotickej fabrikácie pravidelne spolupracuje s univerzitami v SR, ČR, Poľsku, Taliansku či Rakúsku. Zaoberá sa teóriami digitálnej architektúry. Kurátor projektu Československého pavilónu pre 13. Bienále architektúry v Benátkach s názvom Asking architecture.

 

Martin Zaiček je architekt, študent doktorandského stupňa na Fakulte architektúry STU v Bratislave. Vo svojom výskume sa venuje architektonickému dedičstvu 20. storočia v prostredí slovenských kúpeľov a architektúre neskorého modernizmu na Slovensku. Spoluautor publikácie C20: Sprievodca architektúrou Trenčianskych Teplíc. Ako člen výtvarnej skupiny Opustená (re)kreácia a občianskeho združenia Archimera je spolutvorcom viacerých edukačných, výskumných a výtvarných projektov.

 

Bez názvu, 2016 foto: Zuzana Duchová.

Obe foto: Martin Zaiček na jednej z popularizačno-náučných prechádzok mestom, 2016 foto Andrea Kalinová.

Postupy z architektúry môžu vyústiť aj do tvorby iných štruktúr, napríklad šperkov. Kolekcia MisbehAVed, Ján Pernecký: brošňa, generatívny dizajn, 3D tlač, technika spájania (Selective Laser Sintering) nehrdzavejúca oceľ foto: Radka Šišuláková.

Bez názvu, 2016 foto: Zuzana Duchová.

 

Zuzana Duchová je kurátorka a organizátorka.

Find more stories

Home