Yuri Ancarani Galéria Hit / Bratislava

20. 12. 2015

Ak v galérii niečo vyslovene nemám rád, tak je to dlhšie video/film, zvlášť keď sa očakáva, že si ho divák pozrie celé. Zvyčajne vydržím pri ňom len pár minút a v lepšom prípade odchádzam s odhodlaním, že si to raz dopozerám. S touto predpojatosťou som zostupoval do galérie HIT, kde Talian Yuri Ancarani (1972) predstavil pod kuratelou Lýdie Pribišovej filmovú trilógiu Ochorenie železa (La malattia del ferro) , 2010- 12. No tentokrát som nevyšiel späť na denné svetlo, kým som si ju celú nepozrel. Štylizované „portréty profesií“, či skôr profesijných činností, ma tam na hodinu spoľahlivo „prikovali“. V prvom z nich, Šéf (Il Capo) , 2010, majster v carrarskom kameňolome precíznou posunkovou rečou (inak by ho nebolo počuť) naviguje bagre pri oddeľovaní kusov mramoru. Detailné zábery mužského tela spaľovaného toskánským slnkom vysoko hore, nad morom s plážami a luxusnými letoviskami (vrátane slávneho a prestížneho Forte dei Marmi), sa striedajú so zábermi ohlušujúcich strojov. Platforma Luna (Piattaforma Luna) , 2011, nás zas naopak prenesie hlboko pod morskú hladinu prostredníctvom prípravy na ponor hĺbkových potápačov. Do úplne iných hĺbok, do útrob ľudského tela nás dostáva Da Vinci (2012). Presnejšie kamera snímajúca (prácu) chirurgického robota. Postupne sa ocitáme v rôznych prostrediach, od prašného po sterilné, od hlučného po podmorské ticho. Od precíznej choreografie pohybov (gestá predáka či až „tanečná“ vsuvka robota) po zmechanizovaný rituál činností posádky pred ponorom. Od výkonného stroja, pomocníka človeka, až po precízne vyladené robotické zariadenie. A vo všetkých troch filmoch divák nakoniec nevidí finálny produkt pracovných činností, vo všetkých troch filmoch je prítomné nebezpečenstvo ohrozenia života, či už „pracujúceho“, alebo pacienta. Ancaraniho vysoko štylizovaná kamera, rytmicky striedajúca veľký detail a celok, prináša vizuálne pôsobivé obrazy, no bez zbytočnej maniery. Výborne zapadli do pivničných, klaustrofobických priestorov galérie, rovnako ako sprievodná filmová hudba či skôr zvuky – ľudský hlas sa ozve len v druhom filme, aj to skreslený v dôsledku héliom obohateného „kyslíka“ potápačov. Nedalo sa nedopozerať. A tu som pochopil i zmysel toho, prečo sú filmy v galérii. Teda takéto.

 

Yuri Ancarani Šéf (Il Capo) , 2010, film, 15 min., foto: archív autora.

 

Damas Gruska

Find more stories

Home