Štefan Klein Dizajn môže fungovať aj bez voľného umenia, ale potom stratí dych.

22. 9. 2014

Štefan Klein bol môj pedagóg na VŠVU v Bratislave. V jeho ateliéri som kreslil a modeloval autá, bicykle, vesmírne lode, debatoval o lietadlách, vlakoch, doprave, filozofii, marketingu, cieľovej skupine, mobilite a o možných scenároch vývoja spoločnosti. Potom prišla možnosť praxovať v automobilke, komunikovať s naozajstnými kapacitami vo svete automobilizmu a robiť diplomovú prácu pre svetového výrobcu. V ateliéri bola vždy tvorivá sloboda. Hoci sme mali predmety aj z konštrukcie automobilov, boli sme vždy viac umelci ako technici. Snívali sme a tvorili. Nechceli sme robiť iba plechové stroje na štyroch kolesách. Mnohí z nás sú v zahraničných automobilkách, niektorí robia autá neďaleko Bratislavy, iní majú prototypové dielne pri Senci, a sú aj takí, čo viac rozprávajú a píšu, ako navrhujú. Taký som ja. Možno aj preto sedím teraz vo Verne a rozprávam sa pri káve so Štefanom Kleinom o dizajne, umení, štúdiu, inšpirácii a Aeromobile.

 

Maroš Schmidt: Prečo chýba v názve Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave slovo dizajn? V anglickom preklade je zakomponované, v slovenčine absentuje.

Štefan Klein: VŠVU je historický názov a nechceli sme ho meniť. Snažili sme sa udržať značku. V anglickej verzii je slovo dizajn preto, lebo táto značka sa prezentuje v zahraničí. Chceli sme dať svetu vedieť, že ide o spojenie umenia a dizajnu.

MS: Ako vníma dizajnér vzťah medzi dizajnom a umením? Dá sa hovoriť pri dizajne automobilov aj o umeleckej tvorbe?

ŠK: Samozrejme, že sa dá. V automobilkách nie je dizajn postavený do polohy inžinierskej, ale umeleckej profesie. Dizajn síce komunikuje s inžinieringom, zostáva však samostatný. Hľadanie tvaru, formy materiálov je vyslovene vecou ľudí, ktorí majú výtvarné vzdelanie.

MS: Na Technickej univerzite v Bratislave je Ústav dizajnu. Niektorí študenti z tohto odboru, ktorí študujú inžiniersky smer, sú taktiež úspešní v zahraničných automobilkách…

ŠK: Koncepcia štúdia dizajnu na Technickej univerzite je veľmi blízka našej. Na druhej strane v automobilovom priemysle musí dizajnér komunikovať s inžinierom. Všetko je veľmi presne štruktúrované. Vzdelanie, ktoré je zmiešané – inžiniersko-umelecké, má takisto svoje opodstatnenie. Ľudia, ktorí robia koncept a ktorí hľadajú nový smer, majú však zväčša výtvarné vzdelanie v tom najvyššom leveli. To samozrejme nevylučuje fakt, že ľudia, ktorí majú technické vzdelanie, majú aj estetické cítenie. Poznám dostatok príkladov zo sveta, kde významní konštruktéri mali také estetické cítenie, že ich produkty sú dodnes ikonické. Napríklad lietadlo Spitfire robil technik. Tá forma fascinuje každého, kto to vidí.

MS: Aká je povinná výbava študenta „transport dizajnu“? Musí byť viac sochár, kresliar, filozof, technik alebo počítačový expert?

ŠK: Keď sa pozrieme do života ateliéru, ktorý netrvá rok, ale šesť rokov, snažím sa, aby počas tých šiestich rokov bol študent schopný reagovať na mnohé zadania. Prostredie, kde sa každodenne komunikuje s voľným umením, je pre nás veľmi dôležité. Je to špecifikum VŠVU. Aj to je dôvod, prečo sem chodia automobilky. Oni sem nechodia len preto, že tu máme výborných dizajnérov, ale aj preto, že tu vidia voľné umenie. Práve tá každodenná konfrontácia voľného umenia a dizajnu je pre nich nesmierne inšpiratívna. Na prieskumoch si nepozerajú iba dizajn, ale prebehnú si celú školu. Raz ich osloví šperk, raz maľba, inokedy socha. Niektorí zástupcovia svetových automobiliek už majú zbierky slovenského skla, grafiky alebo maľby. Dizajn môže fungovať aj bez voľného umenia, ale potom stratí dych. Dizajnér je aj konzumentom, aj tvorcom, podobne ako voľný umelec.MS: Hovorí sa, že automobily môže navrhovať iba automobilový znalec a fanúšik. Človek, ktorý si odmalička kreslí a má prehľad. V ateliéri transport dizajnu však navrhujú vozidlá budúcnosti aj študentky. A nie bez úspechu. Ako je to možné?

ŠK: Nemyslím si, že automobily môže navrhovať iba automobilový „hobbysta“. Informáciu o histórii automobilov má škola študentovi dať. Automobil sa dá navrhovať z rôznych pohnútok, nie len z garáže. V ateliéri máme veľa žien a v poslednom období sú úspešnejšie ako muži. Ani jedna z tých žien neprišla, že by si doma v garáži opravovala auto. Sú to ľudia, ktorí majú výtvarné cítenie. Na talentovkách zafungovali aj v iných disciplínach a niektoré prešli z iných oddelení. Dôležitá je schopnosť vytvárať novú formu a nový typ komunikácie. Ide skôr o konceptuálne myslenie ako o to, či bude blinker vľavo alebo vpravo.

MS: V roku 2000 sme mali v Ateliéri transport dizajnu semestrálnu tému Mobilita 2020. Mali sme sa zamyslieť, ako bude vyzerať doprava v Bratislave v roku 2020. Vznikali optimistické, katastrofické i absurdné scenáre a k nim návrhy rôznych približovadiel. Od integrovanej dopravy v sklenených kockách, cez bicykle, lietajúce stroje až po teleporty. Mysleli sme si, že svet sa za 20 rokov radikálne zmení. Do deadlinu ostáva už len 6 rokov. Ako vidíte teraz dopravu v Bratislave 2020?

ŠK: Automobil ostane automobilom. Avšak tieto autá budú v sebe obsahovať mnohé iné motívy. Pred desiatimi rokmi to boli plechové búdky, ktoré boli mobilné, poskytovali aký-taký luxus a status. Dnes obsahuje automobil oveľa viac rovín, v budúcnosti ich bude ešte omnoho viac a niektoré, ktoré poznáme, možno ubudnú. Tá statusová rovina, ktorá bola dôležitá, sa zmenšuje. Dôležitá téma je interface – ako automobil komunikuje, čo ponúka. Cez dnešné komunikačné technológie nám automobil už dnes ponúka veľa možností ako v ňom stráviť čas. Mení sa náš životný štýl. Digitalizácia prenikla do nášho osobného života a auto je tiež jeho súčasťou. Exteriér auta bude reflektovať nové témy. Zmenšenie spotreby, rozmerov, recyklácia materiálov. V téme mikromobilita sme riešili otázku, či môže byť malá forma atraktívna. Mnoho ľudí si myslí, že atraktívne je len to vozidlo, ktoré je ako obývačka, kde máte všetko, dokonalé kreslá, pohodlie, priestor. Ale automobil súvisí s mestom, s priechodnosťou mesta a v konečnom dôsledku s naším prežitím. Na to, aby sme prežili, musíme niečo urobiť. Zmena, ktorú očakávame, je elektrifikácia, nové typy energií, materiálov a foriem. Otvorí sa ďaleko väčší priestor pre koncepčne iné uchopenie automobilu.

 

MS: Vyštudovali ste technický aj umelecký smer. Na pohľad ideálna kombinácia pre vývoj Aeromobilu. Kedy ste zistili, že chcete vyvíjať automobil s krídlami?

ŠK: Zárodok to má v knihách a dôležitý je aj letecký background, ktorý som mal doma. V roku 1989 som rozmýšľal, aká bude moja diplomová práca. Bol to revolučný čas. Môj pedagóg na VŠVU, doc. Tibor Schotter sa ma spýtal, čo chcem robiť. Povedal som, že chcem prepojiť lietanie a auto. Mám skúsenosť aj s umením, aj s technikou. Práve teraz zažívam to obdobie, keď môžem integrovať obe tieto polohy. Koncept Aeromobilu funguje. Teraz však prichádza obdobie, kedy budem musieť projekt delegovať na profesionálov, špecialistov v danej oblasti. Dobre viem, že ak by som chcel urobiť napríklad aerodynamický výpočet, musím na to pozvať špecialistov z aerodynamiky. Ako integrujúci človek viem, koho mám osloviť.

MS: Ak niekto navrhuje pohár, mal by vedieť, ako má vyzerať tvar, z ktorého sa dobre pije. Ak niekto navrhuje stoličku, mal by poznať tvar, ktorý umožňuje príjemný posed. V oboch prípadoch sa dá experimentovať bez fatálnych následkov. Pri lietajúcom automobile má však všetko svoje presné miesto a sny sa postupne podriaďujú funkcii a bezpečnosti. Je Aeromobil presne taký, ako ste si vysnívali, alebo ide o kompromis medzi tvarom, funkciou a možnosťami?

ŠK: Sú predmety, pri ktorých je technická funkcia nenáročná. Napríklad pri pohári si výtvarník stačí sám aj bez toho, aby sa hlboko vzdelával vo výpočte objemov.

MS: Ak sa z toho nebude dať piť, tak povie, že je to umenie.

ŠK: (Smiech) Zastávam názor, že prvý impulz v konceptuálnej rovine je individuálny výkon. Keď som mal v začiatkoch problém, že sa Aeromobil nevedel odlepiť od zeme, tak som hľadal pomoc u aerodynamikov. Tí mi pripravili také riešenie, s ktorým som ako dizajnér nemohol súhlasiť. Totálne rozbili môj koncept. Hovorili mi, že uhol nábehu u krídla nemôžem meniť, lebo to je zložité a nikto to nespraví. V tom okamihu som bol tvrdohlavý. Povedal som, že kompromis nemôžem pripustiť, aj keby to bol rok práce navyše, musí to ostať v tej polohe, v akej som si to vymyslel. Dotiahol som to tak, že je to funkčné, aj keď to nie je dokonalé po stránke výpočtárskej. Z histórie vieme, že miera tvrdohlavosti je nesmierne dôležitá, aby sa zrodila nová vec. Nová vec vzniká len z istého pretlaku tvorivosti a zmeny. Keby to tak nebolo, tak by sme žili v prvotnopospolnej spoločnosti. Vybral som si pri Aeromobile riešenie, ktoré trvalo 20 rokov, ale je bez kompromisu. Napriek tomu získalo uznanie napríklad u technikov NASA. Pozvaní sme do Smithsonian Museum.

MS: Váš projekt Aeromobilu je v súčasnosti prezentovaný doma i v zahraničí. Ako reaguje svet na odvážny projekt zo Slovenska?

ŠK: Prelomová bola konferencia v Montreale pred rokom. Tam sa prezentovali najnovšie výsledky v general aviation. Bola tam sekcia lietajúcich a hybridných vozidiel v individuálnej leteckej doprave. Pozval nás Branko Sarh z Boeingu. Prezentoval sa tam celý svet – celkovo šesť tímov. Konferenciu organizovala NASA.

Odvážny projekt Aeromobilu zásadne posunulo stretnutie s mojím konškolákom Jurajom Vaculíkom z VŠMU, ktorý je dodnes veľmi blízky VŠVU. Pred štyrmi rokmi bolo riziko neúspechu projektu obrovské, Juraj však idei veril, aj keď bola len v imaginárnej polohe. Spolu sme založili firmu Aeromobil,s.r.o.,ktorej cieľom je profesionalizovať celý vývoj a uviesť projekt Aeromobilu do reálneho života. Juraj Vaculík je človek z umeleckého prostredia, v súčasnosti sa pohybuje v oblasti biznisu, marketingu a reklamy, a to, že je dôležitou súčasťou tímu a spoluzakladateľom Aeromobilu, si veľmi vážim.

S Vaculíkom sme investovali do motora a špeciálnej konštrukcie a pár dní pred konferenciou v Montreale sme Aeromobil zalietavali. Začiatok konferencie bol o vízii. Potom sme im povedali, že by sme im radi ukázali video zo zalietavania. Vtedy celá sála stíchla a ten let ich totálne presvedčil. Letci veria tomu, čo vidia, a nie iba obrázkom.

 

MS: Čo všetko ešte potrebuje Aeromobil na to, aby sa dal kúpiť v predajni aeromobilov a používať?

ŠK: Teraz dokončujeme Aeromobil III. Čaká nás zálet. Bude to vybavené avionikou, autopilotom a bude to mať všetky atribúty spoľahlivosti. Verím, že už čoskoro sa Aeromobilu ako produktu dočkáme.

 

MS: Máte za sebou množstvo projektov od golfového vozíka, elektromobilu, vlaku, buldozéru, skútra až po Aeromobil. Aká bude nová výzva?

ŠK: Veľmi ma zaujíma mikromobilita. Mám takú vlastnú teóriu expanzie a redukcie. Pohybujem sa v dvoch zdanlivo protipólnych kurzoch. Na jednej strane Aeromobil, ktorý expanduje, ide do prostredia, ktoré je neznáme a môže expandovať. Krajiny, kde nie je dokonalá infraštruktúra (Rusko, India, Turecko…), budú postavené pred voľbu či budovať diaľnice, alebo využijú iné možnosti. Aeromobil bol vymyslený tak, aby sa mohol pohybovať vo vzduchu aj po cestách. Expanduje do prostredia, ktoré nepotrebuje infraštruktúru. Vzduch ani voda nepotrebujú infraštruktúru. Zem potrebuje infraštruktúru – koleso potrebuje cestu. Ľudia sa inšpirovali vtákmi vo vzduchu, rybami vo vode, ale vôbec sa neinšpirovali živočíchmi, ktoré chodia po súši. Ich kinematika je totiž veľmi zložitá. Koleso je fenomén. Rotáciu v prírode nenájdeme – ani jedno zviera nemá koleso. Zem je natoľko cenná, že infraštruktúra je luxus. Ako dizajnéra ma zaujíma aj problematika mesta. Ľudstvo narastá a prichádzajú neriešiteľné problémy. Trpíme prepchanými mestami. Treba to vyriešiť inteligentným riešením. Redukcia je to isté čo expanzia, ale otočená smerom do seba. Tiež potrebuje energiu. Keď zmeníme spôsob dopravy a vymyslíme napríklad malé bunky, ktoré majú päťkrát menší pôdorys ako auto, tak aj to môže byť veľký pokrok redukcie. Môj priestor na rozmýšľanie je teraz v týchto dvoch polohách – expandovanie/redukovanie a ich spájanie. V ateliéri plánujem dať študentom túto tému.

 

Štefan Klein sa narodil sa 6. októbra 1959 v Nitre. Po skončení gymnázia v Nitre absolvoval Strojnícku fakultu Slovenskej technickej univerzity a dizajn na Vysokej škole výtvarných umení. Postgraduálne štúdium absolvoval na École des Beaux Arts v St. Étienne, pôsobil aj ako hosťujúci profesor v škótskom Glasgowe na Mackintosh School of Art and Design. Bol prorektorom VŠVU, od roku 1993 vedie na tejto škole Oddelenie transport dizajnu. Jeho bývalí študenti sú úspešní v automobilkách po celom svete. V roku 1997 získal Národnú cenu za dizajn za lokomotívu R755 (spolu s I. Čobejom), v roku 1999 Baničovu cenu za ľahký elektrický automobil. V zahraničí hosťuje na vysokých školách a v porotách dizajnérskych súťaží. Žije v Nitre. Stále aktívne pôsobí ako dizajnér, jeho mediálne najznámejším dielom je Aeromobil.

 

Štefan Klein Aeromobil II.5 , 2012 courtesy Aeromobil s.r.o. foto: archív autora.

Štefan Klein Aeromobil III , 2014 courtesy Aeromobil s.r.o. foto: archív autora.

Štefan Klein Rušeň R-772, 1998 spolupráca s: Martinská Mechatronická, a.s. Martin foto: archív autora.

Štefan Klein UL Molecul, 2011 autorský dizajn foto: archív autora.

Štefan Klein Aeromobil I, 1994 autorský dizajn foto: archív autora.

 

Maroš Schmidt je dizajnér a kurátor v Múzeu dizajnu v Bratislave.

Find more stories

Články