Steve McQueen 12 ROKOV OTROKOM: ČOHO?

24. 6. 2014

STEVE MCQUEEN FLASH ART INTERNATIONAL HLAVNÝM PROBLÉMOM JE, ako sa na 12 years a Slave pozerať. Od samotného názvu vyjadruje stav, kvalitu a spôsob bytia bytosti: doslovný preklad je 12 rokov otrokom. Čoho alebo koho možno byť otrokom a kto je otrokom naozaj? Ak na to pôjdeme presne podľa knihy, v ktorej v roku 1853 Solomon Northup vyrozprával svoje skúsenosti, tak sa ocitáme v historicky ukotvenom rozprávaní: Louisiana, 1841, história USA pred občianskou vojnou, obdobie otrokárstva. V tomto prípade by však bol oskarový film Steva McQueena len elegantnou a zmäkčenou verziou Amistadu. Suverénne nafilmovaným, s niekoľkými autorskými perlami porozhadzovanými tu i tam, hraným s takmer iritujúcim pátosom. Krásnym a nezaujímavým. V skutočnosti presne o to ide, pretože film je dokonale integrovaný do McQueenovho kinematografického, v istom zmysle umeleckého konceptu. Telesná trilógia, ktorá začala výkalmi (ozajstným „hovnom umelca“, ktorým Bobby Sands vo filme Hunger – v našich kinách Hlad – vytváral fresky na stenách svojej cely), pokračovala semenom (plodom kompulzívnej sexuality Brandona vo filme Shame – v našich kinách Hanba), sa uzatvára krvou, ktorú Master Epps driape s kusmi roztrhaného mäsa z chrbta malej Patsey. Telo, ktoré zo seba vypúšťa vlastný životný cyklus, vlastné šťavy zakaždým pomocou nosného prvku – tela Michaela Fassbendera, ktorý hrá všetky tri úlohy. Jeho telo je pre McQueena telom – fetišom, telom – aktívnym, umeleckým telom vzdialeným od seba samého, ktoré umožňuje vytvoriť performance body-artu.

A otrokom je teda nigger: presnejšie ten z 19. storočia. Je jednoducho tým, kto trpí podmienkami slavery, explicitnej alebo implicitnej, fyzickej alebo duševnej, celkovej alebo čiastočnej. A Master je teda doslovne ten, ktorý od Louisiany až dodnes vyžaduje tento stav. Je to perfektne v súlade s podmienkami (aj keď možno trochu zväzujúcimi) štatútu politic British artist Steva McQueena, ktorý bol reálne označený ako war British artist a ktorý vzhľadom na tento fakt, z tejto pozície, začal realizovať diela ako Unexploded (2007) a hlavne výnimočné dielo Queen and country (2007). Okrem štatútu politic artist sa McQueen odjakživa definoval ako kompletne filmový umelec, nie až tak pre svoje skúsenosti so štruktúrovanou kinematografiou (ktorá vyhráva na festivaloch a na Oskarových ceremoniáloch a ktorá je distribuovaná do kinosál), ale hlavne pre fyzický kontakt s históriou a praxou kinematografie, ktorých sa stále pridržiaval. Začal krátkometrážnym filmom Bear (1993) natočeným na 16 mm čiernobiely film, v ktorom sa stretávajú dvaja nahí černosi v prehliadke rôznych možných vzťahov (erotických, priateľských, bojovných, groteskných…), ktorá je zároveň prehliadkou kameramanskej a strihačskej virtuozity.

Je až príliš jednoduché čítať v tomto fyzickom kontakte tela na telo predohru filmového stretnutia telo na telo, ktoré sa medzi McQueenom a Fassbenderom odohralo o niekoľko rokov neskôr, od režiséra tvárou v tvár samému sebe k režírovaniu toho druhého, ktorý sa stáva inou verziou seba samého.

Nasledovalo veľa ďalších kinematografických diel: od Five easy pieces (1995) ku Deadpan (1993), od Running Thunder (2007) k End Credits (2012). Ale Bear reprezentuje zmysel vzťahu medzi McQueenom a kinematografiou, a taktiež východisko jednej z najkrajších scén v 12 years a Slave, v ktorej sa hlavný hrdina, nigger, stáva po prvýkrát otrokom zviazaným reťazou potom, ako ho uniesli. Salomon vchádza a vychádza z tieňa a bojuje s reťazou, ktorá ho väzní takisto, ako keby bojoval so svojím alter egom, rovnako čiernym, ale slobodným. Vchádza a vychádza z tieňa a po prvýkrát vstupuje do svojej pozície v tme, v temnote, v darkness.

V ďalšej ušľachtilej scéne, po nočnom rozhovore tvárou v tvár medzi belochom a černochom (antropologicky) a medzi bielou a čiernou (chromaticky), medzi pánom a otrokom, v pevnom objatí (telo na telo, zdanlivo priateľskom) Epps ušetrí Salomonov život, odchádza a odnáša so sebou aj lampáš. Otrok, nigger, slave tak ostáva v temnote. Darkness in the darkness.

Aj tretia, najkrajšia sekvencia filmu, má mimofilmárske korene. Scéna, v ktorej Salomon ostáva visieť na slučke zo stromu bez pohnutia na špičkách v snahe nepošmyknúť sa, zatiaľ čo všetko okolo neho v dlhom zábere, ostatní slaves, ostatní niggers, jednajú, akoby sa nič nedialo, bez toho, aby čokoľvek mohli (alebo chceli) urobiť. Ten strom, to útrpné uniknutie pred obesením, tá snaha nepoddať sa, sú zachytené pevnou frontálnou kamerou, ktorá dodáva záberu nečakanú hĺbku, nečakaný jas. Ten strom by mohol byť ten istý ako v Lynching tree, lightboxe vytvorenom v roku 2013, ktorý zachytáva v nehybnosti fotografického záberu strom používaný na obesenie otrokov v blízkosti New Orleansu.

Okrem týchto troch dokonalých pohyblivých záberov sa film hýbe v didaktických, možno až príliš popisných stojatých vodách s jediným cieľom – ukázať podmienky života otrokov a možné reakcie belochov v tejto situácii – ako Fassbenderovho Mastera Eppsa, blázna a psychopata, potajomky fascinovaného čiernym telom, opantaného mocou a strachom prísť o ňu, úprimne zamilovaného, závistlivého a žiarlivého na toho, koho nemôže pochopiť a kompletne ovládnuť, tak aj v skutočnosti priemerného a pokryteckého Mastera Forda (Benedict Cumberbatch), možno aj dobrého pána, ktorý sa však nedokáže vzoprieť ani len sile svojich podriadených a ktorý nedokáže konať dobro.

Dokopy ich pevne viaže čítanie textov Biblie: prvý ich číta, aby odôvodnil svoje represie a násilie, druhý, aby pomocou nich dosiahol pocit, že žije v harmónii. Ku dvom protikladom možno okrem Masterov pridať aj dvojicu chladného cynického obchodníka, ktorý nevidí viac ako vzorky mäsa a osvietenú verziu proroka slobody – Brada Pitta zaliateho svetlom, osloboditeľa a oslobodzujúceho (aj diváka).

Možno v samotnom pomenovaní Master (ako volať, nazývať, a teda aj uznať Mastera je prvá vec, ktorú naučia Salomona jeho väznitelia) môžeme rozpoznať ďalší význam. Okrem zrejmého odkazu na Heglovu alebo Lacanovu dialektiku medzi sluhom a pánom nás myšlienka vedie k markízovi de Sade. Salomon sa pohybuje naprieč Louisianou, cez plantáže a lesy, cez polia a prúdy riek, ale hlavne pomedzi ľudí, ktorých stretne tvárou v tvár. Znova je tu ako nosný prvok katarzná funkcia Mastera, belocha, z ktorého ľudskej podstaty vyviera slabosť, malichernosť, nevyčerpateľná nedokonalosť. V podstate: tieň. Priemernosť Forda a psychopatické šialenstvo Eppsa sú toho najevidentnejšími a zrejme aj najdoslovnejšími príkladmi. Hlavne Eppsova závislosť, posadnutosť, strach zo straty (Patsey, ale aj kontroly nad Salomonom), chorobná potreba kontrolovať a neschopnosť ju ovládať sa prejavuje v podobe Master del bondage, keď viaže, bičuje, zneužíva, vykonáva akt fyzického a sexuálneho násilia (fakt, že Epps je impotentný, sa dozvedáme bez okolkov od McQueena, ale aj od Eppsovej manželky, ktorá sa nezdráha vyčítať mu nedostatok mužnosti).

V tomto zmysle teda 12 years a Slave nie je, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, antitézou Tarantinovho Djanga, ktorý o otroctve rozpráva obrátene, cez pomstu, násilie z druhej strany (aj sexuálne), ale len druhou možnou cestou, rozdielnou odvodeninou. Ešte viac by ňou bol drásavý a znepokojujúci román od Laird Hunt Kind One (Coffee House Press, 2012), ktorý rozpráva o otroctve (sme v Kentucky približne v tom istom čase i mieste ako v dvoch spomínaných filmoch), ktoré sa náhle otáča po zavraždení pána nie na ničivú pomstu (pyrotechnická eliminácia v Djangovi) ani na oslobodenie, ale na výmenu rolí. Otroctvo pokračuje v opačnom garde a jeho hroznými následkami trpí manželka bývalého pána, Ginny, protagonistka a rozprávačka príbehu.

V tomto zmysle a vo všetkých týchto zmysloch, ozajstným slave v 12 years a Slave je Master Epps: nielen otrokár z Louisiany, sadistický Master, závislý, a preto kompletný otrok svojho vlastného otroka a vlastnej pozície pána. Ale možno toto všetko vo filme nie je a 12 years a Slave je len filmom o niggers. Škoda.

Steve McQueen sa narodil v roku 1969 v Londýne, kde žije a pracuje.

 

Steve McQueen, Hlad, 2008.

12 rokov otrokom, 2013;

Steve McQueen, Hanba, 2011;

Steve McQueen, Hlad, 2008.

 

Andrea Bellavita je filmový kritik. Žije a pracuje v Miláne. Courtesy Flash Art International.

Find more stories

Články