Anabela Žigová PRAX JE ŽIVOT SÁM

24. 6. 2014

Anabela Žigová je vizuálna umelkyňa, filmárka a performerka žijúca medzi New Yorkom a Slovenskou republikou. Jej práce boli prezentované napríklad v Museum Quarter 21 vo Viedni, na Lausanne Underground Film Festival vo Švajčiarsku či na Tribeca Film

Festivale v New Yorku. Rozprávali sme sa o vývoji jej práce, minulých i aktuálnych projektoch.

 

Zuzana Jakalová: Anabela, roky pracuješ a funguješ v zahraničí. Aký však bol tvoj profesijný vývoj, než si sa dostala do sveta?

Anabela Žigová: Celkom si aj zakladám na tom, že ma po ŠUP nezobrali ani na jednu umeleckú vysokú školu v Československu. Ani na VŠVU, ani na UMPRUM. Pozvali ma však na VŠMU študovať scénografiu, študentov si vtedy vyhľadávali sami. Vedeli, že som vystavujúca umelkyňa, a svoj prístup ku mne postavili na tom, že si môžem robiť, čo chcem. Na VŠMU to bolo v 90. rokoch veľmi kolektívne, profesori k nám mali veľmi partnerský prístup. Pričuchla som tam k réžii, dramaturgickým a filmárskym postupom. Škola ma naučila veľa, naučila som sa dokončovať veci a byť precízna, a pritom som sa stále mohla venovať výtvarnému umeniu. Mala som dobré kontakty s Francúzskym inštitútom a to bolo skvelé. Robili sme v tej dobe aj s ďalšími mladými umelcami výstavu Marginália, ktorú pripravila Mária Hlavajová v spolupráci s vtedajším Sorosovým centrom.

Deväťdesiate roky na VŠMU boli periódou otvárania sa, vďaka čomu som absolvovala množstvo zahraničných pobytov. Po ukončení magisterského štúdia mi bolo ponúknuté, či nechcem skúsiť postgraduálny ateliér na École Superieure des Beaux-Arts v Marseille. Strávila som tam rok a vnútorne som sa rozhodla, že ostávam žiť vonku. Dostala som sa tak do Paríža na École des Beaux-Arts, prijali ma do ateliéru Tonyho Browna. Bol to veľmi zaujímavý ateliér a vyšlo z neho veľa ľudí, ktorí sa nevenujú čisto vizuálnemu umeniu.

 

ZJ: Kde si začala experimentovať s performance, vo Francúzsku?

AŽ: Performance som robila už v priebehu školy v Bratislave. Niektoré z mojich ranejších performance mali v niečom škandalózny rozmer. V jednej performance ma zakopávala skupina mužov a ja som sa vždy odhrabala. Alebo som na ulici padala a náhodní okoloidúci ma zdvíhali. Bolo to postavené radikálne, čo sa týka feministickej identity, najmä v roku 1995 na Slovensku. Performance bola pre mňa významná v mnohých aspektoch, začala ma vďaka nej zaujímať omnoho hlbšia a subtílnejšia rovina práce. Pretrvalo mi to aj neskôr v práci s filmovým médiom. Dá sa tam vytvoriť obsah, ktorý je možné prekopať, a potom v rámci daného média preverovať. Na performance bolo pre mňa vždy dôležité, že sa udeje gesto, po ktorom ostáva stopa. Že tam prebieha reálny život, je tam niečo vitálne. A ten obraz, ktorý vznikne je živý, pulzuje.


ZJ:
Táto dôvera v gesto a v pulzujúcu, pálčivú situáciu sa neskôr premietla aj do tvojej práce s videom a filmom. Máš pocit, že príklon k videu bol snahou o dokumentáciu akcie, snahou o vytvorenie materiálnejšieho výstupu, či si mala pocit, že s filmom jednoduchšie vstúpiš do galerijného, tržného, či všeobecne, inštitucionálneho sveta?

AŽ: Prechod od performance k filmu prebehol dosť prirodzene. V Paríži som začala navštevovať ateliér videa, aj keď stále nevznikal suverénny tržný produkt. Nikto nás nepripravoval na to, že raz budeme musieť riešiť pragmatickú realitu. V New Yorku som o tom potom veľa uvažovala. Tu je biznis integrálne vkomponovaný do umeleckej tvorby, „úspešný umelec“ je ten, čo predáva. Ja som svoje formatívne obdobie strávila v Bratislave a v Paríži (a dosť veľa času aj na žúroch), a vcelku sa mi pošťastilo si ujasniť, čo chcem, svoje hodnoty. V New Yorku nielen mladých umelcov neustále podmieňuje stres, aby prežili, napríklad vysoké nájmy, alebo vedomie, že za rohom je vždy next new thing. Vďaka tomu, čo som si osvojila ja, mám asi oveľa menej „tržný“ pohľad na vec – zaujíma ma robota samotná, tvorba. Preto si vážim umelcov, akou je Adrian Piper, ktorá robí extrémne inteligentnú prácu na ťažké témy, akými sú kultúrna diverzita či menšiny, ale pritom nie je sellout, jej úspech je autentický, zaslúžený a reprezentuje ju kvalitná galéria v Chelsea.

ZJ: Bola si dievča z východného bloku, ktoré zatúžilo ísť na Západ. Pritom práve v 90. rokoch sa k nám Západ obracal ako k čomusi exotickému, fungovali štruktúry ako Sorosovo centrum a pod. Ty si ale prechádzala z jedného centra umenia do druhého, z Paríža do New Yorku. Aká bola táto niekoľkonásobná tranzícia?

AŽ: Vždy som mala pocit, že aby sa človek skutočne stal sám sebou a „otrkal“, mal by sa vytrhnúť z vlastného prostredia. V Paríži to bolo v porovnaní s New Yorkom oveľa jednoduchšie, ale ja som do New Yorku jednoducho musela ísť, potrebovala som túto naozajstnú konfrontáciu, a aj keď to nebolo vždy ľahké, bolo to od prvého momentu v roku 2001 svetové. Ale aj keď som fyzicky odišla z Európy, preniesla som si so sebou obsahy, ktoré som si potrebovala spracovať, a premietala som si ich na New York – otázky maskulinity, mnohorakých diskriminácií, potom príbeh môjho otca, ktorý bol v ŠtB. Začala som tieto témy riešiť s inými ľuďmi, viac ako šesť rokov som v New Yorku skúmala diverzitu a multikultúrnu identitu. Išla som von, a pritom som si stále riešila niečo osobné a dôležité.

ZJ: V mnohých tvojich performance a filmoch si bola sama protagonistkou. Neskôr si sa však začala obracať na hercov a to, čo si chcela povedať, stvárňoval niekto iný. Bol to zlom v tvojom uvažovaní o filme či o svojej pozícii v ňom?

AŽ: Ako v performance, tak vo filmoch to boli často námety, nad ktorými som rozmýšľala niekedy aj zopár rokov. Vždy tomu predchádzala dlhá príprava, a pritom to bolo nakoniec napríklad len to, že padnem na zem. Či som protagonistkou ja, alebo niekto iný, vždy záviselo od toho, čo bolo obsahom daného projektu, nikdy v tom nebol rigidný systém. V performance to bolo klasickejšie – umelkyňa, ktorá niečo robí. Teraz je to skôr o tom, že ja robím film – či pred kamerou, alebo za kamerou. Stalo sa pre mňa dôležitým neriešiť konceptuálne veci, ale zaoberať sa životom. Prax je život sám, preto je veľmi dôležité aj miesto, kde som a aký mám k nemu vzťah. To bolo fantastické posledné tri roky, ktoré som strávila na Slovensku prípravou filmu Salto Mortale. Prepracovala som sa k tomu, že som zdroj svojej pravdy našla doma.

ZJ: V priebehu svojej praxe si sa pohybovala naprieč rôznymi médiami. Témy, ktorým sa venuješ, však majú jasnú kontinuitu. Na jednej strane ide o akési všeobecne ľudské a spoločenské témy, akými sú etnické, rasové či spoločenské napätie a násilie, na druhej strane je však v tvojich prácach silná pozícia rozprávača, ktorá je citeľne intímna.

AŽ: Čo sa týka tematickej kontinuity, podstatná je pre mňa emócia a jej pohyb. Pohyb, pohnutie, pohnútka… to nie je typické len pre pohyblivý obraz, je to i princíp oral history, psychoterapie, psychoanalýzy, či dokonca pre jazyk rozprávok. Emócia, ktorá plynie, hýbe sa (emotion, emote; move, movement)… To, čo ma zaujíma, je emočný, nervový systém danej situácie. Ukazujem to, čo sa v tej situácii nemá ukázať, to, čo je príliš citlivé, aby sa povedalo nahlas, alebo to, čo v tej situácii nie je vidieť. Akoby tá moja pohnútka bola uvoľňovať niečo, čo je kdesi zablokované a reintegrovať to do toku života.

Tomu som sa venovala vo filme Vzdor, na ktorom som spolupracovala s Nadiou Awad, veľmi sofistikovanou a radikálnou mladou ženou. Veľa sme sa rozprávali o násilí a o tom, ako sa tento aspekt ženskej identity vytesňuje, a zároveň predstavuje problém ako akékoľvek iné násilie. Film sme točili v dobe, kedy v USA eskalovalo násilie, ktoré sa dokonca prepisovalo do právneho systému v podobe premeny ľudských práv (post 9/11 survelliance, čiže sledovanie bežných občanov po 11. septembri, vojna v Iraku, waterboarding, čiže topenie vo vode ako forma vojenského mučenia, extrardinary rendition, čiže vyvážanie vojnových zajatcov mimo územia USA, napríklad do Európy). A my sme si vyšli do sado-masochistického klubu v Chelsea, kde si môžeš hodinu násilia kúpiť (ja som prenajala „lekársku sálu“). Chceli sme ukázať, že existuje akýsi nepriamy konsenzus ohľadne menej viditeľných foriem násilia a kontextu, v ktorom sa dejú. (Na S&M je zvláštne a pre mňa aj nudné to, že nejde o sexuálny akt samotný. Ide o scenáre, v ktorých sa opäť a opäť prehráva emočná trauma, zväčša z detstva. Spôsobuje to nanovo emočnú bolesť, ktorá ukája participanta, a to supluje sex. V tom širšom kontexte toto nejako súvisí s kolektívnou traumou, vytesnením a „prehrávaním“ tých istých scenárov násilia, opakujúcich sa vojenských invázií a pod.)

Zvnútornené predsudky som riešila v 16 mm filme Melancholia says: Follow me, ktorý reaguje na situáciu, kedy sa človek snaží pred niečím uniknúť či ukazovať na niečo mimo seba, ako napr. rasizmus, etnické či sociálne napätie. Odpoveď však aj tak vždy nachádza vo vnútri.

 

ZJ: Spracovávanie ťaživých tém osobným pohľadom sa možno najmarkantnejšie premietlo do tvojho prvého celovečerného dokumentárneho filmu Salto Mortale, kde spracovávaš veľmi intímnu tému nedávnej histórie vlastnej rodiny a svojho otca, ktorý figuroval ako agent ŠtB. Ako si sa k otcovmu spisu dostala, a prečo si sa rozhodla natočiť o tom film?

AŽ: V rokoch 2008 a 2009 som pracovala ako hosťujúca akademička na John Jay College of Criminal Justice na CUNY a pripravovala som scenár o adolescentoch v brooklynských gangoch. Začala som vtedy pracovať na eseji o období totality v Československu. Konzultovala som svoju prácu s jedným doktorom psychológie a ten mi povedal: „Ak tvoji rodičia robili takú odbornú činnosť, museli mať nejaký vzťah s režimom.“ On a moja intuícia ma vtedy priviedli k tomu, že by som si tieto veci mala doma pozrieť.

Povedala mi to nakoniec mama, vytušila, že sa to aj tak dozviem. Strašne ma to šokovalo, veľmi to nabúralo moju dôveru voči otcovi. Salto Mortale však nevzniklo len kvôli nemu. Sedeli sme vtedy v meste s kamarátmi, a takmer všetci mi hovorili: „Prosím ťa, hlavne to nerieš.“ Táto pozícia mi prišla nepochopiteľná. Neriešila som morálne iba to, ako sa s tým vysporiadam ja či moja rodina, ale skôr ako na to reaguje mladá generácia. Pozícia „nerieš“ mi prišla ako opakovanie minulosti… Povedala som si, že sa to pokúsim nahliadnuť a sprostredkovať tak, aby to bolo zrozumiteľné aj iným. Viem veľmi dobre, aká je tá téma konfrontačná. Uvedomila som si však, že som zakopla o omnoho citlivejšiu vec, než o moje osobné sklamanie. Film mi osobne veľa dal. Keď som cestovala naspäť do New Yorku, opäť sa ma na imigračnom na JFK pýtali obligátne otázky typu, ako dlho som bola preč. Vtedy som si uvedomila, že práve vďaka tomuto filmu som pevnejšia v tom, kto som, a že som si vedomejšia svojich koreňov a práv.

 

ZJ: Salto Mortale vznikalo za prispenia Slovenského audiovizuálneho fondu a bolo len nedávno v postprodukcii. Kedy a kde bude možné film vidieť a čo od neho očakávaš?

AŽ: Aktuálne je film prestrihaný do finálnej podoby a v postprodukcii, dorába sa zvuk, titulky, grading. Máme na túto jeseň podpísanú distribúciu s Film Europe, takže bude Salto Mortale prezentované aj na Slovensku. Každý film si však vždy sám povie, aká je jeho cesta, aký bude mať osud a koľko ľudí zasiahne.

 

Anabela Žigová, narodená v roku 1974 v Bratislave, dnes žije a tvorí prevažne v New Yorku. V súčasnosti dokončuje dokumentárny film Salto Mortale , podporený aj Audiovizuálnym Fondom, nadáciou Intenda, Ústavom pamäti národa, tranzit.sk v Bratislave, nadáciou Erste vo Viedni a Me- etFactory v Prahe.

Práca Anabely Žigovej bola prezentovaná v galérii LeRoy Neiman na Kolumbijskej univerzite, ďalej na NYU, Exit Art galérii v New Yorku, Dresden Kunsthalle, v Slovenskej národnej galérii, v MeetFactory a Galérii Václava Špály v Prahe, na Berlinale Talent Campuse, v Museums Quarter vo Viedni a na mnohých iných miestach.

Jej krátke filmy boli uvedené na filmových festivaloch Tribeca Film Festival 2004, Artfilm, Cinematik na Slovensku, Lausanne Underground Film Festival 2005 vo Švajčiarsku, v kine Anthology Film Archives v NYC a mnohých iných miestach. Film Vzdor mal premiéru na evente „Nuit Blanche“ v Paríži v roku 2008 a bol vystavený na samostatnej výstave v galérii HIT v Bratislave v roku 2010.

Anabela Žigová má dva vysokoškolské diplomy: jeden z VŠMU v Bratislave a ďalší z Ecole Nationale Superieure des Beaux-Arts v Paríži, kde študovala v rokoch 1998 – 2002. Počas tohoto štúdia strávila jeden semester na filmovom oddelení School of Visual Arts v New Yorku (s podporou Louis Vuitton – Moet Henessy Study Exchange Grant).

Absolvovala aj štúdijné pobyty na Nottingham Trent University a Dartington College of Performing Arts v UK, L‘Ecole Supérieure d‘Art et de Design Marseille-Méditerranée (Atieliers Multisites), Multiculture and Subculture v Kodani v Dánsku a DAMU v Prahe.

V roku 2008 bola visiting scholar na oddelení Sociológie John Jay College of Criminal Justice CUNY v New Yorku. www.anabelazigova.net

 

ANABELA ŽIGOVÁ, Vzdor, 2007, záber z prípravy na natáčanie krátkeho filmu z lokácie, Ice Sculpture Designs Long Island v New Yorku, foto: Mauricio Vasquez.

ANABELA ŽIGOVÁ, Unavený psychoanalytik, 2013, performance v Showroom Kabinet, s Petrom Tilajčíkom. Výstava „Živé / Privé“, Bratislava, foto: Katarína Križanovičová.

ANABELA ŽIGOVÁ, Vzdor, 2007, kresba kancelárskymi potrebami cez článok z New York Times, retušovaný večným perom Bic, na parchment papieri, 20 × 12 cm. Zo série prípravných kresieb ako podklad k scenáru krátkeho filmu.Courtesy: umelkyňa.

 

Zuzana Jakalová pôsobí ako kurátorka rezidenčného programu MeetFactory v Prahe.

Find more stories

Články