Adéla Babanová

24. 6. 2014

Adéla Babanová (1980, Praha) patrí k tej odvážnejšej sorte umelcov, ktorí si ako svoje primárne vyjadrovacie médium zvolili videoart. Video tvorba (na takej vysokej úrovni, akú produkuje autorka) si prirodzene vyžaduje zvýšený finančný rozpočet, množstvo participujúcich osôb, väčšiu pozornosť a trpezlivosť divákov, a v neposlednom rade ešte stále predstavuje z trhového hľadiska skôr okrajovú oblasť. Adéla Babanová postupne absolvovala pod vedením prof. Miloša Šejna a doc. Michaela Bielického Ateliér nových médií, grafiky a konceptuálnej tvorby na AVU v Prahe, čo sa celkom prirodzene odzrkadlilo na koncepcii, estetike a naratívnosti jej diel. Stala sa finalistkou umeleckých súťaží ako Cena Jindřicha Chalupeckého (2012), Cena 333 (2011) a Dorothea von Stetten Kunstpreis v Nemeckom Bonne.

Aj napriek tomu, že vo svojej aktuálnej tvorbe absolútne plnohodnotne využíva bežné filmárske postupy sprevádzané filmovým štábom (veľmi dôležitá sa javí byť scenáristická spolupráca s bratom Džianom Babanom a Vojtěchom Maškom) či profesionálnymi hercami, jej videá sú vďaka špecifickej narácii, vizuálnej kvalite a častým presahom do videoinštalácií určené hlavne do galerijných priestorov, hoci sa jej veľmi prirodzene darí narúšať večný konflikt medzi videoartom a tradičnou filmárskou tvorbou.

Svoj súčasný originálny žáner definuje od roku 2006, kedy vzniklo dielo Rozhovor so Sylviou Plath. V jej diplomovej práci sa objavujú veľmi dôležité prvky irónie, inscenácie, rozhovorov na pomedzí reality a fikcie, prejavuje tematický záujem o svet umenia či cielene manipuluje históriu. Babanová vytvorila fiktívne interview v typicky absurdnom duchu, v ktorom sa moderátor a spisovateľka Sylvia Plath zaoberajú teóriou večnej slávy a nesmrteľnosti diela. Podobne ako moderátor, ktorý nabáda spisovateľku k samovražde, aj ďalšie postavy v Babanovej filmoch konajú často mätúco až nelogicky. V parodicko-absurdnej Trilógii o umení (2008 – 2009) ďalej rozvíja tematiku fungovania sveta umenia. Prvá časť Zürich (2008) pôsobí ako bežná diskusia vo verejnoprávnej televízii. Autorka sa zaoberá snahou o dosiahnutie spoločenskej nesmrteľnosti a uznania. Vo filme sledujeme moderátorku a dvojicu umelcov, ktorí diskutujú o živote fiktívnej postavy Evy Weber a o nevyrieknutej udalosti z Zürichu. Video je plné typicky priznaného, ale zároveň podmaňujúceho „amaterizmu“, zveličovania a pocitu irónie. Vo voľnom pokračovaní Za umelca roka som zvolila seba (2009) sa trojica tých istých hercov presúva do súkromia, kde sa celý rozhovor nesie v duchu osobného exhibicionizmu, chvastania sa a zdôrazňovania dôležitosti vlastných zásluh, to všetko za sprievodu vyprázdnených rečí a pseudofilozofie. Z formálneho hľadiska Babanová mení spôsob práce s naráciou filmu. Je síce možné odčítať istý začiatok a koniec príbehu, autorka si však začína uvedomovať princípy a vlastnosti slučky vo videoprojekciách, čo sa vo väčšej miere prejaví hlavne v neskorších dielach. Záverom trilógie je video Polobohovia (2009), v ktorom otvára tému súkromia v kontraste s verejným životom umelcov a paroduje trhovú stránku súčasného umenia, kde je smrť ešte stále ukazovateľom kvality a zvýšenej hodnoty diela.

Ďalší smer v Babanovej tvorbe tvorí autorský žáner (pseudo)dokumentu a prvky detektívky (napr. Ja tam mám telo, 2012 – inšpirované skutočnými udalosťami okolo smrti modelky časopisu Penthouse). V diele Už šesťdesiat rokov mám tridsať (2010) zobrazuje veľmi presvedčivo fiktívny príbeh Evy Weber žijúcej mimo zákony času vo svojej funkcionalistickej vile. Modifikovanie reality a mystifikácia sú významnými súčasťami autorkinej tvorby. Výsledkom je často veľmi čarovný moment so zvláštnou atmosférou, v ktorom divák síce tuší, že to, čo vidí, pravdepodobne nebude realita, avšak Babanovej výrazná schopnosť vyrozprávať jednotlivé príbehy pôsobí veľmi presvedčivo. Film Návrat do Adriaportu (2013) je hraným poloreálnym dokumentom, v ktorom sa vracia do obdobia normalizácie národných dejín. Zaujíma ju príbeh utopisticko-futuristického stavebného projektu na vytvorenie umelého ostrova v Jadranskom mori, ktorý mal vzniknúť z materiálneho odpadu výstavby tunelu spájajúceho Československo a Juhosláviu. V dokumente pracuje s pravými dobovými materiálmi, ktoré svojím zásahom stavia do nového svetla. V zatiaľ poslednej práci Odkiaľ spadla letuška? (2013) rozvíja príbeh o srbskej letuške Vesne Vulović, ktorá prežila nehodu lietadla. Hlavný dej sa odohráva v českej nemocnici, kde sa lekár s vyšetrovateľom snažia Vesne pomôcť oživiť stratenú pamäť. Prítomné je podmanivé manipulovanie – ako letušky, tak aj nás – divákov. Jej budúca tvorba sľubuje záujem o neobyčajné príbehy z našej národnej histórie, ktoré ju nabádajú k skúmaniu a následnej manipulácii.

ADÉLA BABANOVÁ, 2 zábery z filmu Polobohovia, 2009, video, 9.30 min; 2 zábery z filmu Jat am mám telo,2012, HD video, 32 min.

Záber natáčania filmu Odkiaľ spadla letuška, 2013; všetky foto: archív autorky.

Jej dom, 2006, digitálna fotografia; Rozhovor so Sylviou Plath, 2006, videoinštalácia, 10.30 min.

 

Michal Stolárik je kurátor.

Find more stories

Články