PULZOVANIE ZOSPODU NAHOR / PERFORMA

30. 1. 2014

Gianni Jetzer: S performance ste sa začali zaoberať na začiatku 70. rokov 20. storočia, keď tomu umelecký svet ešte neprikladal žiadnu dôležitosť. Ako sa to udialo?
RoseLee Goldberg: Napísala som svoje prvé dejiny umenia performance (Umenie performance: od futurizmu po súčasnosť) v roku 1979, keď ako hovoríte, veľmi málo ľudí považovalo performance za legitímnu súčasť histórie. Od detského veku v Južnej Afrike som bola tanečnica a neskôr som študovala výtvarné umenie a politológiu. Tieto elementy prispeli k tomu, že som chápala umenie a kultúru ako niečo, na čo sa má pozerať ako na tandem a horizontálne, krížom cez disciplíny, ignorujúc zadelenia umenia na objekty, pohyb alebo hudbu. Presťahovala som sa do Londýna a študovala som dejiny umenia na Cortauld Institute v Londýne a napísala som dizertáciu o Oskarovi Schlemmerovi a performance v Bauhause.

GJ: Ako sa neskôr v sedemdesiatych rokoch zmenilo vnímanie performance?

RLG: Performance bola v sedemdesiatych rokoch rubom konceptuálneho umenia – bola „materializáciou umeleckých myšlienok“. Estetika bola strohá, čiernobiela, postavená na zoznamoch a inštrukciách. Bolo to o skúsenosti, o skúmaní vnímania. Obe boli proti umeniu ako komodite. Dialo sa to „v centre“, keď ešte existovalo centrum mesta, a väčšinou medzi inými umelcami a hudobníkmi alebo filmármi. Performance bola považovaná za náročnú, vyžadovala si vkus. V osemdesiatych rokoch, keď sa znovu rozbehol trh s umením s Pictures Generation a Novou maľbou, performance nabrala ironický smer s monológmi v kabaretnom štýle (Karen Finley, Eric Bogosian, Spalding Gray) a všeobecne bola prístupnejšia, aj keď zostala na okraji scény v centre mesta. V poslednom desaťročí sa začala pravidelne objavovať na bienále a veľtrhoch umenia, ale vždy vo vedľajšej roli, ako niečo, na čo sa chodí pozerať na konci dňa stráveného prehliadkou umenia. Málo ľudí chápalo jej priame spojenie s výtvarným umením a malo vedomosti o jej dlhej, kontinuálnej histórii. Alebo ju nazývali iným menom, napríklad „relačná/vzťahová estetika“. V mojej knihe som poukázala na performance ako na integrálnu súčasť dejín umenia. Leonardo da Vinci vytvoril živé eventy pre Mediciovcov, ruskí konštruktivisti boli slávni vďaka verejným predstaveniam. Kým som nevydala moju knihu, performance bola totálne pochovaná v dejinách umenia – prekvapivo, keďže celé dvadsiate storočie od dadaizmu a futurizmu po surrealizmus a happening bolo storočím multidisciplinárneho umenia.

GJ: Čo bolo vašou víziou s Performou v roku 2004?

RKG: Založila som Performu, aby som túto históriu dala na známosť v čo najširšej možnej platforme. V tomto zmysle je Performa „múzeom bez stien“. Sme výskumným vyhľadávačom svetového umenia performance, ktorý sa sústreďuje na jej pôvod a na to, ako ovplyvnila alebo je ovplyvňovaná konkrétnymi momentmi v čase a v rôznych kultúrnych kontextoch. Za druhé, v tom čase v New Yorku bolo veľa šumu na trhu s umením a ja som cítila potrebu sústrediť sa na umenie, ktoré nie je na predaj, ktoré bolo o svete ideí a hodnôt, o humanizme a širšom kultúrnom záujme než zbieraní umenia. Svet umenia bol zaťažený, všetko padalo zhora smerom dolu a bolo potrebné robiť niečo mimo inštitúcie. Chcela som nájsť cestu, ako vrátiť späť ten pocit kreatívnej komunity, pulzujúcej zdola nahor, čo bol ten New York, ktorý som poznala a milovala v sedemdesiatych rokoch. Tretím nápadom bolo, že som chcela vytvoriť špecializované bienále na umenie krížom cez všetky disciplíny s čo najlepšou cestou. A rovnako dôležité bolo zadávať tvorbu nových diel, často výtvarným umelcom, ktorí predtým naživo nepracovali, otvárajúc úplne nový smer performance.

GJ: Môžete načrtnúť hlavný program piateho vydania Performy, ktoré sa konalo tento november?
RLG: Bolo tam veľa vzrušujúcich produkcií, takže samozrejme je ťažké zdôrazniť iba pár. Niektoré z miest konania zaviedli ľudí do prekvapivých častí mesta, do Williamsburgu k vode, kde býval Pawel Althamer so svojimi dvoma synmi, robil sochy, varil večeru a vytváral komunitu okolo Biby, poľského centra, ktoré tam našiel; Mariane Vitale sa zúčastnila s prácou vo svojom obrovskom ateliéri v Queens, vytvorila environment pre to, čo nazýva Chýbajúca kniha ostňov; Rashid Johnson sa rozhodol použiť slávne Ruské a turecké kúpele na Desiatej východnej ulici na situovanie jeho znepokojujúcej divadelnej práce z éry Hnutia za občianske práva zo 60. rokov Dutchman Amiriho Baraka; Phillip Quesne vytvoril sériu dramatických tableaux vivants v Red Hook, ďalej za brooklynským prístavom. Silnú súčasť podujatia predstavoval opäť nový tanec s Mariou Hassabi, Noé Soulierom a Borisom Charmatzom; odprezentovali sme i úžasnú prácu Postihnuté divadlo Jérôme Bella, ktoré ste mohli vidieť na minuloročnej dOCUMENTE.

GJ: Performance je v dnešných dňoch veľmi diskutovaná. Múzeá ako Tate Modern alebo MOMA zaraďujú do svojich programov performance a zdá sa, že dokážu prilákať množstvo ľudí. Ako si vysvetľujete popularitu performance na začiatku 21. storočia?
RLG: Povedala by som, že Performa má niečo spoločné s touto novou popularitou. Ďalším dôležitým momentom je to, že sedemdesiate roky sú už históriou a fakt, že toľko z dobových prác bolo performance alebo príbuzných performance, znamená, že historici a kurátori múzeí konečne museli zahrnúť performance do časovej osi súčasného umenia. Za tretie, charakter múzeí sa zmenil: sú miestami pre akciu, kde sa môžu stretnúť aj tisíce ľudí. Nové Tate Tanks, určené špecificky preperformance,zväčšia dopyt pre nové performance, ktoré sú „hodné múzea“. Podobne New Whitney múzeum, ktoré momentálne prechádza rekonštrukciou, bude mať vyhradené sály a flexibilné výstavné priestory, takže uvidíme úplne nové performance určené pre naplnenie tohto priestoru.

GJ: Má prítomnosť elektronickej komunikácie a faktu, že veľká časť z nášho vnímania sa deje na obrazovke, vplyv na atraktivitu živého vystúpenia?
RLG: Úplne. Stretnutie v „live“ podmienkach je silným protipólom k elektronickej komunikácii, ale je aj jej rozšírením.

GJ: Hiphopový umelec Jay-Z pozval protagonistov z umeleckého sveta, aby boli súčasťou jeho videa Picasso Baby. Prečo ste sa rozhodli byť jeho súčasťou?
RLG: Neváhala som ani chvíľu, či byť, alebo nebyť súčasťou Picasso Baby. Jay-Z je zaujímavou postavou, ktorá plne pochopila súčasnú popkultúru a zaujalo ma, že si vybral jednu z najviditeľnejších a v istom zmysle najradikálnejších udalostí v umeleckom svete – viac ako dvojmesačné sedenie Mariny Abramović v múzeu, od rána do večera, v ktorom angažovala publikum do očného kontaktu – ako základ pre tvorbu sprievodného videa k novému singlu. Vždy som hľadala spojenia medzi takzvaným vysokým umením a populárnou kultúrou. V osemdesiatych rokoch to bolo centrálne v diskusii o súčasnom umení, ale dnes je to veľmi ťažké rozlíšiť, keďže tieto hranice sa pravdepodobne zmazali neustálym prekračovaním. Každý by si mal prečítať text Picasso Baby. Obsahuje silnú kritiku umeleckého sveta, rasy a triedy.

GJ: Existujú súkromní zberatelia, ktorí zbierajú iba umenie performance?
RLG: Je ich niekoľko, ktorí sa špecializujú na taký materiál. Otázky zbierania tieto dni často vyvstávajú, keďže viac múzeí má dnes oddelenia performance. Ale zbieranie je jedna vec a prítomnosť trhu pre performance druhá. Veľa dnešných múzeí má relatívne rozsiahle zbierky performance, ale často sú schované, katalogizované pod iným menom. Práce môžu byť napríklad nájdené v oddelení kresby, videa, fotografie, alebo dokonca maľby – práce Yoko Ono, Yvesa Kleina, Roberta Rauschenberga, Vita Acconciho, Joan Jonas, alebo napríklad Pipilotti Rist.

GJ: Aký je najbežnejší spôsob materializovania alebo uchovávania performance a uroenia ich „zberateľnými“?
RLG: Filmy, fotografia, objekty, kresby, scenáre, makety scén, sochy, ktoré boli spravené ako reprezentácie udalosti. V roku 2009 som bola kurátorkou výstavy 100 rokov umenia performance (načasovanej tak, aby sa zhodovala so stým výročím Manifestu futurizmu z roku 1909) a táto výstava ukázala množstvo zachovaného materiálu. Bola prekvapivo vizuálne príťažlivá a vyzerala veľmi krásne ako inštalácia. Nielen, že sme si mohli pozrieť 100 rokov performance umelcov ako Léger, Frederick Kiesler, Oskar Schlemmer, Tristan Tzara, Francis Picabia, Sophie Taeuber-Arp a mnohých ďalších, ale videli sme aj to, ako sa dejiny dokumentácie menili počas celého storočia – od miestností s fotografiami Schlemmerových performance po rané video Yoko Ono a Yvesa Kleina, až po HD videá Allory a Calzadilly alebo Francesca Vezzoliho.

GJ: Vidíte nejaké konfliktyvrekonštrukcii historických performance?
RLG: Vôbec nie. Je to aj vzdelávacie aj odhaľujúce, a môže to byť presvedčivé samo o sebe. Všetko závisí od skúsenosti a od vedomostí kurátora a performerov. Niektoré práce sa dajú lepšie rekonštruovať ako iné. Opakované naštudovanie je samo o sebe dnes umením. Umelci ako Derrick Adams alebo Clifford Owens znova naštudovali práce z minulosti napriek tomu, že ich môžu re-interpretovať a dať im úplne novú formu.

GJ: Marina Abramović bola prvou performance umelkyňou, ktorá mala retrospektívu v MoMA. Pri tejto príležitosti sa dočkalo rekonštrukcie veľa dnes už historickej tvorby. Stalo sa dnes konštantnou výstavnou show to, čo kedysi bývalo záležitosťou jedného večera? Nie je to dramatická zmena?
RLG: Je to naozaj úplne iné. Kontext, politika sa veľmi zmenila od čias, keď sa po prvý raz predstavila jej práca, ale je to zas objavom pre ďalšiu generáciu. Moji študenti sa tešili, že mohli vidieť toľko rekonštrukcií na jednej výstave. Boli prekvapení ich účinkom. Iný druh prekvapenia ako pred štyridsiatimi rokmi, ale ľudia sa po zažití tejto práce predsa len menia. Môžeme skúsiť byť puristami, ale veľa toho, čo vieme o umení posledných 5000 rokov, poznáme z reprodukcií a re-makov. Myslíme si, že sme tie diela skutočne videli, ale v mnohých prípadoch sme v skutočnosti videli iba malú fotografiu v knihe.Rekonštrukcia je súčasťou intelektuálnej debaty, ako najlepšie pripomenúť minulosť a ako umenie mení naše vnímanie. A môže to byť aj re-make alebo klebeta, ktorá ho zmení.

GJ: Bude performance súčasťou trhu s umením, ako sa to stalo s videom pred dvadsiatimi rokmi?
RLG: Existuje trh s umením pre video o dvadsať rokov neskôr? Existujú zberatelia videa a zbierky videa, ale nie som si istá, či tento materiál mení majiteľov na aukciách, alebo sekundárnom trhu s umením. Podobne budú existovať zberatelia a zbierky performance, ale verím tomu, že sú vzácnou skupinou ako ľudia, čo zbierajú Mozartove rukou písané noty. Je to starý štýl zbierania – pre radosť a nie pre investíciu.

GJ: Aké sú kľúčové práce performance z posledných desiatich rokov?
RLG: Je ich príliš veľa, aby som mohla spomenúť všetkých: Dom s výhľadom na oceán Mariny Abramović, Logika vtákov Shirin Neshat; Bozk Tina Sehgala; Show musí pokračovať od Jérôme Bella, William Kentridge Ja nie som ja, kôň nie je môj, Pravá láska len príde Jespera Justa; Oficiálne privítanie Andrey Fraser, Blaženosť Ragnara Kjartnssona.

GJ: Aká je vaša vízia budúceho vydania Performy?
RLG: Performa sa vždy mení a reaguje na súčasné umenie a politiku, posuny v estetike a nové smery v médiách. V našom programe existuje kontinuita; v podstate začíname tam, kde sme skončili predtým. Sme jediným bienále, ktoré je v srdci zaviazané dejinám a budovaniu archívu historického i súčasného materiálu z celého sveta. Zároveň nie sme zviazaní inštitucionálnou históriou alebo vyberaním nového kurátora každé dva roky ako väčšina bienále. Náš kurátorský team je kontinuálny, takže vedomosti a skúsenosti sa kumulujú. Pre Performu 13 sme pridali novú iniciatívu Pavilóny bez stien, ktorý obsahoval 18-mesačný prieskum umenia a kultúry Nórska a Poľska. Náš tím má teraz lepšie vedomosti o tomto materiáli a prizvali sme kurátora z každej krajiny k spolupráci s nami v New Yorku. Vždy objavujeme nové a nachádzame nové možnosti výskumu.

 

EDDIE PEAKE, Uprostred mlátiacich opätkov a kuchynských potrieb, časť 2, 26. júla 2012, Chisenhale Art Gallery Londýn, foto: Mark Blower.

PAWEL ALTHAMER, Performa, 2013, Foksal Gallery Foundation, Warsaw a neugerriemschnieder, Berlín, foto: archív autora.

PHILLIPPE QUESNE, Bivak. Courtesy Vivarium Studio.

MARIA HASABI, Premiéra, 2013, foto: Marialena Maroudi;

JOAN JONAS, Reanimácia, documenta 13, 2012, foto:Maria Ruhling.

 

Gianni Jetzer je kurátor na voľnej nohe. Pracuje v New Yorku.

Find more stories

Články