Mesiac fotografie

30. 1. 2014

V NOVEMBRI VO výstavných programoch galérií v Bratislave už tradične dominuje fotografia. Aj inštitúcie, ktoré sa tomuto médiu venujú len okrajovo či skoro vôbec, využívajú fakt, že festival priláka do mesta mnoho fanúšikov fotografického obrazu, a aj ľudia, ktorí bežne na výstavy nechodia, podliehajú akémusi davovému ošiaľu a kráčajú mestom z vernisáže na vernisáž. Podlieham tomu aj ja a to veľmi rád, a napriek faktu, že som až fanatický konzument fotografie (Mým očím je stále nutno házet potravu. Polykají ji nenásytně a surově. A v noci ve spánku ji tráví.) a vedel som, že o festivale mám napísať, som nestihol vidieť všetko. Len samotný festival Mesiac fotografie ponúkal 29 výstav a v tomto roku bol konečne jeho súčasťou aj Off festival. To je jedna novinka, tou druhou je zmena šéfkurátora. Dramaturgiu výstav teraz pripravil po 22 rokoch niekto iný ako Václav Macek. Šéfkurátorkou
23. ročníka je Bohunka Koklesová. Neviem, či ide o trvalú zmenu, alebo sa vytvoril nový princíp, že šéfkurátor sa bude z roka na rok meniť. Je to bežná a osvedčená prax mnohých prehliadok umenia. Ak je tomu tak, bolo by zaujímavé v budúcnosti prizvať na kurátorskú pozíciu niekoho zo zahraničia.
Bohunka Koklesová bola aj spolukurátorkou dvoch výstav, ktoré patrili k vrcholom podujatia. Prvá s názvom Zrkadlo s pamäťou – Najstaršie portrétne fotografiena Slovensku 1840 – 1850 predstavila 28 dagerotypov zo zbierok siedmich slovenských inštitúcií. K výstave vyšla aj publikácia. Je fascinujúce vidieť na originálnych dagerotypoch podoby mužov a žien, ktoré poznáme od detstva z čítaniek a hodín dejepisu a literatúry. Vrcholný zážitok z možnosti vidieť tieto originály mierne narúšalo nasvietenie exponátov, ktoré dosť potláčalo charakter vzhľadu tejto fotografickej techniky. Výstava aj publikácia sú súčasťou výskumného projektu VŠVU v Bratislave Renesancia historických fotografických techník 19. storočia. Pripomeniem iný európsky projekt Daguerreobase, čo je vlastne databáza dagerotypov rozptýlených vo verejných inštitúciách a súkromných zbierkach a slúži pre výskum. V prvej prístupnej databáze je zreprodukovaných a popísaných viac ako 25 000 dagerotypov a informácie nájdete na www.daguerreobase.org.

Národné múzeum v Prahe si dalo za cieľ k približne 300 známym dagerotypom nájsť ďalšie, aby mohli do tejto databázy prispieť minimálne ďalšími 200 novými položkami. Perličkou je, že jedinou fotografiou,ktorá je v Českej republike národnou kultúrnou pamiatkou, je práve dagerotyp. Je to obrázok zhotovený samotným vynálezcom a pre knieža Clemensa Metternicha ju ako dar priniesol Andreas von Ettingshausen. V roku 1967 ju v zbierkach zámku Kynžvart objavil Rudolf Skopec. Áno, je to ten, čo napísal tú skvelú knihu a urobil expozíciu Interkamera v Národnom technickom múzeu v Prahe a prvú expozíciu Múzea J. M. Petzvala. Pravdepodobne aj vďaka Rudolfovi Skopcovi je zachovaná, popísaná a známa aj časť tejto pozoruhodnej expozície a my všetci môžeme ďakovať kurátorkám Bohunke Koklesovej, Jane Hojstričovej a Jane Križanovej, že sa podujali objavovať a zachraňovať dôležité artefakty z obdobia zrodu fotografovania na našom území.
Ťažiskom festivalu podľa úvodného slova novej šéfkurátorky mali byť staré fotografické techniky. Väčšina snáh používať starú techniku končí žiaľ plytko. To je aj prípad výstavy Anny Strickland v galérii Medium. Galéria s určitým renomé by nastavenú výšku latky nemala podliezať za žiadnych okolností. V tomto prípade o to viac, že ide o galériu vysokej školy umeleckého typu. S pamäťou, históriou, výskumom, objavovaním či znovuobjavovaním súvisí niekoľko ďalších výstav.

Anton Podstraský sa na výstavu Stratený čas v SNG v roku 2007 dostal takpovediac na poslednú chvíľu a právom tam „zažiaril“. Predchádzalo tomu neformálne stretnutie s Mirom Miklasom, vtedy študentom ITF v Opave. Anton Podstraský mu daroval svoj archív negatívov a Miro Miklas o ňom napísal teoretickú bakalársku prácu. O šesť rokov neskôr má tento skoro zabudnutý autor vďaka Aurelovi Hrabušickému, Filipovi Vančovi a Mirovi Miklasovi monografiu a jeho výstava v Dome fotografie ukazuje silu fotografií jedného z dôležitých slovenských dokumentárnych fotografov.
Ďalší výsledok objavovania pri písaní teoretickej bakalárskej práce je výstava Prirodzene: Karel Novák – Jock Sturges. Karla Nováka, ktorého celoživotnou témou sú naturisti, po upozornení Jiřím Víškom pre verejnosť „objavil“ ďalší študent „opavskej školy“ Roman Franc. Po výstave v Moravskej galérii v Brne je výstava fotografa Karla Nováka z Prostějova s jeho „svetovým“ súputníkom reprízovaná v Bratislave a pripravuje sa publikácia o objavenom fotografovi. Slušná vizitka pre študentov a vedúcich pedagógov, keď ich školské teoretické práce končia monografiami a výstavami v etablovaných galériách. Karel Novák je vo fotografiách ľudí z českých naturistických kempov viac dokumentaristom ako elegantný a uhladený Jock Sturges. Prečo je výstavným partnerom Karla Nováka práve Jock Sturges, ktorý kamerou 8×10 palcov fotí vo francúzskom nudistickom letovisku eleganciu ľudského tela? Obaja svoje práce poznali z tlače a ich poetika je napriek rozdielom podobná, to som sa dozvedel na kurátorom komentovanej prehliadke.
Libuše Jarcovjáková a jej výstava Iná reč je ďalším splácaním dlhov skvelým autorom. Vo svojich čiernobielych dokumentárnych fotografiách z gayklubov a súkromia z dôb socializmu je úprimná, autentická a našiel by som ešte mnoho slov, ako to opísať. Stačí však jedno. Fantastická!

Výstava Jána Krížika bola retrospektívou tvorby fotografa a pedagóga venovanej aktu. Zhromaždený materiál mal potenciál na prípravu kvalitnej výstavy a tá potvrdila, že Ján Krížik patrí ku kľúčový slovenským autorom, no kurátorka a autor túto skutočnosť nevyužili na vytvorenie presvedčivého výsledku. Menej by bolo viac, tu platilo jednoznačne.
Ďalším vystavujúcim pedagógom je nemecký fotograf Claudio Hils so svojím sociologizujúcim projektom o vidieku Horného Švábska. Čierne more betónu je názov súboru Rafala Milacha, fotografa, pedagóga a držiteľa mnohých ocenení za svoju prácu. Ukrajina videná očami prvotriedneho agentúrneho fotografa.
Graciela Iturbide je tým veľkým menom, ktorý festivalu dával punc a lesk. Jej pôsobivým fotografiám s tematikou smrti z jej raného obdobia uškodila neosobná veľkoplošná prezentácia, radšej by som si pozrel jej autorské zväčšeniny.

Ulrich Seidl nazväčšoval zo svojich troch filmovvýstavu a urobil z tých fotografií knihu. Ulrich Seidl je režisér a točí filmy, tie tri filmy sú hrané a volajú sa Paradise. Love / Faith / Hope a je treba uznať, že spolu so svojím kameramanom vidí svet fotograficky a aj to pri tvorbe filmu využíva. Filmy asi treba vidieť, žiaľ, u nás ešte nie sú v distribúcii.
Vadim Guščin vystavoval v kaplnke sv. Jána Evanjelistu – tento priestor mu svedčal a jeho fotografie svedčali tomuto priestoru. To samo o sebe nie je až také jednoduché. Fotografické zátišia objektov izolovaných od okolia, zredukované na základné tvary. Autor pracuje s citáciou umeleckých diel ruskej avantgardy i šerosvitom a musím povedať, že to funguje. Nie náhodou je fotografia tohto autora na obálke práve vychádzajúcej publikácie Súčasná ruská fotografia. Jevgenij Berezner a Irina Čmyreva sú jej autormi a aj kurátormi výstavy To, čo bolo autora Vadima Guščina.
Vnútorný okruh v súčasnej fotografii v kurátorskej koncepcii Vladimíra Birgusa predstavuje časť aktuálnych tendencií českej fotografie po roku 2000 za oberajúcich sa súkromím a intímnym priestorom. Parlament umeleckej skupiny G.R.A.M. rekonštruuje nové fotografie podľa konkrétnych fotografií politikov z celého sveta. Hra? Recesia? Myslia to vážne? Teraz som mal na mysli politikov!
Spomienkou na Tibora Huszára bol malý výber portrétov z Paríža. Jeho posledný projekt, ktorý tesne pred svojím odchodom dokončil a dotiahol do makety knihy. Tie posledné obrázky, ktoré ešte poriadne neuschli.
Nakoniec to príjemné. Či najlepšie. Výstava Zaujatí krásou v Slovenskej národnej galérii v koncepcii Aurela Hrabušického a Bohunky Koklesovej je skutočným majstrovským kúskom, nedá sa o nej písať na takom malom priestore, a preto odporúčam ísť sa pozrieť, kúpiť si katalóg, ktorý čoskoro vyjde (dúfame), a k zoznamu mien tých skvelých žien a mužov s aparátmi, ktoré poznáme, priradiť ešte jedno – Anton Šmotlák!
Už v úvode som spomínal, že Off festival sa stal „officiálne“ súčasťou Mesiaca fotografie.V priestoroch Pisztoryho paláca ponúkal 9 kolektívnych prehliadok prác študentov umeleckých škôl a 9 autorských výstav. Je potešiteľné, že otvorenie čoraz populárnejšieho festivalu časovo nekolidovalo s hlavným festivalom. Prehliadka je venovaná mladej generácii umelcov a teraz bola mladá generácia aj jeho témou. Cenu poroty Off festivalu dostala výborná Vendula Knopová a nielen ona tam stála za reč.

23. ročník Mesiaca fotografie premňa nemal ťažisko v technikách 19. storočia, ale v predstavení nových či pozabudnutých mien, fotografií, projektov a súvislostí. A v potvrdení toho, že systém neprináša výsledky len v nemeckom futbale.

 

Autor neznámy, Portrét Jozefa Miloslava Hurbana, dagerotyp, datovanie neurčené, courtesy Historické múzeum, Slovenské národné múzeum v Bratislave;

LIBUŠE JARCOVJÁKOVÁ, T-Klub Praha, bromostrieborná zväčšenina, 1983,

VADIM GUŠČIN, Znaky 4, pigmentová tlač, 2010;

ANTON ŠMOTLÁK, 50te roky XX. storočia, bromostrieborná zväčšenina, courtesy SNG;

ANTON PODSTRASKÝ, bez názvu, bromostrieborná zväčšenina, nedátované, súkromný majetok. Na protiľahlej strane, zľava:
foto: archív autorky

 

Jozef Ondzik je fotograf.

Find more stories

Články