Existuje něco co kdyby

30. 1. 2014

EXISTUJE

Vít Havránek: Existuje něco jako počá­tek?

Boris Ondreička: Existuje alebo bol? Nekonečný počet neustálych počiatkov? Eufórie a dysfórie? Alebo ten jeden? Ten big-bang či čo? Tak ako o konci vesmíru zakazujem si odpovedať aj o jeho začiatku.

VH: Existuje smrt?

BO: Nastane biologická smrť, smrť živo­číchov. Umieranie trvá (kóma nie je ešte smrťou, cogito ergo sum je nesprávna téza), ale smrť neexistuje, je to moment: existovať verzus exitovať. Tie telá majú pohyblivú dobu trvanlivosti. Pohyblivosť je závislá od „daných“ parametrov a „opa­tery“ (fyzickej i psychickej) alebo násilne ukončená (vedome či náhodne / sebou či iným). Potom zhnijeme. To hnitie nie je smrť, to je už po smrti, to je hnitie. Telo je voda a kameň je voda… Voda je najkritic­kejšia z tekutín. Z mojich vôd budú slastne čerpať červy, hmyz a kvety – silu…

VH: Existuje vesmír, a kde končí?

BO: Viera je pred-kolonizovanie priesto­rov neznámeho. Veriaci si myslia, že ve­dia niečo viac ako my ateisti. Myslieť si, že viem niečo viac ako niekto iný, ešte nemusí znamenať nič okrem arogancie alebo úzkosti. Nie som iba nábožensky­-nezaložený, som proti-náboženský, to ne­znamená, že mi to zabraňuje kamarátiť sa s veriacimi. Odopieram si odpovedanie za hranicami neznámeho. Odopieram si odpo­vede na konce vesmíru. To, čo sme nazvali vesmírom, viditeľne existuje a hľadím naň hore aj dole, na nočnej hladine jazera, spo­lu s mojou tvárou, cez ktorú (pod ktorou) plávaju ryby, pichám do jej stredu ukazo­vákom, do stredu tej tváre, nachvíľu sa de­formuje v tej interferencii a uvažujem nad prominenciami hviezd, že nevychádzajú zo vzdialenosti alebo veľkosti, ale z vy­žarovania. Najmenšia, najvzdialenejšia sa javí ako najbližšia, najväčšia, vďaka tomu. A vlastne to nie je hviezda, ale mesiac, teleso osvetlené iným, ktoré je zakryté. A nie je to ani mesiac, je to oblak, čo pri­náša svetlo mesiaca, ktorý je tiež zakrytý iným telesom, je to svetlo dvakrát odraze­ né. Svetlo zdroj má. Tma zdroj nemá. Je jedna čierna, jedna biela a milióny šedých. Podobne uvažujem o zvuku a iných zmys­loch. „Tón“ je kvalita, ktorú posudzujeme aj pri obraze i zvuku, reči, význame…

VH: Existuje život mimo naší planetu?

BO: Myslím si, že áno, len z určitej úva­hy nad pravdepodobnosťou. Áno alebo nie v tomto prípade nepovažujem za dôleži­té pre môj život. Neviem zvládať ani ten vlastný, lebo mnoho vecí nepočujem, a nie preto, že by boli tiché, ale práve preto, že môj vnútorný hlas je tak hlučný.

 

NĚCO

VH: Kde začíná Já?

BO: Neviem, ktoré máš na mysli. Spyto­vať jedno Ja je ako spytovať jednu farbu kože. Ja začína v bruchu matky ako 50% matky a 50% otca, a neskorší vplyv tre­tích osôb. Telesná orientácia je analogická k etickej orientácii. Malé dieťa ešte ne­zvláda spracovávať polysémie. Rodinný základ sú však len dané podmienky, kto­ré sa menia vplyvom tretích osôb. Vplyv tretích osôb na rodinný základ môže byť prevažujúci. Samo telo sa bude meniť vplyvom tretích osôb.

VH: Z čeho se skládá tělo?

BO: Zo štiav, čo cirkulujú vďaka orgánom, ktoré zväčša tlčú v tme, a teda tej tmy, čo je medzi nimi. Orgán, organ a prelúdium, a orgán a totalita. A verbálne a neverbálne zvuky tých štiav a orgánov. Nemám nič iné ako svoje telo, tie šťavy, čo sa menia na radosť a dobrý spánok, čo poslúžia tomu hmyzu a kvetom po mojej smrti.

VH: Jsou geny naprogramované?

BO: Moja dcéra Olívia má strašne rada, keď sa bavíme o percentách jej tela voči národnostiam našich predkov. Ona je na­príklad zjednodušene 12,5 % Ukrajinka. Áno, asi je to tak, že gény sú naprogramo­vané. Nad čím uvažujem je to, že či popri správach o všetkých dedičných chorobách v sebe obsahujú aj náboj toho, čo sa niekde zvykne nazývať dedičným hriechom. Uva­žujem nad tým, či gén obsahuje náboj nad­šenia chlapca zo súlože a strach dievčaťa z tej istej súlože, či som dieťa nadšenia a strachu…

VH: Přináší vědění (knowledge) štěstí?

BO: „Kohelet“ Šalamúnovho mazkira rezolútne tvrdil, že nie. My chceme, aby poznanie prinášalo šťastie, niekedy sa to nedá. Je „negatívne“ a „negatívne“, keď nevieš „čo“, tak nevieš nič. Vedenie je ne­etické, neestetické, polysemické, je mul­tipolárne. Extrémna z jeho polarít je šia­lenstvo, to môže prameniť v nadmernosti. Vedenie preto, tak ako konzumácia, musí podliehať určitému poriadku a striedmos­ti. Hovorením o šťastí sa vrátime k hovo­reniu o pudoch a šťavách našich tiel: šťa-stný je ten jedinec, ktorý si vie zabezpečiť potravu – tak je atraktívnym, tak zaspáva šťastný z jedla, pitia a orgazmu (naplnený a vyprázdnený). V našom jazyku nerozli­šujeme „luck“ a „happiness“…

CO

VH: Co ti přináší při psaní sebekontrola a sebecenzura?

BO: Rytmus, časovanie, metriku, konzis­tenciu, komunikatívnosť, bezpečie, vnú­tornú kritiku. Nie som typ autistického umelca, môj priestor sa nachádza niekde medzi súkromným a verejným, v tej stene, v tom skle toho okna. Rovnaký čas venu­jem tomu, čo hovorím, ako tomu, ako to ty počuješ, a tam medzi sa veľakrát strá­cam alebo som uväznený „zamurovaním“. Potrebujem ritus (stereotyp), aby som bol schopný vrátiť sa späť k bezpečiu dicho­tomickej normativity obyčajného života z multipolárnej normality sveta poézie. Napísať je radikálne iné ako pomyslieť si. Napísané je kritické. Moje texty nie sú in­trospektívne, používam sám seba ako prí­klad. Moje texty sú venované okolitému svetu.

VH: Co je svoboda?

BO: Sloboda je iba prázdna nádoba. Ako­náhle sa niečím naplní, stráca svoj význam. Ak sa nenaplní, tak sa seba-zničí. Vždy sa to tak deje. Sloboda je iba prefix, vždy je to sloboda „niečoho“. Sloboda esenciálne neexistuje. Esencialita je nezmysel per se. Sloboda je iba kvalita subjektu a nie sub­jekt sám („ako“ a nie „čo“). Sloboda je teda vždy viazaná. Svet sa skladá viac z prívlast­kov ako z podmetov či predmetov – je pár zmysluplných vecí, ale milión spôsobov.

VH: Co je pro člověka motivací žít?

BO: Ak budeme spytovať zmysel života, musíme najprv hovoriť o pudoch a ich kul­túrnych obštrukciách a nadstavbách: hlad a smäd/chuť, rozmnožovanie/orgazmus, združovanie/priateľstvo, pohyb a oddych/zábava… Ak budeme hovoriť o pudoch, budeme musieť spomenúť, že mnohé z ich priamych zabezpečovaní nám kultúra (pre kolektívnu ochranu…) zakazuje, ako naprí­klad pri obstarávaní potravy kradnúť jedlo slabším. Motiváciou života je napĺňanie sofistikovaných nadstavieb, ich servis, ser­vis ich dôsledkov (…, sex, dieťa, hypotéka, …). Nadstavba slastná motivuje naplnenie pudu. Nadstavba obštrukčná môže to na­plnenie zničiť. Mnoho nadstavieb sa sna­ží skryť vlastnú podstatu. Nadstavba teda znamená prácu „navyše“. Hypertrofia,Hy­pertrofia.Priateľstvo a láska. Kultúrne adi­tíva, čo plynule nahradzujú pudy, ale tie sa nestrácajú, sú iba blokované a z ústrania nutkavo oscilujú… Tento diskurz je kraj­ne dekadentný v priestoroch, ktoré bojujú o holú existenciu (vojny, chudoba…).

VH: Co je intersubjektivita, archipelago?

BO: Intersubjektivita je medzipriestor, priestor kontaktu, výmeny subjektivít, ko­rešpondencia zmyslov, konfrontácia. Píšem o tom, že z nároku bezbrehej slobody žije­me v delte, rieka neexistuje, stratila brehy, voda zaliala prameň, kartografia je mŕtva. Žijeme na ostrovoch (isola, izolácia) v tej delte, každý sám. Kričíme na seba ponad nepokojné hladiny. Budujeme mosty, tu­nely, konštruujeme plavidlá a lietadlá, de­finujeme súostrovia empatie, lebo sami by sme doby hibernácie neprežili.

VH: Co je outimacy?

BO: Outimacy – outimita je vyžarovanie intimity „smerom von“. Extimita by bola už postavená vonku. Outimita je privátne v kontexte verejného, ako stáť na vlastnom balkóne nahý, počuť, cez stenu, ako suse­dovi vrie voda na variči – počuť teplotu vody, počuť teplotu. Outimita je konfliktmôjho s naším (tvojím, vaším), moje nevy­sporiadanie sa so sociálnym fungovaním intimity. Ako keď nedokážeš obísť člove­ka, ktorý kráča po strede chodníka pred tebou pomalšie ako ty: aký je tu rozdiel medzi zamyslenosťou a egotizmom?

 

KDYBY

VH: Kdybys měl roztřídit největší knihov­nu světa, jak bys to udělal?

BO: Čítam strašne pomaly (a tým pádom málo), lebo každá strana má 5 odkazov na ďalšie knihy (ktoré som nečítal) a mňa ve­die k napísaniu ďalších piatich poznámok. Knihy z papiera (nefascinujú ma knihy z papiera) sa stanú relikviami. Existujúce budú zoskenované. Skladové priestory pa­pierových kníh už nebudú rásť, už sa ne­budú rúbať lesy pre papier. To je perfektná ekologická vízia. Stále ma fascinuje tá, už banálna, funkcia digitálnych encyklopédií, ktorá ti umožňuje kliknúť na slovo alebo citát, výraz, termín… Takto si predstavu­jem knižnicu budúcnosti – maximálnu prístupnosť, kdekoľvek: všetko prelinko­vané, sústredenie sa na metajazyk (polysé­mickú kategorizáciu – niečo ako: „Na čo myslíš? Na toto? Na toto? Na toto?“ Link, link, link.), investovanie do prekladu (ani fascinujúca kolumbijská poézia hnutia Na­daismo nie je preložená do angličtiny…) a nie do tlače a transportu. A tá budova megaknižnice bude niečo ako rezort, cam­pus (napríklad znovu v strede Sahary), pre tých, ktorí budú mať naozajstný dôvod sa zaoberať hmotou starých kníh.

VH: Kdybys byl předseda OSN, co bys udělal?

BO: Snažil sa, aby sa OSN stala kon­senzuálne nadradenou všetkým štátom, na báze minoritárnej demokracie. Snažil by som sa, aby zanikli náboženstvá a ne­skôr hranice, a neskôr všetky tie štáty, ale nie etniká, nie minority, podporoval by som diverzitu. Keď môžu vody morí byť medzinárodné, keď môže mať relatívne fungujúci parlament napríklad Taliansko, prečo by ho nemohol mať celý svet spolu. Neexistovali by pasy, víza, ministerstvá zahraničia ani vnútra…

VH: Kdyby si měl napsat svoji autobiogra­fii,co by to bylo?

BO: Zoznam toho, čo som bol a čo som z môjho pohľadu – verzus zoznam toho, čo som bol a čo som z pohľadu iných, tak ako Scheissliche Ostblocker. Znovu je to to „Ja“…

VH: Kdyby sis musel vybrat nebo založit řád, v němž budeš žít – co by si udělal?

BO: Založil by som Interdisciplinárny rád tela. Z úspechu napĺňania nároku na záber a mobilitu, z nároku na prístupnosť (informácií…), zo zahltenia vedomosťami, sa disciplíny úzko špecializujú. Priestor je tak rozmerný a hustý, že disciplíny nielen­že spolu nekomunikujú, ale sa navzájom nerešpektujú (medicína a psychológia…). Tým pádom je servis našich tiel (vrátane mozgu, samozrejme) odkázaný na výkon množstva egocentricky oddelených dis­ciplín. Telo bude centrum nášho budúceho záujmu. Jadrom činnosti môjho rádu by bola komunikácia medzi disciplínami, čo priamo súvisia so servisom našich tiel, tak­že konzekventne sústredenie sa na preklad. Základným komunikačným nástrojom by bola metafora.

VH: Kdyby sis mohl položit nějaké otázky – jaké by to byly?

BO: Ako zladiť otázky normality s odpove­ďami normativity? Ako zladiť rozmaznanú teóriu so skorumpovanou praxou? Ako pre­ložiť vnútorný hlas do vonkajšieho hlasu? Ako financovať rodinu z básnickej izolácie?

VH: Kdybys měl roztřídit složky v mém po­čítač – jak bys to udělal ?

BO: Tézy, témy, výrazy, slová budem jedno­ducho chápať ako základ metajazyka. Tieto metajazykové zložky navzájom prelinkujem a súbory sa usporiadajú sami. Základom plo­chy bude centrálny prehliadač. Potom bude stačiť, aby si si pamätal len útržky… Celý systém bude jednosmerne online (zvonka dnu chránený), bude ťa odkazovať na exis­tujúce analógie, bude prepojený s megak­nižnicou. Ak umožníš megaknižnici prístup k tvojmu písaniu, celý svet bude vedieť, že pracuješ práve na „tomto“, a ty budeš zas upozorňovaný o iných, analogických… Ta­kéto systémy už samozrejme existujú.

VH: Kdybys byl zodpovědný za zprávu a grafický návrh zprávy pro mimozemskou civilizaci, jak bys to udělal?

BO: Na toto si netrúfam.

Vít Havránek je teoretik a kurátor, lídr iniciativy tranzit CZ.

 

BORIS ONDREIČKA, Entoptic & Tacit, Unruhe der Form/Unrest of Form v Secession, 2013, obrazový archív a séria živých čítaní, foto: Oliver Ottenschlaeger

Theoretical Performance #73, časť z Eustachian Tube, 2013, pre Aténske Bienále 4, Agora, projekcia a čítanie – performance, video-still.
Foto: archív autora

BORIS ONDREIČKA, Private-Public, čítanie – performance na Unpredictability and Speculations – Lopud Academy, Lopud, Chorvátsko, 2012.
Boris Ondreička je umělec a kurátor, lídr iniciativy tranzit SK.

Find more stories

Články