Prvoradá je schopnosť udržať kontinuitu

11. 10. 2013

„Existujú obmedzenia, ktoré rešpektovať chceme a ktoré nás inšpirujú,“ vysvetľuje v rozhovore architekt Pavol Paňák.

Fedor Blaščák: Spolu s Martinom Kusým ste autorom troch „národných“ budov – národného divadla, národnej banky, teraz sa chystá rekonštrukcia národnej galérie. Ako ovplyvnila idea národa vaše premýšľanie o architektúre tých budov?

Pavol Paňák: V skutočnosti je to vlastne náhoda pochádzajúca z úspechu v súťažiach vo všetkých troch prípadoch. Pri zrode všetkých troch súťažných konceptov nebola idea národa dominujúca, možno bola niekde v pozadí, ale bez presnejšieho formulovania. Pre koncept a základné formálne rozhodnutia boli určujúce danosti miesta s jeho širšími urbanistickými súvislosťami. Istý vplyv mal tiež dobový spoločenský a kultúrny kontext úlohy a tiež miera architektonickej ambície, patričná riešenej úlohe a jej okolnostiam. A samozrejme, podvedomá konfrontácia s aktuálnymi architektúrami vyspelejšieho sveta. Neskôr, pri podrobnom rozpracovávaní týchto projektov, sme sa už sčasti pohybovali aj v týchto súvislostiach – „národných“, ak chcete. Mám tým na mysli hľadanie formálnych a materiálových znakov v tradícii, ktoré nás v rôznej miere inšpirovali pri rozhodovaní o materiálovej škále, štruktúre povrchov, farebnosti, detailoch a pod. Toto je samozrejme veľmi citlivý a zradný terén, ktorý pri nepremýšľavej interpretácii spravidla končí smiešnosťami, banalitami či naivným pátosom.

 

FB: Existuje vôbec niečo ako „národná architektúra“?

PP: Pojem národná architektúra nemá a asi ani nemôže mať presnú definíciu. Ak, tak dobovo „plávajúcu“ či inak účelovo viazanú. Jedinečnou a poučnou vzorkou takejto architektúry bývajú národné pavilóny na svetových výstavách EXPO. To je príležitosť povinnej interpretácie národnej identity skrze architektúru a umenie. Naposledy v Šanghaji sa ukázalo, že škála možných inšpirácií je prekvapujúco široká – od abstrahovaného ľudového ornamentu až po humor a sebairóniu, ktorá reflektuje niektoré vizuálne či charakterové črty krajiny a jej obyvateľov. Mojím favoritom riešenia takejto úlohy je Zumthorov švajčiarsky pavilón na EXPO 2000 v Hanoveri, a tiež anglický pavilón v Šanghaji.

Ako národné či regionálne môžeme označiť tiež vlny kvalitnej súčasnej architektúry, ktorá je zjavne regionálne ohraničená a spravidla je bez formálnych konotácií k miestnej tradícii. Mám na mysli napríklad súčasnú slovinskú, ale aj chorvátsku scénu alebo súčasnú architektúru regiónov Voralberg či Južné Tirolsko a pod. Toto je však úkaz podmienený okrem iného stáročnou a nepretržitou vysokou miestnou staviteľskou kultúrou, na ktorú tá súčasná odkazuje delikátnymi a často nepriamo odvodenými prejavmi.

Hovorím tu teda len o dvoch možných podobách tejto témy koexistujúcich v bohatom ideovo-formálnom spektre súčasnej architektúry popri viacerých iných. Globalizácia a jej podoby v architektúre robí tému identity (národnej, regionálnej, miestnej) stále vážnejšou. Renesancia takéhoto premýšľania je prirodzenou protireakciou.

 

Peter Szalay: Architekt Dedeček patrí tiež k jedným z „národných“ architektov, okrem galérie realizoval aj Národný archív či Najvyšší súd SR. Sám spomínal, že práve pri navrhovaní SNG sa snažil o formu, ktorá vychádzala z národných tradícií, konkrétne z tesárskeho majstrovstva ľudových staviteľov. Podľa jeho interpretácie premostenie a nedokončený hlavný vstup v nároží, kde dodnes stoja dva bytové domy, tvaroval ako gigantický zrubový spoj trámov. Torzovitá realizácia galérie však neumožnila vyjadriť túto symboliku, ktorú do toho pôvodne vkladal. Čo pre vás znamená torzovitosť tohto diela?

PP: Východiskom nášho súťažného návrhu bol práve pokus o vloženie poriadku do heterogénneho priestorového a výrazového organizmu. Do heterogenity, ktorá je logickým dôsledkom nerealizovania celej Dedečkovej koncepcie. Pokúsili sme sa o nastolenie novej priestorovo-prevádzkovej hierarchie, a zároveň chceme uchovať a neoslabiť pôvodnú silnú gestiku. Napríklad aj tým, že tam nevkladáme novú výraznú formálnu ambíciu. Novým objemom, navonok ale nepôsobiacim, je nový prevýšený halový priestor pre nadrozmerné diela, ktorý vznikne prestrešením dnešného letného kina. Je to dnes jediná priestorová rezerva na doplnenie priestorového repertoáru pre výstavy.

FB: Azda najdôležitejším vaším ťahom vo vzťahu k pôvodnej forme premostenia je jej „pootvorenie“ – vloženie pásu okien, ktoré návštevníkom umožnia výhľad na Dunaj. Aké dôvody vás presvedčili o tom, že je to dobrý nápad?

PP: Vo svojom reze je figúra premostenia na nábreží vlastne nad riekou, navyše svojim vysunutím akoby tento vzťah deklarovala. Priestor vo vnútri za týmto prelamovaním nemá nič spoločné s výstavnými priestormi premostenia, je vyhradený vzduchotechnickým rozvodom. Túto príležitosť sme chceli využiť. Dedečkovu tektoniku to v zásade nepopiera a možnosť ponúknuť výhľad na Dunaj je, okrem iného, príležitosťou votrieť sa do priazne tým, ktorých premostenie dráždi. Vizuálny vzťah k vode má vlastne iba polovica administratívy, úroveň nádvoria je nízko voči hornej hrane nového vulgárneho protipovodňového múru a z vyšších podlaží historickej časti na rieku takmer nevidieť pre dosť hustú vysokú zeleň nádvoria. A pritom SNG stojí na nábreží. Je to aj bonus pre návštevníka počas prehliadky – do typológie výstavných priestorov to dnes určite patrí. Dôležité je uvedomiť si, že sklon nového presklenia premostenie smerom od ulice opticky priaznivo skresľuje – zmenšuje.

FB: Čo na to povedal Dedeček?

PP: Hneď po súťaži sme mu riešenie predstavili, prijal to dobre a s porozumením.

 

PS: Boli pre vás architektove vízie, ale aj neskoršia kritika spojená s nimi, priťažujúcim faktorom pri navrhovaní dostavby národnej galérie?

PP: Často sme sa s Vladimírom Dedečkom rozprávali o okolnostiach jeho návrhu a stavby. O jeho spôsobe formovania nových objemov, o materiálových predstavách pre priečelia prestavby a aj o nutných kompromisoch, ktoré súviseli s dobovým materiálovým a remeselným potenciálom stavebnej výroby. Jeho tektonika, odvodená z „trámového“ prekladania objemova vrstvenia prienikov medzi nimi, je v slovenskej architektúre jedinečná. Svojou robustnosťou a brutálnosťou prirodzene provokuje výtvarný názor väčšiny, ktorý je formovaný skôr tradíciou a prevládajúcim malomeštiactvom. Vstupné komplikácie a zložitosti pri akejkoľvek úlohe nechápeme ako prekážku, skôr ako výzvu, inšpiračný zdroj. Jedna z Dedečkových neuskutočnených vízií plášťa jeho prestavby nás inšpirovala k povrchu a farbe nového plášťa premostenia. Pri novom preplášťovaní knižničného krídla a administratívnej budovy chceme znovu osadiť jestvujúce, očistené alu-lamely dnešného fealového obkladu a to v identickej farebnej zostave. Ostatné lamely z premostenia a zadných fasád historického krídla kasární chceme použiť ako povrch nového objemu depozitára. Tu treba dodať, že všetky objemy z Dedečkovej prestavby sa musia zo stavebno-fyzikálnych dôvodov znova prepláštiť.

PS: Po dlhom období stagnácie sa v súčasnosti realizujú viaceré projekty galerijných stavieb – v Košiciach otvorili kunsthalle v bývalej plavárni a Kulturpark v bývalých kasárňach, pripravuje sa nová kunsthalle v Behrensovej žilinskej synagóge. Všetko sú to projekty rekonštrukcie a konverzie historických stavieb. Ako vnímate tento trend?

PP: Podstatne väčší objem rekonštrukcií či konverzií v architektonickom dianí nie je len slovenským fenoménom. Je to zrejme reakcia na zmenu investičného potenciálu ako dôsledok trvajúcej krízy, ale tiež uvážlivejší, rozvážnejší prístup k jestvujúcej stavebnej substancii, ktorý pochádza z oveľa vážnejších pohnútok, čo reflektujú stav surovín, energií, životného prostredia a dôsledky nadradenia konzumného spôsobu života. To sa mi zdá rozumné a pochopiteľné. Navyše, nechápem tvorbu uspôsobovania jestvujúcej architektúry ako menej kreatívnu oblasť. Je to príležitosť, ktorá ak je talentovane uchopená, tak v sebe nesie prvok kontinuity. Tento ja pokladám za prvoradý, v kultúrnom kontexte Slovenska osobitne. Práve schopnosť udržať kontinuitu predznačuje moju hierarchiu architektonickej kvality.

PS: Nebude však takto naša éra ochudobnená o novú architektúru, ktorá má už z povahy svojej kultúrnej funkcie väčší potenciál byť slobodnejšou a výtvarnejšou ako bežná stavebná produkcia v obmedzujúcom developerskom prostredí?

PP: Slobodne a odvážne rozmýšľať sa dá aj v situácii, keď sa správame pokorne a zároveň sebavedomo voči existujúcemu– v sebavedomej pokore či v pokornom sebavedomí. Už som spomínal, že obmedzenia, ktoré mám a chcem rešpektovať, ma zároveň inšpirujú. Výtvarná sloboda architektonickej tvorby má predsa oveľa bohatšie podoby, než len silne expresívne robustné formovanie. Také, ktoré pochopíme až na druhý pohľad, a teda hlbším štúdiom či pozorovaním. Také pochopenie je podmienené vzdelanosťou. O tom by sa dalo dlho mudrovať – možno bude zrozumiteľnejšie, keď poviem, že z európskej architektúry je mi najbližšia švajčiarska scéna. Tam je, v jej rôznych súčasných podobách, stále prítomné kontinuálne intelektuálne podhubie a historicky kultivovaná stavebná kultúra, z ktorých vyrastá tvorivosť bez naivných citácií historických predlôh.

Formálne silné architektúry Slovenska pochádzajú z obdobia, ktoré by im vlastne nemalo byť prajné (pretože bolo neslobodné). Z obdobia po roku 1989 tento fenomén neprichádza. Súvislosti medzi spoločenským a politickým kontextom doby a rozvinutím tvorivého potenciálu vytvárajú dokopy zrejme oveľa delikátnejší vzťah, než sa to zvykne u nás vykladať.

Mňa na Slovensku ani tak nemrzí absencia formálnych extravagancií, výbojov a pozornosť priťahujúcich veľkých gest. Oveľa viac ma mrzí, že tu absentuje vyššie spomínaná podoba architektonickej kvality a ak predsa je, je jej málo. Existuje možno v náznakoch.

Developerské prostredie Slovenska má ranokapitalistickú podobu so všetkými dôsledkami – preto, okrem iného, stále nechápe strategický komerčný význam všestrannej kvality v architektúre. Pozvanie van Egeraata či Zahy Hadid je ťahom k hladkému rozbehnutiu developerských podujatí, ktoré potom v realite tohto mechanizmu končia ako bratislavský River Park, napríklad.

 

Peter Szalay je historik architektúry.

Pavlo Paňák je architekt.

 

MARTIN KUSÝ, PAVOL PAŇÁK: Rekonštrukcia areálu SNG.

PAVOL PAŇÁK, Konverzia ruiny tehelne na ateliér, Čachtice.

 

Fedor Blaščák je filozof.

Find more stories

Články