IVAN PINKAVA

11. 10. 2013

ZAHORIAN&co GALLERY predstavila v letných mesiacoch na Slovensku iba vzácne videného a reflektovaného Ivana Pinkavu, držiteľa minuloročnej ceny Osobnost české fotografie – za dlouhodobý přínos fotografii.

V priestoroch malej galérie bol vystavený výber diel od roku 2007 podnes, selektívne prezentujúci autorov nenápadne originálny pohyb v žánroch portrétu, aktu a zátišia. Nenápadne preto, lebo stále vidíme obraz človeka, tvár, nahú figúru či naaranžované predmety bez výrazného experimentovania s medialitou fotografie alebo radikálneho vymedzovania sa voči konvenciám, originálny preto, lebo v prípade portrétu nie je portrétovaný ten človek, ale človek, akt nie je nahým telom, ale telom so všetkými hlbinnými význammi a konotáciami, ktoré tomuto pojmu prislúchajú, a zátišie netvoria veci, ale veci ako obrazy pojmov a symboly.

Pinkavove čiernobiele fotografie, precízne od kompozície a osvetlenia až po adjustáciu, vizuálne charakterizuje plastickosť, šerosvit, mäkká matnosť a zároveň kobaltovosivý chlad, ktoré modelujú objekty v ich plnej hmotnosti (od slova hmota), zachovávajúc ich nehmotné symbolické „vyžarovanie“. Predmety i ľudské figúry autor zasadzuje vždy do takmer identického vyprázdneného priestoru mäkkých stien, čím eliminuje ich konkrétnu časopriestorovú situovanosť v prospech univerzálnosti. Osamotené objekty sú zbavené konkrétneho kontextu nášho predmetného sveta a takto očistené vystupujú vo svojej symbolickej, archetypálnej, mytologickej či bytostnej významovosti, čo fotograf niekedy akcentuje (alebo konštruuje?) aj názvami diel: prevrátená plechová vaňa je Druhý břeh, triptych kľačiaceho muža, ktorý má na centrálnej fotografii o chrbát opretý konár Foucaultovo kyvadlo, pohodený „plaziaci sa“ kábel je márnosťou – Vanitas, portrét spoteného chlapca upierajúceho zrak kamsi nahor Zření (vo význame pohľad, ale aj zreteľ, nazeranie, chápanie) a masívny molitanový pás vertikálne sa zosúvajúci k zemi ako ťažká drapéria je zas cez kontext Biblie či filozofie interpretovateľný (ako na to poukazuje v sprievodnom texte Silvia van Espen) ako Stržený ornament.

V dobe šialenej eklektickej vizuality ponúkajú Pinkavove kompozície cennú možnosť kontemplácie, hoci aj pre filozoficky/teologicky/umeleckohistoricky neerudovaného diváka, pretože z nich sála čosi, čo priťahuje našu pozornosť bez ohľadu na možnosť definície a verbalizácie zážitku z dívania sa. Napokon, podľa Barthesa „fotografický snímek nelze přetvořit (vyslovit) filosoficky“ 1 , aj keď k tomu názvy Pinkavových fotografií niekedy zvádzajú, dokonca sú eminentnou súčasťou plnohodnotnej recepcie diela.

Som rád, že som videl Pinkavu, i keď v skromnom výbere, na Slovensku. Opäť sa ma však zmocňuje otázka: Potrebuje sa obraz opierať o majestát jazyka a všetko, čo ním konštruujeme?

 

1 Barthes, Roland: Světlá komora. Agite/Fra, 2005, s. 13

 

IVAN PINKAVA, Stripped off Ornament, 2013, Zahorian Gallery, foto: Ivan Pinkava.

 

Ľuboš Lehocký

Find more stories

Články