Štefan Papčo SKROTENÁ HORA

11. 6. 2013

TVORBA ŠTEFANA PAPČA vykazuje od začiatku vzácnu homogenitu a sústredenú integritu. Nielen témou a prostredím, ale i formálnym spracovaním, vstupmi do nových médií – videoumenia, akcie, inštalácie a monumentálnych projektov neklasických pamätníkov. Jeho diela vychádzajú z jednej oblasti, ktorá mu zatiaľ poskytuje neobmedzené možnosti. Týmto východiskom je horolezectvo, prekonávanie prekážok, nedostupných miest a špecifický jazyk prostredia a komunity, ktorá bola v čase neslobody personifikáciou alternatívnej a relatívne slobodnej zóny existencie. V súčasnosti je to trendy šport, ale aj štýl života v spojení s prírodou, výkonom a rizikom.

 

KRAJINA

Papčo dokázal preniesť problém sochy v krajine do krajiny v soche. Aj cez návrat k figuratívnemu sochárstvu. Sochárstvo 20. storočia okrem iných tendencií riešilo problém vzťahu prírodného alebo mestského priestoru a sochy. Krajina nebola témou sochárskych diel, na Slovensku nájdeme minimálny počet diel s námetom krajiny. Krajina a príroda je záležitosťou maliarskou, v sochárstve, až na malé výnimky, nebola tematizovaná (biomorfná plastika, nová príroda Konkretistov). Hory sú stelesnením vznešenosti, duchovna a transcendencie. A táto religióznosť, u Papča neskôr prítomná aj odkazom na náboženskú ikonografiu (Sebastián, 2012), nadväzuje na historické symbolické formy – technikou drevorezby. Jeho ikonografia čerpá z nedostupných horských miest a prenáša steny skalných útesov, modely hôr do mesta a mestskej architektúry, či do priestoru galérie. Inšpiruje sa priestormi na tréning horolezcov, akými sú špecifické architektúry – konštrukcie, lezecké steny a pod., v ktorých sa prepájajú simulácie umelejprírody a exteriér do interiéru. Nadväzuje na landartové aktivity 60. a 70. rokov a na akčné tendencie spojené s telesnosťou a fyzickým výkonom autora i zástupného tela – figuratívnej sochy umiestnenej vysoko v horách. Z projektov razanciou vyniká Bivak (2008–2011), v ktorom uplatnil procesuálnosť v hmote sochy uloženej na skale, kde niekoľko rokov nasávala „dary“ prírody. Cez digitálny obraz dochádza k spojniu krajinárskeho maliarstva a sochárstva, zaznamenaním metamorfóz krajiny, času a atmosférických javov.

 

TELO

Papčo v Bivaku a v pripravovanom projekte Občania s rodinovským odkazom reinkarnuje z bezradnosti figuratívne sochárstvo. Socha prvého projektu je anonymnou osobou zahalenou v gotizujúcej drapérii, ktorá je vlastne obyčajným spacákom. Drevorezba a tiež spracovanie formy odkazuje na ľudové a anonymné sochárstvo, na sochy religiózneho charakteru v horách a na pútnických cestách – ako míľniky a zastavenia. Socha ostáva v krajine akoby opustená, avšak „strážená“ a dostupná okom kamery. Istú dávku irónie tzv. „big brother“ sledovania si uvedomíme v pomaly sa meniacej digitálnej projekcii zaznamenávajúcej „život“ statickej sochy. Priestor a krajina je syntetizovaná v projekte časozberným videom. Napriek novotám IP kamier a aplikáciám nových technológií – online prenosom digitálneho obrazu do galérie – Papčo vychádza z tradície rezbárstva, religióznosti a prírody. Pokračuje v romantickom obdive adoráciou hôr a nedosiahnuteľných horských terénov. Opustenosť sochy v lone prírody pripomína motív rückfigur v romantickom maliarstve – postavy otočenej chrbtom k divákovi, ktorá ticho kontempluje krajinu. Papčova figúra sa v prírode nestráca ako v predstavách romantikov, ale pevne bivakuje odolávajúc vetru, snehu a dažďu. V Občanoch izoláciu figúr naruší videoinštaláciou skupinového portrétu. Premeny krajiny a počasia budú viditeľné iba v odraze na hmote bivakujúcich lezcov. Fyzicky budú osamelé, ale virtuálne spojené. Horolezectvo sa v umení doposiaľ prejavilo len uličníckymi výstrelkami neznámych lezcov na vysoké sochy. S Papčovou pomocou sochy lezú na vysoké horské štíty. Tento profánny akt a výjav, má pritom religióznosť a vznešenosť podmienenú freudovským Das Unheimliche. Sú sochy živé alebo mŕtve? Zo sochy – relikvie procesu vyviera pocit nepríjemnosti, desivosti a záhady. Papčo nadväzuje na klasické chápanie sochy, má vzťah k hmote, priestoru a k haptike, veď samotné lezenie je o dotyku hmoty.

Vladimíra Büngerová: Čo pre teba znamená hora ako symbol?

Štefan Papčo: Horu identifikujem najmä vo vzťahu k Liptovskej kotline, v ktorej som vyrastal, v blízkosti boli Veľká Fatra, Malá Fatra, Chočské vrchy, Nízke a Vysoké Tatry. Hora úzko súvisí s pocitom domova. Z každého okna nášho domu je možné pozorovať iný výsek lesa alebo údolia. Liezť som začal pred desiatimi rokmi, spoznal som novú komunitu ľudí. Vtedy som začal vnímať horu ako partnera, s ktorým je možné spolupracovať a v interakcii sa vzájomne obohacovať. Množstvo horolezeckých výstupov, hlavne tých na hrane, obsahuje v sebe zmes pocitov sebazaprenia, disciplíny, námahy, strachu, ale aj tvorivosti a radosti pri objavovaní správnej cesty a spôsobu prekonania. Hora funguje pre mňa ako zástupca možností krajiny.

 

VB: V súčasnosti si dlhšiu dobu mimo náš kontinent, existujú pre teba tzv. nenahraditeľné miesta v ponímaní Václava Cílka (Poutníkova pravidla)?

ŠP: Už takmer rok som v New Yorku, kde som sa vďaka rezidencii v Triangle Arts Association zúčastnil Dumbo Arts Festivalu 2011. Tu som získal dve ocenenia (Best Open Studio, Grand Prize), čím som dostal k dispozícii ateliér s výhľadom na East River, Manhattan Bridge a dolný Manhattan. Okrem toho absolvujem rezidenčný pobyt v Residency Unlimited. Zdá sa mi, že nenahraditeľnosť miesta tu pociťuje každý zahraničný umelec, s ktorým som sa tu stretol. Priestor, z ktorého človek pochádza, samozrejme vedie k určitému spôsobu videnia sveta aj opodstatneniu vybraného jazyka. Zásadným bodom je nestratiť pôvodné väzby, ale nájsť spôsob ich lepšej komunikácie.

 

VB: Povedz niečo o hrdinoch, ktorí „vystupujú“ v tvojich projektoch či špecifických pamätníkoch.

ŠP: Pripravovaný pamätník Občania je spojený s bývalým Československom, s obdobím 70. a 80. rokov. Túžba po slobodnej sebarealizácii sa u niektorých jedincov premietla do aktívneho horolezeckého života. Horolezectvo predstavuje dobrovoľné podstúpenie rizikovej situácie a v období normalizácie ponúkalo formu sebarealizácie, ako aj možnosť prekročenia politických obmedzení „železnej opony“. Lezci dosahujúci najkvalitnejšie výstupy vo Vysokých Tatrách boli zaradení do reprezentačného družstva, ktoré predstavovalo cestu za „slobodou“. Reprezentanti vyrážali dvakrát do roka na mesačné sústredenie do Álp alebo iných veľhôr. Prostredníctvom Vysokých Tatier tak svojím spôsobom premostili krajiny východnej a západnej Európy, ako aj Severnej a Južnej Ameriky. Po páde opony sa z nich stali úspešní podnikatelia alebo vedci, aj tento fakt potvrdzuje ich vnútornú silu a potrebu sebarealizácie. Najviac ma na nich fascinuje schopnosť vycítiť možnosť sebanaplnenia prostredníctvom uchopenia prirodzených možností krajiny. Za najkomplexnejšie osobnostné vzorky vo vzťahu k tomuto projektu považujem Slováka P. Pochylého a českého sólo lezca M. Šmída.

VB: Aký je tvoj vzťah k materiálu, ktorý používaš? Používaš ready-made (skoby, stany, úchyty, fragmenty horolezeckých stien), industriálne materiály (betón, preglejka) a kontrastne k tomu drevo.

ŠP: Ready-made u mňa vždy súvisí s pohybom v priestore a jeho poznávaním a nejde len o materiálny ready-made, ale napr. aj o schému alebo kresbu definujúcu obsiahnutie priestoru. Využívam ho ako výsledok autonómneho sochárskeho procesu, ktorý viac či menej organizovane prebehol v reálnom čase a priestore. Ako príklad uvediem preglejku, ktorá je prefabrikátom založeným na poznaní prirodzených vlastností a rastu dreva, ktoré sa vďaka jednoduchému viacnásobnému prekríženiu a zlepeniu stane silnejším. Následne sa použije ako prvok stavby umelej lezeckej steny. Táto je lezcami používaná a začne vzhľadom pripomínať skalu, ale i farebné štruktúry známe z počítačových hier 90. rokov. Mojou snahou je modelácia nehmatateľného tela priestoru a situácie, ktoré vznikajú pri interakcii s priestorom. Výrobu materiálu považujem za súčasť sochárskeho procesu, ktorý v spojitosti s jeho ďalším využitím, opotrebovaním alebo formovaním prírodným prostredím prenáša na objekt nenahraditeľnú schopnosť referencie k vnútornej povahe vybranej situácie alebo pôvodného miesta.

 

Štefan Papčo (1983) je absolventom štúdia na VŠVU v Bratislave, v 2001–2007 navštevoval ateliér Socha a priestor (J. Jankovič) a od 2008 tu pokračuje v doktorandskom štúdiu (J. Hoffstädter). Od 2003 sa prezentuje na skupinových výstavách a festivaloch doma i v zahraničí, samostatne vystavuje od 2006 (2009 – GCM, Bratislava; Galerie Pavilon, Praha; 2010 – GMB, Bratislava ). V 2010 sa stal finalistom Ceny Oskára Čepana, v 2011 získal ocenenia Artist in residence, Triangle Arts Association; Best Open Studio, Dumbo Arts festival a Grand Prize 2011, Dumbo Arts festival v New Yorku. V súčasnosti pripravuje monumentálny projekt Občania – pamätník piatich horolezcov, v ktorom syntetizuje klasické figuratívne sochárstvo s akciou a videoinštaláciou. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach SNG a GCM v Bratislave.

 

ŠTEFAN PAPČO, Bivak, 2008–2011, site specific inštalácia, (Jossingfjord/NO) procesuálny internetový prenos, drevo, 140 × 62 × 70 cm, courtesy Slovenská národná galéria, foto: archív autora.

ŠTEFAN PAPČO, detail z pripravovaného projektu Občania.

Arena Reload, 2009, laminát, komb. technika, 7 × (101 × 23 × 78 cm), courtesy autor a Zahorian&- Co Gallery;

Vertical Holidays, 2007, opotrebovaný horolezecký materiál, video: 5 min., 200 × 100 × 70 cm, courtesy Galéria Cypriána Majerníka. Foto: archív autora.

 

Vladimíra Büngerová pôsobí ako kurátorka v SNG

Find more stories

Home