Jana Kapelová

11. 6. 2013

UŽ DLHO JE socio-kultúrno-politická prax na Slovensku v kríze. Problém s politickým obsadzovaním a ovplyvňovaním výstavných aktivít galérií a štátnou podporou kultúry, najmä výtvarného umenia, sa nesie už od doby Mečiarovej vlády. V posledných rokoch sa aktualizuje kauzami okolo zmien vedenia Galérie Jána Koniarka v Trnave, objemnej štátnej finančnej podpory Danubiane alebo 20-ročnou nerealizovanou požiadavkou vzniku inštitúcie typu kunsthalle.

Na problémy spoločnosti a kultúry, absenciu konštruktívnej verejnej diskusie či ignoráciu neútešného stavu zo strany štátu, reaguje Jana Kapelová, výrazná postava na slovenskej a českej postkonceptuálnej scéne. Popri iných témach (napr. voľný/ pracovný čas a kreatívna sebarealizácia – autorský výskum Voľný pracovný čas, od 2011; intenzívne zažívanie bytia – cyklus videoperformancií Na vlastnú zodpovednosť, od 2006 a i.), v ktorých hľadá autorské odpovede na nové diagnózy spoločenského života, už od roku 2004 otvára verejne ďalšie otázky namierené priamo na inštitucionálnu kritiku, ako napr. v sociálnej plastike Priestor pre život (bezdomovectvo).

Dôležitým leitmotívom jej tvorby je pritom práve kladenie otázok, resp. hľadanie odpovedí, čo často realizuje dokumentárno-výskumnými stratégiami (interview, anketa, modelová situácia, pozorovanie, oral history atď.).

Diskonektivitu umeleckej praxe a byrokratickej mašiny, spletenec vnútorných mocenských hier v spoločnosti parlamentnej demokracie, ba dokonca ignoráciu a dištanc k umelcom zo strany MK SR odkrývajú videoperformancie Ako to funguje a Počkajte, kým pán minister odíde (obe 2006), v ktorých sa umelkyňa iba s ťažkosťami a len cez komunikáciu so sekretárkou dostala do kancelárie „svojho“ ministra, aby tam symbolicky upratala. Dialóg (v rovine autorka – respondent, prenesene medzi výpoveďami osôb zaangažovaných do témy vzniku Kunsthalle i v rovine dielo – príjemca) je základným výstavbovým prvkom videoinštalácie 18 hovoriacich hláv Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne (2012, architektonické riešenie Tomáš Džadoň), prezentovanej v bratislavskom Dome umenia, jednom z možných sídel inštitúcie, ktorý bol na tento účel postavený. Prečo ním nie je a mnoho ďalších súvislostí niekoľkoročnej histórie pokusov, odmietnutí a nezhôd (i v rámci samotnej „umeleckej obce“) spojených s kunsthalle odkrýva a analyzuje vyše dvojhodinová 6-kanálová projekcia. Širšou spoločenskou problematikou zjednodušeného videnia sociálnej reality, ale aj rezignácie a apatie mladej generácie sa Kapelová zaoberala v billboardovom projekte Potrebuješ novú revolúciu? (2009), v ktorom prezentovala znepokojivo zjednodušujúce či rezignované odpovede svojich rovesníkov, bývalých spolužiakov zo základnej školy dospievajúcich na prelome totalitného a demokratického režimu, na otázku obsiahnutú v názve a nabádajúcu k reflexii stavu a (ne)-funkčnosti aktuálnej spoločnosti, ako aj k možnostiam jej pozitívnej zmeny.

Čo je u Kapelovej dôležité, je jej zámer nie len ukazovať či komentovať problémy, ale iniciovaním diskusie zviditeľňovať ich znepokojivú existenciu, a tak vytrhávať verejnosť i umelcov z ľahostajnosti, nabádať k vykročeniu z „ateliérového aktivizmu“ (J. K.) či foriem individuálneho odporu k verejnej diskusii, konaniu a zmene vecí k lepšiemu. V čase všeobecnej ľahostajnosti spoločnosti sa ukazujú Kapelovej umelecké výskumy a aktivity ako naozaj doležité a cenné.

JANA KAPELOVÁ, prvé dve fotografie: Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne, 2011-2012, 6-kanálová videoinštalácia a site specific inštalácia;

Moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli, 2012, performance (v spolupráci s Magdalénou Kuchtovou), Nuda a zmysel, 2010, videoinštalácia. Foto: archív autorky.

 

Ľuboš Lehocký je teoretik umenia.

Find more stories

Články