Martin Kollár TRANZIT

11. 12. 2012

Zuzana Flašková: Začnime od konca: Ako vznikla tvoja posledná výstava?

Martin Kollár: Táto výstava vznikla neplánovane, na podnet zvonku. Na jednej strane som mal radosť, že výstava by sa mohla konať práve v priestoroch dielní tranzit sk, na druhej strane som sa obával, že práve teraz nie je pre mňa najlepší čas na novú výstavu, pretože som vo fáze dokončovania dvojročného izraelského projektu. Snažím sa sústrediť na niečo, čo už je viac-menej hotové, ale stále je s tým ešte veľa práce. Pomaly pripravujeme knihu a začíname s výberom vhodného výstavného priestoru. Celý projekt je však ešte nadlho a až do spoločnej výstavy dvanástich fotografov v roku 2014 som zmluvne viazaný tak, že nič z toho, čo som tam spravil, nemôžem prezentovať. Po dlhom váhaní som sa rozhodol, že sa predsa len na pár mesiacov zavriem, zabudnem na Izrael a odznova si preberiem celý svoj predošlý archív. Fotografovanie projektu, ktorý je vystavený v dielňach tranzit sk, bolo viac menej v polovičke procesu zastavené, ale veľa z nápadov z neho som si neskôr preniesol do Izraela.

Bol som tam pozvaný na rok a začal som tam niečo nové, úplne od začiatku, bolo to niekedy v roku 2010. Po návrate do Európy sa pokúšam znovu napojiť na to, čo som prerušil. Zdá sa, že po dvojročnej prestávke sa však nedá len tak jednoducho znovu začať tam, kde som odložil nedokončenú prácu. Jeden z dôvodov, prečo som sa pustil do tejto výstavy, je, že by mi to mohlo pomôcť nájsť odpoveď, ako pokračovať ďalej tak, aby som sa neopakoval. A tiež som už hlavou trochu inde. Keď som začal vyberať fotografie na výstavu, musel som sa vrátiť v čase dozadu, na začiatok, a skúsiť pochopiť, ako som si to celé predstavoval. Hlavná otázka, nad ktorou som vtedy rozmýšľal, bola, či a ako začať nový projekt, ktorý by nebol naviazaný na teritórium.

 

ZF: Téma teritória a územia je čosi, nad čím často uvažujem, keď sa pozerám na tvoje fotografie. Hoci sú často geopoliticky viazané na konkrétne územie (východná Európa, Izrael, New Orleans, Európsky parlament), tak za prvotnými, ľahko čitateľnými znakmi, ktoré poukazujú na ich lokalitu, je vždy cítiť isté situácie alebo akúsi esenciu, ktorá je pre teba príznačná. Čosi, čo je pod povrchom. Je to zvláštne, lebo fotografia ako reduktívna forma umenia zachytáva alebo vysekáva dianie okolitého sveta a viaže sa veľmi konkrétne na realitu, ktorá je vlastne jej materiálom. Keď si fotím sama ako nadšený turista, tak ma to vždy rýchlo prestane baviť. Nekonečne ma frustruje, že to, čo vidím svojimi očami reálne pred sebou, nikdy tak nevyzerá na fotografiách, resp. na obrazovke môjho malého digitálneho fotoaparátu. U teba je to presne naopak. To, čo je na tvojich fotkách, nikdy nie je viditeľné voľným okom. Ktosi definoval fotografiu ako „material of thought“. Zaujíma ma ten prienik videného a mysleného, resp. prepis z myšlienkového do obrazového jazyka.

MK: To, čoho sa týka tvoja otázka, bude asi mojím pokusom v jednej fotografii prekrížiť a skoncentrovať toľko možných prístupov, emócií, príbehov, plánov a tém, ako je to len možné. Preto asi vzniká zdanie, že situácie z mojich fotografií sú familiárne, ale nie sú bežne viditeľné voľným okom. Rád by som vytvoril v mojich fotografiách priestor pre rozpor medzi zdanlivo jednoduchými, zrozumiteľnými, ale nedokončenými príbehmi, ktoré si divák môže dotvoriť s maximálnou voľnosťou interpretácie. Intuitívne som vždy fotografoval situácie z pozície pozorovateľa veľmi subjektívnej reality, situácie, ktoré by asi bolo ťažko možné zaznamenávať automaticky alebo strojovo. Najdôležitejšie je pre mňa pokúšať sa objavovať limity média a aj seba, skúšať, ako ďaleko je možné zdieľať informácie v rámci fotografie založenej na observácii. Našťastie sa však do jednej fotografie nedá dostať všetko, čo je asi na tom to najkrajšie. Podľa mňa sme sa ešte ani z ďaleka nedostali k limitom média, aj keď odvšadiaľ počúvame, že fotografia už dávno dosiahla svoj vrchol.

ZF: Vzťah fotografie k realite je čosi, s čím od svojich počiatkov fotografia zápasila. Spočiatku sa jej vyčítalo, že nie je ničím iným, len mechanickým strojom na zaznamenávanie reality, a zase naopak, často je obviňovaná z toho, že nezaznamenáva realitu dostatočne autenticky. Úloha svedka je vždy prinajmenšom kontroverzná práve tým, že v sebe mieša subjektívne a objektívne pozorovanie. Zaujímalo by ma, aká bola tvoja skúsenosť fotografovať na mieste, kde sú konflikty a vyhranené záujmy súčasťou alebo podtónom každodenného života. Je vôbec možné byť „pozorovateľom“ v Izraeli bez toho, aby si zaujal jednoznačné stanovisko?

MK: Postupne, ako som sa tam viac stretával s ľuďmi a úradmi, všimol som si prekvapivú vec. Moje nastavenie hlavy, že všetko môže byť inak, ako sa javí, narazilo na fakt, že pri rozhovoroch s Izraelčanmi som sa takmer vždy stretol s opačným prístupom k životu, s hlásaním akejsi radikálnej pravdy. Pravda, s ktorou miestni operovali, bola často bez pochybností. Jednoducho veci boli tak a hotovo. Od momentu, ako som tam pristál, som sa snažil vyberať si témy a miesta, ktoré boli čo najďalej od všeobecne známeho sprofanovaného konfliktu, nám dobre známeho z médií. Zaujímalo ma to drobné každodenné všadeprítomné napätie na takom malom a radikalizovanom uzavretom priestore. Situácie, ktoré boli prezentované ako zástupná realita, napríklad cvičenia civilnej obrany, pokusy vo výskumných centrách, vyzerali na fotografiách naozajstne, a naopak veci, ktoré boli reálne, zdanlivo vyzerali, akoby boli inscenované.

 

ZF: Z výberu fotografií na výstavu v dielňach tranzit sk ide zvláštny pocit. Obrazy, na prvý pohľad často absurdné, na ktoré hľadím s úžasom a hľadám vysvetlenie ichpodstaty alebo zmyslu, sa prelínajú s tými, ktoré ma nútia odvrátiť zrak. Zámerne ste nepoužili žiadne popisky k fotografiám,čím sa pretŕha ich konkrétne miesto a vzťah k realite, ktorej sú odrazom. Sú oslobodené od svojho pôvodného kontextu a stávajú sa univerzálnou výpoveďou. Nie je to však tá najoptimistickejšia správa o svete a tiež v nej nie je veľa nádeje. Súvisí pre teba fotografovanie s hľadaním pravdy?

MK: Pocit fascinácie a na druhej strane zhnusenia alebo neprístupnosti je presne ten motív, na ktorý som najčastejšie narazil na vidieku, preto je aj veľa fotografií odtiaľ. Asi to súvisí aj s prítomnosťou smrti, ktorá nás všetkých fascinuje, voči ktorej savymedzujeme a ktorá je možno práve tam viac na očiach, ako sme zvyknutí.

Druhá vec, ktorú sa pokúšam na fotkách zachytiť, súvisí so životným pocitom nestálosti a permanentnými premenami, čo sa špeciálne týka našej generácie. Počas môjho doterajšieho života sa niekoľkokrát zmenil celý spoločenský kontext, v mojom prípade aj kontext krajín, v ktorých som posledné roky žil. V podstate žijeme v neustálom prechode. Vyrastali sme v dvoch režimoch, za 25 rokov sme mali štyrikrát rozličný obrázok na bankovkách alebo inú farbu pasu. Aj toto nás ovplyvňuje a fotografie sú reakciou alebo pokusom, ako sa vyrovnávať a prehodnocovať traumatické a radostné momenty, spoločenské aj osobné zvraty, všetky malé aj veľké nehody a krízy.

 

ZF: Hovorí sa, že fotografie sú vždy o tom, kto stojí za fotoaparátom, a nie o tom, čo je pred ním. Čo ťa naučilo fotografovanie o sebe a čo ťa naučilo o svete?

MK: Je to nástroj, ktorý ma ospravedlňuje strkať nos aj tam, kde to možno niekedy nie je treba. Je to akési ospravedlnenie pre moju zvedavosť. Vstupenka na miesta a do situácií, do ktorých by som sa asi inak nedostal. Do života mi to prináša pocit nekonečného výletu.

ZF: Na výstave prezentuješ aj grid fotografií rôznych nápisov v exteriéri. Ak sa nemýlim, toto je asi jediná časť tvojej tvorby, ku ktorej si formálne pristúpil ako k sérii. Čím ťa text v krajine tak veľmi zaujal?

MK: Veľakrát som narazil na argumentáciu, že fotografie musia byť popísané, pomenované alebo nejako ukotvené v priestore a čase. V tomto prípade som sa pokúsil obísť tento problém, a to tým, že text bol integrálnou súčasťou obrazu. Zvyšok výstavy zostal bez akýchkoľvek popisiek. Bolo pre mňa dôležité nechať fotografie vplývať na diváka bez akýchkoľvek konkrétností.

 

ZF: V súčasnosti zažíva fotografia superboom, hlavne prístupom k médiu zo strany diváka, ale aj v rámci kritického ohlasu. Jej chápanie a klasifikácia foriem, na ktoré sa pozeráme ako fotografické, je omnoho uvoľnenejšie a zdá sa, že aj pre tvorcov slobodnejšia. Myslím, že dnes už nie je relevantné vymedzovať, čo je a čo nie je fotografia. Čo ťa naposledy prekvapilo alebo zaujalo v rámci širokého spektra tohto média?

MK: Výstava, ktorá mi zostala naposledy najviac v hlave, ale nesúvisí iba čisto s fotografiou, bola posledná Documenta 13 v Kasseli. Documenta bola prezentovaná ako „no concept“ a „nonlogocentric vision“, napriek tomu som sa ako divák necítil stratený. Naopak, bolo zvláštne, že som sa nezahltil po pár výstavách, ale viac a viac som sa tešil na ďalšie pavilóny.

 

ZF: V čom je pre teba hlavný prínos prezentácie vlastnej tvorby formou výstav v porovnaní s knihami? Napriek digitálnemu veku, v ktorom tvoríš, mám pocit, že kniha bude ešte dlho vytúženým výsledným objektom…

MK: Možno máš pravdu, že kniha je asi najlepšie médium pre fotografiu. Je ako hotový postrihaný film, idea v nemennej materializovanej podobe. Dobré aj zlé nápady zostávajú v danom objekte zakonzervované. Po čase sa mení technológia, fonty, dizajn, aj ich vôňa. Rád sa pozerám, ako zamrzol čas v knihách z 80. a 90. rokov, presne tak, ako raz v budúcnosti bude cítiť dobu aj z našich kníh zo súčasnosti. Nemennosť je limit, rozhodneš sa a už sa s tým nič nedá robiť. Výstava má všetky opačné kvality – krátky život, variabilitu, priamy kontakt s ľuďmi. Nehovoriac o tom, že vždy sa musíš konfrontovať s výstavným priestorom, aktuálnym životným pocitom, ľuďmi, s ktorými spolupracuješ. Po kratšom či dlhšom čase, keď už je výstava dole, zostáva iba v pamäti tých, ktorí ju mali šancu vidieť v danom čase. Keď však nad tým rozmýšľam, určite ma najviac zasiahli jednotlivé fotografie inštalvané naživo a nie v knihách. Nakoniec to asi nebude až také jednoznačné.

ZF: Posledná otázka je o poslednej strane tvojej zatiaľ poslednej knihy. Čo je na obrázku, ktorý nevidíme?

MK: Fotografia budovy centrálneho archívu.

 

Martin Kollár (1971) vyštudoval odbor kameraman na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Od roku 2003 je členom fotografickej agentúry VU v Paríži, kde momentálne aj žije a pracuje. Vystavoval v mnohých inštitúciách (Maison Europeen de la Photography v Paríži, Recontres des Arles, Le Château d‘Eau v Toulouse, MOCA Shanghai, v Guandong Múzeu umenia v Číne, na Mesiaci fotografie v Krakowe, Tesalonikách, Aténach a Bratislave). V súčasnosti sa venuje aj pedagogickej činnosti ako hosťujúci profesor na Akadémii umenia v Štutgarte.

 

Všetky fotografie sú bez názvu .Pochádzajú z rokov 2010–2012.

 

Zuzana Flašková

Find more stories

Home