JE TO ČERVENÉ A NEHÝBE SA TO

11. 12. 2012

Kolektívna výstava Je to červené a nehýbe sa to Samuela Henneho, Ádáma Kokescha, Alice Nikitinovej a Niny Rike Springerv bratislavskej galérii Krokus je ďalším dôkazom, že napriek obmedzenej priestorvej dispozícii je možné aj tu vytvoriť zaujímavý výstavný koncept.

Návraty k dejinám výtvarného umenia, hľadanie histórie, tematické aj formálne redukovanie, práca s tradičnými technikami v kombinácii s využívaním nových prístupov v umení, to všetko sa podarilo obsiahnuť v dielach štyroch umelcov zo štyroch krajín. „Autorky a autori sa hlásia k predstave umenia ako kreatívnej hry… umelci surfujú po sieťach už existujúcich znakov, hranica medzi realitou a umením a medzi konzumáciou a produkciou umenia bola dávno zrušená,“ píše kurátorka Gabriela Kisová vo svojom texte.

Objekty maďarského umelca Ádáma Kokescha (1973), ktorý sa zúčastnil rezidencie v Banskej Štiavnici, svojou abstrahovanou geometrickou formou a dokonale upraveným povrchom vyvolávajú reminiscencie na tvorbu okolo školy Bauhaus. Zaoberá sa vzťahom funkcie a formy a svoje hybridné objekty vytvára často z odpadových materiálov.

Inú formu objektovosti využíva nemecký umelec Samuel Henne (1982). Bizarné sochárske kompozície aranžuje z rôznych bežných predmetov, ako sú napríklad štipce či zápalky. Pomocou následného fotografického záznamu inscenuje predmetný svet, v ktorom rozoberá a prehodnocuje aspekty objektovosti a materiálnosti.

Česká umelkyňa Alice Nikitinová (1979) sa vo svojich maliarskych kompozíciách takisto venuje každodenným, bežným predmetom. Tieto veci sú očistené od akéhokoľvek balastu, zobrazuje čistú, ničím nezakrývanú banalitu. „Nikitinovej je blízka tvorba konštruktivistov, napr. Kazimira Maleviča či skupiny De Stijl, avšak na rozdiel od utopických predstáv o nastolení nového bezpredmetného sveta v abstraktnej maľbe nepopiera realitu, ktorá pre ňu zostáva dôležitým referenčným bodom.“

Poslednou vystavujúcou je rakúska fotografka a videoumelkyňa Nina Rike Springer (1976). Jej fotografické kompozície sú zložené z banálnych rekvizít, postáv zbavených svojej jedinečnosti, figúr s kúpacími čiapkami. Prezentovaný projekt Human Resources zobrazuje transformácie dynamického odosobneného ľudského tela do nehybných, digitálne upravovaných geometrických zátiší. Formou inscenácií vlastnej reality je výrazovo blízka ďalšiemu v Bauhause pôsobiacemu autorovi – Oskarovi Schlemmerovi.

Je to červené a nehýbe sa to. Že by snaha o umeleckú odpoveď na súčasné kultúrno-spoločenské trendy pomocou umeleckohistorického bádania?

 

ÁDÁM KOKESCH, Untitled, 2012, záber z výstavy v Krokus Galérii, foto: Boris Németh

 

Vanda Sepová

Find more stories

Články