Cena Oskára Čepana

11. 12. 2012

UDEĽOVANIE CIEN na poli umeleckej tvorby je vždy sprevádzané zmiešanými pocitmi, keďže určiť objektívne víťaza je nedosiahnuteľnou métou v oblasti, ktorá nie je merateľná exaktnými kritériami. Cena Oskára Čepana je, ako uvádza na svojej internetovej stránke jej organizátor Nadácia – Centrum súčasného umenia, „prestížnym ocenením pre slovenského vizuálneho umelca/umelkyňu do 35 rokov“. 1 Cieľomtohto článku nie je polemizovať o jej (ne)legitimite. Nedá mi však v úvode, v reakcii na prestížnosť ocenenia, nezmieniť sa o jednom zásadnom probléme, ktorý do veľkej miery devalvuje samotnú Cenu – adekvátne výstavné priestory. Cena dlhodobo čelí absencii stálych prezentačných priestorov pre finalistov, nomádsky sa sťahuje z galérie do galérie, čím musí logicky skoro každý rok improvizovať zakaždým v nových priestoroch, nie vždy vhodných pre profiláciu Ceny. 2

Medzinárodná odborná komisia 3 rozhodla 11. júna 2012 o štyroch finalistoch –Tomášovi Džadoňovi (1981), Mire Gáberovej (1979), Otovi Hudecovi (1981) a Matejovi Vakulovi (1981). Víťazkou sa stala Mira Gáberová s projektom Performance Group 2012. Práca je logickým stupňom v jej autorskom vývoji od skorších lyricko-patetických, estetických, bujnou vizualitou oplývajúcich, formálne vycizelovaných videí (Drama, Pathos, Forever, všetky 2006, Portrait of the Lady, 2009), k postupnému oprosťovaniu sa od okázalej výpravnosti k performatívnemu prejavu (Scéna, od 2010), až po participatívny spôsob uvažovania vo víťaznom diele.

Cieľom Performance Group bolo vytvoriť kreatívne, autentické a otvorené prostredie v priestoroch autorkinho súkromného environmentu, ktorý počas niekoľkých večerov hostil flexibilnú skupinu ľudí, ktorí sa spolupodieľali na vzniku performancií. Participácia jednotlivých účastníkov a ich vlastný vklad do spoločného výsledku  boli rozhodujúcim faktorom. Gáberová sa vedome vzdáva plnej autorskej kontroly nad výsledným dielom a prijíma „neistotu“ nepredvídateľného vývoja jednotlivých performancií, ktorú povyšuje na spoluformujúci článok umeleckého procesu. Tematická banálnosť, civilnosť, ordinárnosť jednotlivých performancií je rešpektovaná i v rovine využitia amatérskych postupov home videa. Gáberovej práca je návratom k sociálnej interakcii, spoločnému prežívaniu a spolukreovaniu situácií.

Obdobnú stratégiu participácie a kooperácie využíva i Matej Vakula v projekte Manuály na použitie verejného priestoru (od 2011). Projekt je otvorenou platformou 4 zahrňujúcou vzdelávacie workshopy vo verejných priestoroch, on-line reakcie, nápady alebo samotné manuály na webstránke, či fyzický archív manuálov na použitie verejného priestoru vo forme mobilnej knižnice. Vakulov projekt je akousi „spoločenskou osvetou“, keďže prostredníctvom jednotlivých aktivít sa v súvsťažnosti s participujúcou verejnosťou pokúša aktívne prispieť do dnes aktuálneho diskurzu problematiky verejného priestoru, jeho spoluvytvárania s ľuďmi, ktorí v ňom žijú. 5

Oto Hudec sa pohybuje vo svojej tvorbe medzi dvoma pólmi – na jednej strane je cítiť jeho hlboký záujem o vizualitu a remeselné prevedenie, na druhej strane si je autor vedomý, že poslaním umenia nie je len skrášľovať, ale reagovať na pálčivé témy a klásť otázky. Problematiku emigrácie a environmentálne otázky skúma Hudec dlhodobejšie, čoho príkladom sú i prezentované videá Pieseň pre kukuričný klas a Pieseň pre strapec hrozna (2012), doplnené o objekt „lode-záhrady“. Práve v tomto symbole záchrany, útočiska sa prejavilo Hudecove zaujatie remeselným spracovaním každého detailu, čo bolo trochu na škodu, keďže celková inštalácia vyznela prinajmenšom naivne, pohybujúc sa niekde medzi dekoráciou shopping centra a ohromne zväčšenou detskou hračkou.

Posledným finalistom bol Tomáš Džadoň, ktorý nie je v súťaži žiadnym nováčikom. 6 Umelec známy svojím blízkym vzťahom k našej nedávnej minulosti, revitalizujúci v svojich inštaláciách ikonické prvky z tradičnej slovenskej kultúry v podobe dreveníc, plátkov slaniny či rôznych variácií panelákov, pre tohtoročnú Cenu pripravil meditatívnu inštaláciu, v ktorej prostredníctvom fiktívneho rozhovoru s Oskárom

Čepanom polemizoval o podstate a poslaní samotnej súťaže. Divák krútiaci ohromným zlatým bubnom valca, však márne čakal odpovede. Možno sa autor mohol radšej zamerať na cibrenie ideovej stránky diela, než prácne a vyčerpávajúco „budovať“ ohromnú konštrukciu objektu, ktorá diváka svojimi rozmermi na chvíľu síce zaujala, no čoskoro upadla do zabudnutia, keďže väčšina návštevníkov nedokázala dekódovať význam samotného diela.

Tohtoročná Cena je odovzdaná. Nám nezostáva nič iné len dúfať, že budúci rok sa uskutoční už v adekvátnejších výstavných priestoroch, ktoré budú dlhodobejšou prezentačnou platformou štyroch každoročných finalistov ocenenia pre mladého umelca/umelkyňu.

 

 

 

 

 

 

1 http://www.ncsu.sk/program/4/6/239

2 V rokoch 2001–2005 sa Cena realizovala v Galérii mesta Bratislavy, v rokoch 2006–2010 v Galérii Medium, v roku 2011 bola umiestnená v Gallery Cvernovka. Tohtoročná Cena Oskára Čepana prebehla v priestoroch Slovenskej výtvarnej únie. Kým priestory Galérie mesta Bratislavy a Galérie Medium poskytli relatívne primeraný priestorový rámec na prezentáciu Ceny, priestory Gallery Cvernovka, ako i samotná inštalácia diel finalistov, boli neadekvátne, poškodili kredit nielen Ceny, ale i diel vystavených umelcov. Výber Slovenskej výtvarnej únie je znamením zlepšujúcich sa podmienok, i keď aj tu organizátori narazili na prekážky vyplývajúce zo zastaralosti priestorov a ich vhodnosti na prezentáciu súčasného umenia.

3 Edit András (HU), Fedor Blaščák (SK), Ondřej Chrobák (CZ), Maja Fowkes & Reuben Fowkes (GB, CRO) a Gábor Hushegyi (SK).

4 Vidieť tu súvislosť s ďalším z autorových využívaných princípov – platformy a jej postupov Open Space.

5 Matej Vakula chápe verejný priestor nielen ako urbánne priestranstvá, ale „za jeho súčasť považuje i nehmotný mediálny priestor, internet a tento celok autorsky označuje ako ,verejnú sféru´“. In: Sikorová-Putišová, M.: Matej Vakula, Open Sources. Skladačka k autorovej výstave v Project_Room-e v Galérii Cypriána Majerníka, Bratislava, 2012.

6 Medzi finalistami sa objavil už v roku 2009.

 

MIRA GÁBEROVÁ, Performance Group, 2012;

TOMÁŠ DŽADOŇ, Cena, 2012; MATEJ VAKULA, Manuály na použitie verejného priestoru, pokračujúca séria happeningov, 2011–2012.

OTO HUDEC, Keby som mal rieku, 2012. Foto: Boris Németh.

 

Katarína Slaninová je kurátorka a teoretička umenia.

Find more stories

Home