Patrik Illo DIZAJNÉR NEMUSÍ ÍSŤ BEZHLAVO PROTI MÚRU, NO ZÁROVEŇ BY NEMAL BYŤ ANI PROSTITÚTKOU

11. 9. 2012

Lýdia Pribišová: Kedy začali vznikať tvoje prvé objekty na rozhraní medzi dizajnom a voľným umením? Čo ťa na ich tvorbe najviac zaujímalo? Aký mali vzťah k funkcii?

Patrik Illo: Myslím, že to bolo okolo roku 2000. Bolo to v období, kedy som sa začal profesionálne venovať dizajnu skla, no zároveň som sa zaoberal aj voľným umením. Vtedy začali vznikať objekty, ktoré akoby sa ocitli niekde na hranici dizajnu a umenia. Ako dizajnér som si začal uvedomovať, že vytváram/navrhujem predmety, ktoré sú determinované predovšetkým funkciou, ktorá sa počas histórie príliš nemenila. Začal som chápať funkciu ako niečo, čo úzko súvisí s kultúrou a kultúrnou históriou. V podstate funkcie predmetov existujú rovnaké už stovky, možno tisíce rokov. Funkcia pohára sa nemení – je to predmet, ktorý nám slúži na pitie… Mení sa technológia výroby, tvar, materiál… Takže funkcia bola viac-menej daná, ja som menil akurát vzhľad predmetu. Samotný tvar je niečo, čo úzko súvisí s dobou, v ktorej vznikol… Mňa v celom tom procese dizaj- novania začali zaujímať hlavne mechanizmy čítania predmetov. Spôsob, ako sa na predmety pozeráme, to ako ich vnímame, používame, prehliadame, to všetko vychádza z nášho očakávania. Objekty, ktoré som vtedy vyrábal, reagovali na tieto pozorovania. Predovšetkým som akceptoval tú povrchnú, vizuálnu stránku predmetov, objekty nikdy nezašli za hranicu čitateľnosti. Bolo dôležité, aby sa predmety príliš nevzdialili realite, aby divák mohol jasne čítať, že predmet, na ktorý sa pozerá, je topánka, plyšová hračka, tenisová loptička… Hlavné znaky predmetu zostali zachované. Avšak funkcia bola zneistená, posunutá až popretá. Predmety prestali plniť svoje základné, utilitárne poslanie, a tým sa otvoril nový priestor pre pozeranie/myslenie.

 

LP: Čo si myslíš o prepojení umenia a dizajnu? Ako sa odzrkadľuje na tvojej práci?

PI: Aj keď pracujem v obidvoch oblastiach, oddeľujem dizajn od voľného umenia. Sú umelci či dizajnéri, čo to vidia inak, avšak v mojej tvorbe sú to dve celkom rozličné roviny myslenia. Z môjho pohľadu dizajn realitu vytvára a umenie sa ju snaží reflektovať. Aj keď samozrejme existuje oblasť dizajnu, autorský dizajn alebo art design, ktorý sa snaží tieto oblasti prepojiť, v mojej tvorbe ide predovšetkým o spojenie funkcie, technológie a času. Dizajnér navrhuje predmety, ktoré nám obrazne i doslovne predlžujú naše fyzické i mentálne telo, a tým nám vytvárajú inú kvalitu života. Inou kvalitou nemyslím lepšiu alebo horšiu, len inú. Naopak, umenie môže byť absolútne svojbytné, „bezfunkčné“. (I keď nie celkom, keďže je tu trh s umením…) V mojom prípade to aspoň tak je, keďže sa živím dizajnom a nie som odkázaný na predaj mojich voľných vecí ani na žiadne granty. Napriek striktnému oddeleniu dizajnu a umenia v mojej tvorbe, niekoľko mojich experimentálnych projektov (Capone set, Váza Katastrofa / Terminátor, Pijavičky, Džbán o láske…) sa nachádza na hranici dizajnu a voľného umenia. Ale väčšinou ide len o ojedinelé experimentálne projekty, ktoré nie sú určené pre sériovú výrobu. Capone set je inšpirovaný obdobím prohibície v Amerike, teda obdobím, z ktorého profitovali mafiáni ako Al Capone. V tomto období sa nesmel konzumovať alkohol na oficiálnych miestach. Majitelia barov a reštaurácií sa samozrejme vynašli a tajne nalievali alkohol do porcelánových šálok, takže funkcia, na ktorú bol pôvodne predmet určený, sa zmenila, stala sa ňou kamufláž. Súčasná „nápojová kultúra“ predpokladá určitý/určený tvar kalichu/pohára na konkrétny nápoj, resp. s nápojom je spojená predstava určitého tvaru kalichu/pohára. V projekte Capone set sa tvary kalichov premenili na tvary porcelánových šálok, ktoré sú oddelené od podšálok krištáľovou stopkou. Vznikli akési hybridné tvary zneisťujúce samotnú funkciu a poslanie predmetu. Capone set je konceptuálnym projektom, zamýšľajúcim sa nad poslaním dizajnéra, jeho úlohou a tvorivými možnosťami, ktoré sú vo veľkej miere ovplyvnené kultúrnym priestorom a časom, v ktorom sa nachádza… je o očakávaniach, ktoré musí tvorba dizajnéra spĺňať/napĺňať…

Za reálny dizajn považujem predmety, ktoré sa vyrábajú, lebo si ich ľudia kupujú a používajú. Podľa mňa je prinajmenšom diskutabilné, či tzv. autorský dizajn alebo art design je vôbec dizajnom. Napríklad po revolúcii nastala u nás zaujímavá situácia: dizajnéri chceli tvoriť autorský dizajn. A školy ich v tom len podporovali. Chceli vychovávať nových Philipov Starckov. Na priemysel sa začalo pozerať zvrchu ako na niečo podradné. Veľa autorov a minimum inteligentných výstupov. Priemysel upadol, samozrejme nie len absenciou kvalitného dizajnu. V súčasnosti sa u nás takmer nič pôvodné nevyrába, takmer všetko dovážame. Ale autorský dizajn prekvitá, teda aspoň podľa množstva výstav a dizajnérskych festivalov. A nikoho už nezaujíma, že dizajnérske predmety, ktoré bolo možné vidieť na všetkých tých výstavách, existujú v jednom-dvoch exemplároch a samotný autor sa živí všetkým možným, len nie dizajnom. Myslím, že u dizajnérov treba postupne vybudovať vzťah k priemyslu. A začať by sa malo jednoznačne na školách.

LP: Ako vplývajú technologické možnosti na tvoju dizajnérsku tvorbu?

PI: Technológia sa vyvíja. Je rozdiel, či navrhujem pre ručnú alebo strojovú výrobu. V ručnej výrobe je omnoho viac priestoru pre experiment, tvarový i technologický. Veľakrát ide len o desiatky či stovky kusov. Strojová výroba je o produkcii desiatok tisícov kusov, takže návrhy musia byť viac „na istotu“. Veľa mojich dizajnérskych realizácií je na rozhraní klasického a experimentálneho dizajnu. Veľakrát sa stáva, že ľudia z odboru zaregistrujú zmenu, ale potenciálni zákazníci si myslia, že je to až prehnané.

 

LP: Tak je to aj vo voľnom umení. To, čo sa ľuďom z odboru javí ako progresívne, sa potenciálnym klientom, čo by si dané dielo mohli kúpiť, zdá už za istou hranicou. Predáva sa skôr mainstream.

PI: Mne sa to zdá úplne prirodzené. Nemôžeme niekoho prinútiť, aby si kúpil niečo, čo nechce len preto, lebo si myslíme, že tie veci sú kvalitnejšie ako druhé. Neviem si ani len predstaviť, že by sme všetci doma sedeli v kresle od Starcka a pili z neobarokových kalíškov od Šípka. Ale na druhej strane by sme všetci nemuseli používať len Ikeu. Myslím si, že dizajnér by mal vedieť ponúknuť niečo osobité, ale zároveň by mal vedieť pochopiť priestor (technologický, historický, obchodný), v ktorom sa tvorivo realizuje. Nemusí ísť bezhlavo proti múru, no zároveň by nemal byť ani prostitútkou. Jednou z najpodstatnejších vlastností priemyselného dizajnéra je schopnosť komunikovať – s ľuďmi z marketingu, obchodu, technológie a výroby. Musí byť otvorený k argumentom iných odborníkov, ale zároveň by si mal vedieť obhájiť aj „svoju pravdu“. Musí sa snažiť pochopiť svoj i ich priestor, kde sú jeho hranice a kde sú tieto hranice priestupné. Na školách sa podľa mňa príliš kladie dôraz na kreativitu a veľmi málo sa hovorí o praktickej stránke dizajnérskeho povolania.

 

LP: Koho z mladých dizajnérov, ktorí sú aktívni v oblasti sklárskeho dizajnu, by si mohol uviesť ako zaujímavých, sľubných? Ktorí fungujú vo výrobe?

PI: V tejto oblasti je na Slovensku minimálny počet aktívnych dizajnérov. Pritom v histórii sme mali naozaj veľmi zaujímavých tvorcov: Karol Hološko, Jaroslav Taraba, Laco Pagáč… V súčasnosti je to napríklad Marika Račeková, ktorá pôsobí v Rone v Lednických Rovniach, čo je momentálne jediná funkčná skláreň na Slovensku. Tento rok skončili v ateliéri Sklo niekoľkí absolventi, medzi ktorými bol pre mňa zaujímavý Peter Ďuriš, ktorý celé magisterské štúdium absolvoval pod mojím vedením. Uvidíme, ako sa mu podarí presadiť v reálnom dizajnérskom živote.

 

LP: Pomáha VŠVU absolventom nájsť uplatnenie vo výrobe, vytvára vzťah s priemyslom?

PI: Doteraz to veľmi nefungovalo, mojím nástupom sa to však zmenilo. Keďže už pred mojím pôsobením na škole som pracoval pre skláreň Rona ako jej externý hlavný dizajnér, podarilo sa mi s vedením sklárne dohodnúť spoluprácu. Každý semester môžu študenti vzorovať svoje projekty zdarma. Podmienkou je dodanie mnou odkonzultovaných a schválených projektov včas a v požadovanej kvalite. Myslím si, že škola by mala smerovať aj k tomu, aby študentov motivovala k výkonom, hľadala a poskytovala realizačné možnosti, budovala kontakty a poskytovala možnosti neustále sa prezentovať na výstavách. Tento rok sme založili tradíciu Medzinárodného študentského sklárskeho sympózia, ktorého prvý ročník sa uskutočnil v spolupráci so Strednou sklárskou školou v Lednických Rovniach a na ktorom sa okrem nášho ateliéru zúčastnili aj sklárske ateliéry zo Zlína, Wroclavi a Moskvy. Začiatkom roka 2013 pripravujeme v galérii Médium výstavu ateliérov skla z krajín V4.

LP: Vráťme sa k tvojej voľnej tvorbe. Častou témou je v nej telo, telesnosť, oslovujú ťa haptické kvality. Zaujalo ma, že i vo voľnej tvorbe rozmýšľaš trochu ako dizajnér v tom zmysle, že vytváraš skupiny diel, rôzne variácie ústredného objektu.

PI: Asi máš na mysli skupiny objektov ako topánky, prípadne plyšové hračky… Používam pôvodnú, dá sa povedať že archetypálnu formu týchto predmetov, akurát moje zásahy do nej sa menia. Na prvý pohľad sa zdá, akoby na seba nadväzovali, no nie je to úplne tak. Jednotlivé objekty vznikali v rôznom čase a za úplne odlišných okolností, takže aj zámery sú odlišné. Dokonca sa nedajú ani spolu vystaviť. Svoje výstavy sa snažím budovať ako celok, takže dôkladne vyberám jednotlivé objekty, aby to zodpovedalo celkovému zámeru výstavy. Tieto objekty sú tvarovo priamo odvodené z odevu, obuvi, hračiek, športových potrieb, úzko súvisia s telom, telesnosťou, rôznymi ľudskými telesnými aktivitami. Sú na tele alebo veľmi blízko tela. Hra, šport, sex sú oblasti so svojimi jasne vymedzenými pravidlami. V mojej práci tieto pravidlá mením, zneisťujem, vytváram si nové.

 

LP: Dá sa povedať, že ako dizajnér užívateľovi uľahčuješ funkciu a ako umelec ju neguješ, znemožňuješ?

PI: Skôr by som povedal, že ako dizajnér funkciu plne akceptujem, a ako umelec s funkciou pracujem ako s podstatnou kvalitou „ľudských“ predmetov. Samotné zneistenie funkcie alebo jej negáciu chápem predovšetkým ako gesto, ktorým predmety prenášam do oblasti umenia. Vlastne nastáva paradoxná situácia: objekt svojou „ešte“ čitateľnosťou pôvodnej funkcie stále na ňu odkazuje, no keďže na funkčnosť rezignoval, zároveň ju popiera. Je to priestor na hrane. Mojím zámerom však určite nie je prvoplánové vytváranie vtipných objektov. Negovanie funkcie chápem ako zneistenie mechanizmu očakávanie-čítanie, je prvým stupňom rozbitia zabehnutého schematického videnia/myslenia. Predmety sa dostávajú do oblasti bezfunkčnosti, sú len sami sebou. Dôležité pre dešifrovanie významu objektov sú aj ich názvy. Tie sú veľakrát možno zaujímavejšie ako samotné materiálne prevedenie. Napríklad Moje ruky sú tvoje oči: nemám ruky.

 

Patrik Illo sa narodil v roku 1973 v Považskej Bystrici, žije a pôsobí v Bratislave a v Považskej Bystrici. Od roku 2010 je vedúcim ateliéru SKLO na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V rokoch 1998 – 2006 pôsobil ako interný dizajnér spoločnosti RONA a.s. Lednické Rovne, kde je v súčasnosti externým hlavným dizajnérom. Medzi jeho klientov patria i Moser, Květná, KHS Krosno s.a., Bohemia Crystalex Trading, Glasmark, Art Design Project a iní. Okrem dizajnu pôsobí i vo voľnom umení, v roku 2007 bol finalistom Ceny Oskára Čepana.

 

PATRIK ILLO, Kinetik, 2002, výrobca Rona a.s., foto: Táňa Hojčová;

Zlyhanie tretieho oka/Jazykom ochutnávať-nehovoriť, 2005, foto: archív autora.

Match Ball/Is Art Ball, 2000, foto: Peter Balcár;

Baran, prototyp, 1997, foto: Jana Hojstričová.

PATRIK ILLO, Pijavička, 2004, výrobca Rona a.s., foto: Táňa Hojčová;

Vinosaurus Red, 2005, výrobca Rona a.s., foto: Radana Valúchová.

 

Lýdia Pribišová je redaktorkou Flash Art Czech and Slovak Edition.

Find more stories

Home