O kritických témach v grafickom dizajne ROZHOVOR S KATARÍNOU LUKIĆ BALÁŽIKOVOU

11. 9. 2012

Ľubica Pavlovičová: Katarína, rada by som začala vaším posledným projektom Visible Data – financing culture (2010- 2011), ktorého slovenskú časť ste pripravili s kolegami zo združenia Open Design Studio (Martin Mistrík a Branislav Matis). Váš hlavný cieľ bol sprehľadniť údaje o financovaní kultúry vo viacerých krajinách, pričom ako prostriedok vám slúžil grafický dizajn. Profesia grafického dizajnéra býva spojená so zákazkami pre konkrétneho klienta, konkrétny produkt. Čo vás, dizajnérku s viacročnou praxou, nasmerovalo k riešeniu všeobecnejších problémov?

Katarína Lukić Balážiková: Už dlhšie sa zaoberám kritickou praxou v grafickom dizajne, preto ma inšpirujú všeobecné témy a nielen zadania, ktoré dostávam bežne od klientov. Prečo vôbec mám ale záujem sa vizuálne vyjadrovať k vybraným témam a ísť tým ťažším chodníčkom, súvisí s prostredím, v ktorom žijem a asi aj mojou povahou. Na jednej strane manžel teoretik a kritik súčasného umenia a médií, Kristian Lukić, s ktorým často debatujem o spoločnosti, politike, na druhej strane môj prirodzený záujem o veci okolo mňa, veci verejné a chuť niečo meniť. Nebojím sa ozvať, ak sa mi niečo nepáči, s niečím nesúhlasím – a ak sa dá k niečomu vyjadriť, idem do toho. V zásuvke mám stále veľké množstvo tém, ktoré by sa dali spracovať, na to je však jeden život krátky…

Ďalším dôvodom je aj moja kreatívna hyperaktivita a určitá „neposednosť“, radšej si sama zadanie vymyslím, než by som čakala, že ma s niečím podobným niekto osloví. Zadaní pre dizajnérov pri vizualizácii kritických spoločenských tém je totiž minimálne. Túto rolu hrajú zatiaľ hlavne vizuálni umelci, ktorí na umelecké reflektovanie tém použijú grafický dizajn, pretože je komunikatívnejší ako výtvarné médium ako napr. maľba, socha, grafika alebo video. Je to svojím spôsobom škoda, že sa grafickí dizajnéri oslovujú prevažne v situáciách, ak treba niečo predať alebo niečo pekne „zalomiť“.

Kritická prax sa teda stala rovnocennou súčasťou mojej tvorby, osobne, ako aj s mojimi kolegami v rámci organizácie Open Design Studio. Navyše sa v súčasnosti zaoberám i jej výskumom ako doktorandka na VŠVU v Bratislave.

 

ĽP: Zaujal ma váš názor, že súčasného grafického dizajnéra oslovia predovšetkým vtedy, keď ide o komerčné ciele, v iných prípadoch je o nich menší záujem ako o maliarov, sochárov, grafikov… Bol to totiž práve grafický dizajn, ktorý bol v krajinách východného bloku v nedávnej minulosti silným nástrojom propagandy, prostriedkom vyjadrenia konkrétneho spoločenského postoja. Myslíte si, že je to zapríčinené iným nastavením hodnôt, alebo ide len o prechodnú reakciu na minulosť?

KLB: Áno, grafických dizajnérov oslovujú klienti kvôli predaju produktu alebo vizuálnej prezentácii informácie, pretože je zaužívaná myšlienka, že dizajn je profesia a pri nej sa názor na obsah nevyžaduje. Je to dané hlavne konvenciou, vývojom profesie grafického dizajnéra a teóriou, že dizajnér je len sprostredkovateľom obsahu, ktorý vytvoril niekto iný.

Čo sa týka dizajnu a ideológií, dnes ide aj komerčné zadanie ruka v ruke s určitou ideológiou. Dizajnéri dostávajú „za úlohu“ vizualizovať informácie, myšlienky a posolstvá, ktoré jednak priamo navádzajú k predaju produktu a jeho konzumácii, čím vlastne slúžia ideológii konzumnej spoločnosti, ale je stále viac a viac takých, čo šíria ešte čosi navyše. Popri produkte dokážu komunikovať aj témy, propagujúce rasovú toleranciu alebo alternatívne zdroje energie, ktoré pomáhajú produktu pevnejšie sa zakotviť na trhu.

Takže môžeme povedať, že dizajn sa aj dnes využíva na šírenie určitej propagandy, možno nie natoľko politickej, ale skôr spoločenskej a ekonomickej. Aj dnes dizajn slúži tomu, kto je „pri moci“ a pomáha mu šíriť jeho posolstvo. Nejde o šírenie ideológií socializmu, ale o propagandu ideológií kapitalizmu cez nadnárodné kampane služieb v bankárskom sektore, služby finančných skupín, veľké obchodné reťazce, kozmetický, módny a kreatívny priemysel. Myslím si teda, že dizajn dnes stále slúži propagande a následkom zmeny hodnôt v konzumnej spoločnosti je skôr nezáujem dizajnérov kriticky sa vyjadrovať k súčasnému spoločenskému nastaveniu.

 

ĽP.: Spoznali sme sa v roku 2008 pri práci na grafickej úprave časopisu Designum, ku ktorej ste pristupovali so vzácnou profesionalitou. Zároveň ste so svojimi kolegami zo združenia pracovali na príprave podujatia OPENEON, ktorý sa následne objavil nielen vo výstavných sieňach (napríklad aj na poslednom Dizajnvíkende), ale aj vo výkladoch Bratislavy alebo Prahy. Do projektu Visible Data bolo zapojených 6 krajín a vysoký počet spolupracovníkov rôznych profesií, bol prezentovaný v médiách, výstavných sieňach, jeho výstupom je webová stránka, noviny. Čo vy osobne považujete za najdôležitejší výsledok oboch podujatí?

KLB: Obidve podujatia skočili s výbornými výsledkami, vzniklo veľa kvalitných dizajnérskych výstupov, projekty mali dobré ohlasy, prezentovali sme ich a prezentujeme neustále na viacerých podujatiach a diskusiách a veľa z autorov sa aj dnes – možno vďaka nim o trochu viac ako predtým – venuje kritickej praxi. Pri komplexnosti cieľov a ich plnení je skutočne ťažké vybrať jeden najdôležitejší výsledok. V obidvoch prípadoch boli výstupy originálne a jedinečné pre náš región. Autorské realizácie v neóne sa len tak na uliciach ani v galériách nevidia. Informačný dizajn a dizajn vizualizácií na Slovensku a v strednej Európe tiež nemá skoro žiadnu tradíciu, venuje sa mu veľmi málo dizajnérov.

V projekte Openeon si mohli dizajnéri „natrénovať“, ako sa hľadá kritická téma, ako sa z nej tvorí myšlienka a ako ju pretvoriť do neónu, ktorý ju z tmy vynesie na svetlo. Mohli sa presvedčiť, že aj ich názor je relevantný a že je dobré ho „vizuálne povedať“. Ohlasy na projekt ukázali, že je o takýto názor záujem a že dizajnéri nemusia byť len tí, „čo zalamujú pekné knihy“, ale že môžu byť aj autormi objektov nesúcich určité posolstvo. To je tiež dôležitý výsledok.

V projekte Visible Data zase bolo spoločnou témou financovanie kultúry, aj tu však autori mali slobodu vybrať si, či chcú vizuálne spracovať rozpočty alebo konkrétne problematické témy týkajúce sa Slovenska, a hlavne Bratislavy. V obidvoch prípadoch im boli už dáta dopredu zistené a zozbierané, z nich však mali použiť také, ktoré by ich názor na financovanie kultúry najlepšie prerozprávali vo forme vizualizácie. Vďaka spoločným výstupom sa nám podarilo získať pozornosť kultúrnej obce a podnietiť väčší záujem o diskurz v kultúrnej politike, čo bolo jedným z cieľov projektu. Toto by som tiež považovala za dôležitý výsledok. Projekt sa prezentuje na konferenciách, paneloch, výstavách u nás – aj v participujúcich krajinách. Ukázalo sa, že sa o kultúre a jej financovaní skutočne málo diskutuje a že je to aktuálna a pálčivá téma.

Ak mám však vybrať ten najdôležitejší výsledok pre mňa – ako jedného z autorov a organizátorov projektov, vybrala by som asi fakt, že sa mi podarilo dokázať, a to nielen pre verejnosť, ale aj pre mňa samú, že aj na Slovensku má kritická prax v dizajne svoje dôležité miesto, a že aj my, dizajnéri, máme svoj názor, ktorý môže čosi v tejto spoločnosti zmeniť a veci možno pohnúť ďalej.

 

Katarína Lukić Balážiková (narodená v Bratislave, v roku 1980) striedavo pracuje a žije v Novom Sade v Srbsku a v Bratislave, kde je v súčasnosti doktorandkou na Katedre vizuálnej komunikácie VŠVU. S členmi združenia Open Design Studio v rámci projektov OPENEON a Visible Data – financing culture sprostredkovala verejnosti témy, ktoré podporili diskusiu o možnostiach súčasného grafického dizajnu pri formovaní jeho kritickej platformy.

 

OPENEON, 2009-10. Foto: archív Open Design Studio.

Pohľady do výstavy Visible Data – financovanie kultúry,2011.

 

Ľubica Pavlovičová je vedúca redaktorka časopisu Designum. www.krowka.net; www.opendesignstudio.net

Find more stories

Články