Evolúcia užívateľského rozhrania smeruje k sebaobetovaniu ROZHOVOR S DIZAJNÉROM JÁNOM ŠICKOM

11. 9. 2012

Fedor Blaščák: Je rok 2100. Na aké užívateľské rozhranie sú užívatelia navyknutí?

Ján Šicko: Užívateľské rozhranie je prostredník medzi človekom a strojom. Je bezpochyby skvelý pomocník, ale tým, že stojí MEDZI, je vlastne tiež prekážkou. Evolúcia užívateľského rozhrania smeruje k akejsi samovražde v mene priamej manipulácie. Ak bude v roku 2100 užívateľské rozhranie stále potrebné, bude tak neviditeľné, ako to len pôjde. Bude tak prirodzené ako dýchanie – človek si ho uvedomí, len keď sa naň sústredí.

 

FB: Podobne „neviditeľný“ je pre nás tiež čas. Pre predstavu lineárneho usporiadania celého nášho informačného života v budúcnosti existuje už dnes pojem „informačný paprsok – individualizovaný tok informačných položiek (z minulosti do budúcnosti a naopak). Niečo na spôsob všadeprítomnej kybernetickej interaktivity. Prečo sa pritom obávaš priamej manipulácie?

JŠ: Ja sa neobávam priamej manipulácie, pre mňa je prirodzená a bude aj v budúcnosti. Len upresňujem samovraždu na sebaobetovanie. Kým bude existovať dualita systémov, v tomto prípade dualita človek – stroj, bude potrebné aj komunikačné rozhranie. Tu si kladiem otázku, či je prirodzenejšie ťahanie zložky do koša, alebo stlačenie klávesy delete. Informačný paprsok spojí a vytriedi relevantné metafory „bežnej“ reality s, nazvime ju, „virtuálnou“. Priama manipulácia má v tomto kontexte oveľa širší význam.

FB: Striktná dualita človek – stroj už dávnejšie neplatí. Existuje množstvo experimentov s implantátmi – napríklad pre ľudí s postihnutím. Kochleárne implantáty – spojenie ľudského mozgu s kremíkom – už dokážu robiť aj v nemocnici na Antolskej v Petržalke. Nemáme zrejme presnú predstavu, čo už dnes dokážu robiť biológovia v laboratóriách, hovorí sa o wifi zariadeniach implantovaných priamo do mozgu. Aká metafora podľa teba najlepšie vystihne budúci vývoj vzťahu medzi človekom a strojom?

JŠ: To je proces, o ktorom hovorím. Rozhranie svoju existenciu rozpustí do oboch systémov, stane sa ich neoddeliteľnou súčasťou a ako celok zanikne. Pôjde potom o inklúziu rôznych systémov do jedného celku. Ich použitie bude prirodzené ako chôdza. Komplexnosť týchto systémov bude skrytá, ide o koncept, ktorý sa dnes bežne používa napríklad pri programovaní. Zapuzdrenie je koncept, pri ktorom tvorca systému prezradí o funkcionalite len nutné minimum. Užívateľ nemusí rozumieť, ako systém funguje, stačí vedieť, ako ho použiť. Urobiť krok pri chôdzi si vyžaduje jeden impulz, ale zároveň koordináciu množstva rôznych svalov. Extenzia zmyslov bude prirodzená. Vďaka špecifickým zariadeniam už dnes vidíme v rôznych spektrách, ktoré bežne oko nevidí. Vidíme v noci. Vidíme radiáciu. Počujeme „nepočuteľné“. V budúcnosti sa tieto externé zariadenia zvnútornia, stanú sa voliteľnou zmyslovou nadstavbou. Bude to bežné. V tomto kontexte ma skôr zaujíma, či dôjde k vy- tvoreniu nových zmyslov, či vedci objavia v ľudskom mozgu „prázdne sloty“ a budú vedieť čo s nimi.FB: Vidieť voľným okom aj v noci je iba posun na existujúcej škále. Ja by som si želal, aby k tomu došlo na úrovni vedomia – teda, že nové zmysly budú predstavovať celkom nové schopnosti, ako napríklad citlivosť pamäti (nie výkon pamäti), spoľahlivá heuristika založená na nejakej metóde a teda intuícia ako kontrolovateľný proces, alebo hoci aj stará známa telepatia. Niečo také. Ibaže podobné očakávania sú nevedecké hlúposti, lebo spochybňujú základnú dogmu biológie, že všetko, čo sa týka organizmov, je výsledkom molekulárnych interakcií – hmoty. Na tejto dogme stoja aj spomínané úspechy vedy pri implantovaní rôznych elektronických zariadení do ľudského tela. Máme tu teda obligátny materialistický problém. Ako si to myslel s tými prázdnymi slotmi?

JŠ: Príklady, ktoré uvádzaš, predstavujú pre mňa len kvalitatívny posun daných kategórií. Zmyslové vnímanie chápem ako schopnosť rozlišovať a vyhodnocovať dáta prijaté zo senzorov – receptorov určitej domény, ktorá sa ale odohráva na vyššej úrovni. Odjakživa bolo ľudskou snahou zvyšovať rozlišovaciu schopnosť – pre citlivejšie vnímanie, hlbší zážitok, emocionálne chvenie, hovoríme tomu aj kultúra… Takáto rozlišovacia schopnosť vyžaduje aj ďalšie „mentálne“ procesy ako len videnie.

Prázdne sloty sú príležitosť rozlišovať v nových doménach. Spomínal si napríklad telepatiu. Pokiaľ by k nej došlo, nové zmysly by mali, v záujme zachovania integrity, vedieť rozlíšiť autora myšlienok, ktoré sa vynárajú na hladine nášho vedomia. Počítače nám priniesli nové metafory. Load / Save. Undo / Redo. Možno bude raz bežná schopnosť uložiť si stav vedomia a neskôr ho načítať. Alebo vrátiť myšlienkové pochody niekoľko krokov dozadu či dopredu. Hodiť myšlienky do koša… Dajú sa tieto stavy spravovať ako súbory v zložkách? Idea multitaskingu na úrovni vedomia. Dokážeme rôznymi nadstavbami rozdeliť vedomie do viacerých vlákien a byť tak viac jediný? Toľko k téme sci-fi blúznenia.

 

FB: Dobre, stačilo. Poďme na zem, konkrétne do Brna. Kurátorka aktuálneho vydania tamojšieho bienále grafického dizajnu Na Kim tvrdí, že dochádza k redefinícii úlohy dizajnéra, ktorú objasňuje ako „odmietnutie experta“ a budovanie vzťahu „dôvery k spolupracovníkovi“, ktorý umožňuje efektívnejšiu spoluprácu medzi rôznymi odbormi. Súhlasíš? Aké sú v tejto veci tvoje skúsenosti?

Pre mňa je na dizajne zaujímavý práve jeho široký rámec. Sám sa pohybujem vo veľmi rôznorodých oblastiach – niekde na priesečníku dizajnu s inými odbormi. Proces, ktorý Na Kim spomína, je prirodzený, dizajn vždy spájal rôzne technológie či médiá. Technológie sa neustále vyvíjajú, diskurz sa posúva a vetví. Dizajnér sa môže zamerať buď na určitú špecializáciu, alebo sa „špecializovať“ na director dizajnéra, ktorý drží projekt pokope, lebo má jasnú predstavu o jeho naplnení cez „dôveru k spolupracovníkovi“. Rôzne špecializácie iba v samotnom dizajne sú vo svete rozpoznateľné a dizajnéri sa stávajú odborníkmi na výseky dizajnu, s ktorými by sa na Slovensku nijako neuplatnili. Interdisciplinarita je potrebná pre komplexné zadania. Na Slovensku slovo „grafik“ označuje všetko, čo súvisí s profesiou grafického dizajnéra. Označuje tvorcu layoutu, DTPka, návrhára webstránok, návrhára užívateľského rozhrania, tvorcu písma, ilustrátora… Tu stále platí, že dizajnér musí byť expert na všetko.

 

FB: Akú úlohu zohráva(la) lokálna komunita dizajnérov pri vyjasňovaní si tvojich autorských postupov a stratégií? Akú úlohu v tom mala škola (VŠVU)?

JŠ: Komunita dizajnérov v čase, keď som končil školu, takmer neexistovala. Boli sme skôr jednotlivci. Dizajnérska scéna je dnes v tejto veci celkom inde. Diverzita rôznych aktivít pomáha tvorbe obrazu dizajnéra ako uvedomelého človeka pôsobiaceho vo svojom prostredí na kultúrno-spoločenskej úrovni. Ľudia sa stávajú citlivejší na dizajn a jeho rôzne formy. To vtedy nebolo. Absolventi VŠVU končili školu s pomerne jasnou predstavou, väčšinou hľadali uplatnenie v reklamných agentúrach, ktoré v tom čase zažívali rozmach. Mňa tento svet nelákal a, pravdupovediac, som si ani nevedel samého seba predstaviť ako zamestnanca. Našťastie tu boli aj takí, ktorí mi ukázali, že sa dá byť aj nezávislým dizajnérom. Zostať na voľnej nohe bolo pre mňa to najprirodzenejšie a zároveň najpohodlnejšie, firmu som si v tom čase zakladať nechcel. Slobodu, ktorá s tým súvisela, som využil na vlastné projekty či ďalšie štúdium. Experimentovaním nadobudnuté poznatky som mohol uplatniť aj v reálnych zákazkách, a tak akosi prirodzene všetko do seba zapadlo. Hranica medzi zákazkami a voľnou tvorbou sa takmer vytratila.

 

FB: Venuješ sa rôznym projektom, komerčným aj – nazvime to – kultúrnym. V oboch sférach sa úspešne pohybuješ. Aký je medzi nimi rozdiel? Sú to dva úplne odlišné svety?

JŠ: Hlavný rozdiel spočíva v kontexte, jeho pochopenie podmieňuje prístup a samotné riešenie. Kontext, v ktorom sú projekty osadené, je pre mňa najdôležitejší, a podľa neho si aj vyberám zákazky. Prichádzajúce výzvy teda podstatnou mierou ovplyvňujú aj moje ďalšie smerovanie. Z tohto pohľadu projekty nedelím na komerčné a kultúrne. Svoje aktivity, aj tie voľné, vnímam projektovo, a tak sa ich snažím aj riešiť. Pôsobenie projektov je naozaj široké a často sa stáva, že sa v nich uberám protichodnými smermi súčasne. Vyžaduje si to veľa energie. Dnes sa preto snažím smerovanie aktivít skôr zjednocovať a hľadám prirodzené prieniky medzi nimi, aby som optimalizoval zdroje.

 

FB: Skús okomentovať – ak ich poznáš – dve sľubne vyzerajúce iniciatívy, ktoré spája lokálny pôvod. Konfiguračne orientované programovanie od Radovana Brečku a generátor fontov od Juraja Sukopa. Čaká ich veľká budúcnosť?

JŠ: O tom prvom nič neviem, poznám len generátor fontov Juraja Sukopa. Nevnímam ho ako praktický nástroj na tvorbu fontov, ale ako formálny experiment, ktorý sleduje rôzne problémy spojené s generovaním formy, s rýchlym rozhodovaním v procese tvorby, či s funkčnosťou užívateľského rozhrania, ergonómie a vizuálnej metafory. Z tohto pohľadu ho beriem ako akademický experiment, ktorý v praxi nenájde široké uplatnenie. Na odbornej úrovni pri formulácií spomínaných tém však predstavuje dôležitý počin. Na VŠVU totiž momentálne absentuje diskurz v oblasti užívateľského rozhrania a interakcie medzi človekom a strojom, aj keď sú to tie veľké témy súčasnosti. Vo všeobecnosti platí, že budúcnosť projektu nestojí len na jeho kvalite. Je to síce nevyhnutný predpoklad, ale zďaleka nie jediný. Existuje množstvo príbehov zaujímavých a fungujúcich produktov, ktoré ostávajú neobjavené napriek svojmu potenciálu.

 

Ján Šicko (1977 v Bratislave) študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre grafického dizajnu. Na VŠVU vedie MediaLab* – laboratórium zamerané na skúmanie hraničných polôh grafického dizajnu. Získal niekoľko ocenení, bol i finalistom Ceny Oskára Čepana. V roku 2009 založil štúdio DevKid.

 

JÁN ŠICKO, Hit Bonacić, 2012, autorský softvér + inštalácia, spolupráca Mária Rišková;

Workshop, 1997, diapozitív generický plagát, využívajúci fyzikálne vlastnosti diaprojektora na tvorbu náhodných konfigurácií.Foto:archívautora.

 

Fedor Blaščák (1975) je filozof, žije v Bratislave.

Find more stories

Home