Viktor Frešo

11. 4. 2012

KEĎ SOM PRED ROKMI VIDEL fotografiu Viktora Freša (1974) s nápisom na čele Som zakomplexovaný kokot, mal som zmiešané pocity, pravdepodobne ako väčšina viac-menej zainteresovaných. Považoval som to za akýsi výkrik do tmy s pochybným posolstvom. Na druhej strane sa musím priznať, že som z Frešove umenie vtedy poznal matne a v pamäti som mal len ďalší podobný výkrik – Ja nemám rád Juraja Dudáša (2004). A práve v tom je istý problém. Izolované čítanie Frešových prác, prirodzené odmietnutie provokatívneho vulgarizmu, či mediálny šum vytvorený často samotným autorom tvorí šikmú plochu, po ktorej možno ľahko skĺznuť k zjednodušujúcim interpretáciám (napr. naposledy egocentrická neohrabanosť v článku Aurela Hrabušického Tichá dohoda. In. Jazdec, č. 4, 2011, s. 5.).

V prvom rade si je totiž potrebné uvedomiť, že za posledných desať rokov Viktor Frešo vytvoril sedem výtvarných projektov, desiatky sôch, objektových inštalácií a obrazov vystavených na dvadsiatich samostatných a vyše stopäťdesiatich skupinových výstavách od Bangkoku po Rimavskú Sobotu a v neposlednom rade bolo publikovaných množstvo odborných textov od slovenských i českých výtvarných teoretikov. Týmto výpočtom nechcem nikomu uprieť právo zhrnúť Frešovu tvorbu do jednej vety, osobne si však dovolím o objektivite podobných hodnotení pochybovať.

Na tomto mieste sa pokúsim upozorniť len na niektoré z Frešových projektov, ktoré považujem za najpozoruhodnejšie. Mohli by sme nadviazať už na spomínané Writings, ku ktorým patria predovšetkým nápisové inštalácie z roku 2005 s názvom Čo mi pomohlo, keď. Drsná sebaočisťujúca a najmä intímna spoveď, oprostená od patetickosti a literárneho sentimentu, oslovuje diváka autentickým jazykom. Samozrejme toto, podobne ako neskoršie práce (Veľkú piču viete o politike, 2006; Ďakujem Bohu, že môžem vystavovať na Prague Biennale 3, 2007, Bol som tu, 2007), už nie je žiadna mierne parodická konceptuálna poézia. Je to umenie, ktoré narába s rečou ulice, jeho výrazovým prostriedkom je priamočiare nekompromisné gesto a jeho sémantický presah sa zaiste nachádza mimo sféry dejín umenia, ako tomu bolo často v období postmoderných konceptov. Frešove texty sa dotýkajú skôr sociológie umenia, resp. vzťahov vo vnútri umeleckej komunity. Atakujú vžité predstavy o umelcovi ako o v zásade liberálnej, korektnej a mierumilovnej bytosti, pohybujúcej sa kdesi vo vyšších spoločenských úrovniach.

K ďalším, z hľadiska spoločenských noriem dnešnej západnej spoločnosti, provokatívnym dielam patria digitálne tlače z cyklu Work with model, 2008, kde Frešo radikálne paroduje a hyperbolizuje svet modelingu – jednu s posledným bášt tradičného sexizmu. Žena – modelka, s telesnou krásou ako hlavným pracovným nástrojom, sa tu stáva obeťou umelcovho machistického gesta, odhaľujúc primitívne percepčné stereotypy, ktoré neprekryli ani desaťročia genderovej osvety.

Mediálne najznámejším a už viackrát recenzovaným Frešovym cyklom bola séria fotografií Who is the king? (2006), kedy sa autor nechal fotografovať známymi osobnosťami zo Slovenska a Čiech. Snáď najvýraznejšie významové presahy tejto série smerujú k otázkam spochybnenia autorstva, resp. jeho reverzibility. V rámci bežnej diváckej obce totiž ešte stále nie je celkom akceptovateľná premisa, že autorom je ten, kto dielo vymyslí a je vcelku jedno, kto odvedie manuálnu prácu, resp. stlačí spúšť, i keď je to v tomto prípade celebrita.

Nezanedbateľná časť produkcie Viktora Freša spadá do oblasti tvorby v rámci rôznych umeleckých zoskupení. S pohľadu percepcie osobnosti autora ide o paradoxnú črtu, keď je na jednej strane často označovaný za prehnane egocentrického, ale na druhej strane jeho viacnásobné účinkovanie v skupinách či spoločných projektoch s umelcami – Fifty-fifty group s Ondřejom Brodym, Egoart s Lukášom Haruštiakom, Kunst-fu a Binderfresh s Erikom Binderom či naposledy s Júliusom Kollerom – svedčia o jeho schopnosti byť dobrým skupinovým hráčom a tak opäť relativizujú jeho často paušalizujúce hodnotenia. Najmä v dodnes živom (prevažne maliarskom) projekte Bindrefresh sa podarilo vzájomným preberaním, citovaním či parafrázovaním autorskej ikonografie dosiahnuť neľahký cieľ výrazovej jednoty obrazu.

Jednoduchosť a pankáčsky prejav charakterizujú aj Frešove sochy a maľby. Možno ich vnímať aj ako komentáre k základným esenciám abstraktnej maľby, objektovej inštalácie, sochy či najnovšie aj architektúry. Týkajú sa dôležitých otázok samotného zmyslu súčasného výtvarného umenia, jeho schopnosti niesť, napriek formálnym stereotypom a ohromnej produkcii, ešte významové posolstvá. Tieto jeho tradičné výtvarné diela sú nastaveným zrkadlom umeniu, ktoré stratilo svoj estetický kánon, bez odvahy ho znovu (pre)formulovať a súčasne vyčerpalo interpretačné možnosti rôznych zjednodušujúcich post axióm, nachádzajúc sa tak na zatiaľ nepomenovanom teritóriu. Ukážkou jednej z ciest cez toto územie je Frešova posledná výstava v Košiciach s názvom Connection (VSG, kurátorka Z. Pacáková). Frešove práce, ktoré často môžeme vidieť ako solitéry v rámci kolektívnych výstav, získali na výrazovej sile spojením do precíznej galerijnej inštalácie. Disciplína výtvarnej postprodukcie (už dávno nestačí dielo vytvoriť, je potrebné vedieť ho aj prezentovať) tak nielen v tejto podobe, vystupuje ako pevná súčasť Frešovej umeleckej stratégie, ktorú by hádam mohol už aj vyučovať. Jedno z najvýraznejších diel košickej výstavy – monumentálna maľba priamo na galerijnú stenu, doplnená zarámovanou fotografiou (Konečne pekná kurátorka, 2012), v sebe spája dve pozoruhodné témy. Jednou z nich je opäť machizmus, avšak už v miernejšej podobe – druhou zas kacírska otázka – do akej miery môže byť súčasné umenie pekné?

Na záver si dovolím byť nanajvýš subjektívny. Názorová blízkosť, ktorú cítim, zdá sa súvisí s generačnou zhodou (1974), kedy si v deväťdesiatych mnohí z tejto generácie prešli mokrou štvrťou ranného kapitalizmu, ktorá spochybnila životaschopnosť našich tradičných stredostavovských hodnôt, morálky a idealizmu. Na druhej strane, kto túto prechádzku so šťastím prežil, získal (pravdaže nie zadarmo) istý druh vitality, viery a sebavedomia. Aj preto pre mňa Frešova tvorba reprezentuje stanoviská, ktorým rozumiem, ba dokážem sa s nimi aj stotožniť a osobne im verím. Okrem iného totiž verím aj v permanentnú potrebu radikálneho umeleckého gesta, verím, že umenie má spochybňovať a zároveň nazývať veci pravým menom, verím vypointovanej irónii – teda, že Havel je svätý, ale rovnako verím v zatratenú premisu art is nice a samozrejme, v sublimný machizmus.


Viktor Frešo sa narodil v roku 1974 v Bratislave, kde žije a pôsobí.

 

VIKTOR FREŠO, Reakcia, Finalista Ceny Oskára Čepana, 2009, foto: archív autora

Som 1/4 Maďar a som na to s 3/4 hrdý, 2004;

Nič o mne nepíš, ty piča, 2007;

Konečne pekná kurátorka, nástenná maľba, pohľad do inštalácie, 2012;

Guitar Cut, Lou Reed, 2009, 32 × 24 × 5 cm. Foto: archív autora.

VIKTOR FREŠO, Práca s modelom 05, Vyjebal ma Viktor Frešo, 2008, tlač na hliníku, 75 × 40 cm.

 

Peter Tajkov autor je historik umenia a archeológ.

Find more stories

Home