PETRA FERIANCOVÁ

11. 4. 2012

V dvoch miestnostiach galérie Jiřího Švestku sa pod názvom Now I can remember I was actually there but I kept my eyes closed at the time predstavuje najnovšia fotografická séria slovenskej umelkyne Petry Feriancovej. Tak ako v jej predchádzajúcich fotografických prácach, aj pri tejto samostatnej výstave sa umelkyňa zaoberá procesom vnímania spomienok. Na rozdiel od série Postscriptum to Childe Harolds Pilgrimage prezentovanej v Slovenskej národnej galérii v roku 2011, kde siahla do archívu svojej rodiny, predovšetkým svojho otca, tu umelkyňa konfrontuje pozorovateľa so svojimi vlastnými spomienkami. V oboch prípadoch ide o postprodukčnú prácu – či už s archívom Feriancovej blízkych alebo jej vlastným. Fotografie umelkyňa nasnímala z hotelovej izby počas dvojdňového pobytu vo Vysokých Tatrách. Miernymi zmenami perspektívy a zväčšovaním jednotlivých pohľadov zábery umožňujú široké zachytenie banálnej, prostredníctvom sériovej prezentácie skoro monotónne pôsobiacej krajiny. Použitím tradičného nevypínaného barytového papiera a čiastočne i neprirodzeným zväčšením obrazy získavajú moment neistoty. Pôsobia ako z inej, minulej doby a rozvíjajú rýdzi romantický až mystický charakter.

Vnímanie spomienok je Feriancovou prevedené do obrazovej reči ako uplynulý okamih. Tak sa zo spontánne fotografovaných perspektív, nasnímaných bez pozerania sa cez hľadáčik, stávajú skoro až nadčasové spomienkové krajiny, ktorých existencia sa vlastne začína až výstave. Umelkyňa zachováva čierne orámovanie negatívov, čo poukazuje na druhú rovinu: sebavedomie mediality fotografie ostáva zachované. To síce vytvára určitý odstup medzi obrazom a pozorovateľom, ale stále ešte umožňuje dostatok priestoru pre vlastnú predstavivosť, spojenú s nádychom nostalgie. Ďalšou vystavenou prácou je super 8 mm film a diaprojekcia 82 shots and some noise from a common orbit, bratislava in 24 hours (realizovaná v spolupráci s Martinom Ježekom), ktorá – podobne ako inštalácia z čiernobielych fotografií – zachováva metódu, pri ktorej sa Feriancová čiastočne vzdáva vizuálnej kontroly diela. Pri čiernobielych fotografiách ide o okno a neuskutočnený pohľad z neho, ktorý zároveň formuje povahu záberu. V prípade diaprojekcie je to čas, ktorý podobne determinuje konečné vyznenie obrazu. Feriancová zhotovila jeden záber a Ježek niekoľko sekúnd trvajúce videosekvencie, každú hodinu, bez ohľadu na to, na akom mieste sa v tej chvíli nachádzali. Aj pri novej krajinnej sérii je neviditeľnej meracej jednotke času daný hmotný zovňajšok, zachovávajúci fragmenty momentu.

 

PETRA FERIANCOVÁ, Postscriptum k putovaniu Childe Harolda, zo série fotenej mojím otcom, 2010

 

Gislind Köhler

Find more stories

Články