Martin Špirec

11. 4. 2012

MARTIN ŠPIREC JE V RÁMCI slovenskej umeleckej scény tak trochu „exotom“, vedome ignorujúcim súdobé trendy a „módne“ vlny v umení. Už niekoľko rokov trpezlivo a v ústraní cizeluje svoj vlastný umelecký program s výrazným autorským rukopisom, ktorého poznávacím znamením je predovšetkým humor, irónia a nadsázka. Treba však podotknúť, že humor, ako ho používa Špirec, je len pomocnou metódou, vrchným štítom, pod ktorým autor rozohráva závažnejší obsah.

Tematické ukotvenie tvorby Martina Špirca sa sústreďuje na skúmanie banálnych, niekedy prehliadaných maličkostí a situácií každodennej reality, ktoré v duchu duchampovskej tematizácie hraníc medzi umením a neumením prostredníctvom absurdných intervencií, apropriácií a aranžovania do nových naratívnych ako i formálnych celkov pozdvihuje do oblasti tzv. vyššieho umenia. Zároveň sa do jeho tvorby projektujú i závažnejšie témy z politiky, konšpiračné teórie, ekologické katastrofy, ale i obľúbené postavičky z komiksov, TV seriálov, sci-fifilmov,dinosauryči muzeálne exponáty, ktoré humorne zmixované s reálnymi situáciami, s vedome prízvukovanou, nekompromisnou low-costovou estetikou a priam až obsedantným zaujatím vlastným rukodielnym spracovaním vytvárajú nezameniteľnú a eklektickú podobu mnohých Špircových inštalácií, videí, kresieb, malieb a objektov. Špircove smerovanie naznačila už jeho diplomová práca Zátišie – akryl na plátne (2007), kde sa okrem vyššie spomenutých postupov autor zaoberal i formálnymi možnosťami maliarskeho média. Pomocou materializácie roviny plátna vytváral trojrozmerné priestorové objekty, ktoré sa vyznačovali vtipnými a ironickými odkazmi na súčasnú globalizovanú spoločnosť. Aspekt úniku z plošného rozmeru maľby reflektuje i najnovšia trojica veľkorozmerných plátien This is the End, FC Roswell a Cross the Road (všetky 2011). Kým v Zátiší boli dané situácie explicitne vyjadrené a išlo skôr o akési „situačné ilustrácie“, trojica malieb-objektov sa vyznačuje tendenciou k inotaju, zahmlievaniu a zneisťovaniu diváka. Špirec postupne otvára divákovi referenčné pole k jeho vlastnej dešifrácii významu a budovaniu príbehu, ku ktorému mu ale poskytuje len nepatrný návod. Táto náznakovosť prostredníctvom fragmentárnej narácie svedčí o vyzrievaní Špircovho autorského prejavu. Objavuje sa aj v jeho nedávnej sérii fixkových plotrovaných kresieb JAU, (2011). Kresby vychádzajú z autorovho skicára, v ktorom si akumuluje náčrty ideí a konceptov diel. Niektoré z týchto nápadov boli zrealizované, avšak väčšina sa nachádza len v rovine pracovných skíc, ktoré Špirec previedol vďaka zvolenej technike do akýchsi technických náčrtov. Tie na jednej strane sucho znázorňoujú fragmentárne narácie a možné inštalácie, na druhej strane ponúkajú divákovi možnosť vstúpiť do Špircovho sveta a odhaľujú jeho vnútorný myšlienkový proces predchádzajúci finálnym inštaláciám, videám, maľbám a objektom. Zvolený „materiál“ je ďalším dôležitým determinantom, niekedy vlastným tematickým východiskom v Špircovej tvorbe. Príkladom je inštalácia Turzovka (2005) pozostávajúca z veľkého množstva vatových tyčiniek. Práve tieto krehké elementy boli impulzom pre vznik diela. Názov Turzovka vznikol až v druhej rovine ako asociácia zvoleného materiálu a autorových osobných spomie-nok. Obdobný princíp autor aplikoval i na ďalších prácach, kde bol katalyzátorom ich vzniku častokrát banálny a všadeprítomný materiál, ako napríklad lepenka (Paste-board, 2008–2011), ventilátory (Boomb, 2010), vedrá, maliarske valčeky (Painterly Techniques, 2009 – 2011), plávajúca podlaha (Peržan, 2011), neónové lampy (Reservé, 2010), štetce, konáre, slama (Vtáčí vodopád, 2011) atď.

Kým staršie realizácie sa niesli v duchu väčšej popisnosti a tendencii k remeselnému cizelovaniu detailu, v posledných prácach je citeľný Špircov príklon k minimalistickejšiemu prejavu. Dôraz na procesuálny charakter s využitím materiálového a fyzikálneho potenciálu použitých predmetov bol základom série dočasných skulptúr, levitujúcich objektov, inštalácií a dokumentačných videí týchto kreatívnych experimentov, ktoré v roku 2010 a 2011 pod názvom Painterly Techniques vytváral (pracuje na nich i naďalej sám) s Milanom Vagačom. Jeho záujem sa v týchto absurdných brikolážových súsošiach pozostávajúcich z vysúvacích maliarskych valčekov, stolov, stoličiek, vedier, banánových šupiek či plechoviek od piva posúva smerom k výskumu vnútorných vzťahov medzi vertikálnym a horizontálnym usporiadaním často nemysliteľných konštrukcií, ktoré pozostávajú z bizarných kombinácií bežných predmetov. Záujem o kineticko-mechanické konštrukcie bol impulzom pre vznik diel Boomb (2010) a Night patrol (2011). Vlastnosti svetla a zvuku ako prostriedkov modelovania priestoru či vytvárania príbehu zúžitkoval vo viacerých svetelno-akustických inštaláciách, napr. Hole fight (2010), 19. výročie pitia tetrapakového mlieka (2010), či ON and OFF 0.5 in the city (2011). Tieto na prvý pohľad puristické experimenty s možnosťami svetla, zvuku a mechanického pohybu však v druhej vrstve stále obsahujú parodický podtext indikovaný v rovine názvu. Fascináciu prírodnými štruktúrami, posadnutosť človeka kontrolovať a podriaďovať istému poriadku všetko to, čo ho obklopuje, ale aj ekologické hrozby Špirec reflektoval vo viacerých prácach. Staršie videoanimácie Tornádo (2007) a Pláž (2007) tému možnej ekologickej katastrofy vizuálnym spracovaním animačnej techniky na jednej strane jemne zľahčujú, no ich priamočiare znázornenie s priam až odosobneným, dokumentačným zaznamenaním miznúcich a potápajúcich sa príbytkov a tiel diváka napriek „nevinnej“ výrazovej povahe média prekvapuje svojou krutosťou. Inštalácia Forestruction (2011) paroduje umelosť a expanzívnosť dnešnej doby. Pozostáva z „lesa“ tvoreného rastlinami v črepníkoch, dôsledne usporiadaných do presného geometrického rastra prerušo- vaného elektrickými stožiarmi, ktoré ako ďalšie memento súčasnosti narúšajú toto krehké usporiadanie.

Mnohovrstevnosť Špircovej tvorby, jej nezameniteľnosť i možná nezaraditeľnosť do súčasného slovenského umenia posúva tohto autora do pozície solitéra, ktorý si v tichosti „kutí“ svoje „umenie“. Bezpochyby však môžeme už dnes povedať, že svojou inakosťou je výrazným článkom súčasného umeleckého mechanizmu.

 

Martin Špirec (1980) je absolventom ateliéru ±XXI na katedre Maľba a nové médiá na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde momentálne pôsobí ako odborný asistent. V roku 2011 mu bolo udelené čestné uznanie poroty na bienále mladého umenia Skúter III. v Trnave a zároveň bol finalistom medzinárodnej ceny Strabag Art Award. V roku 2007 získal Cenu rektora za diplomovú prácu.

 

Cross the Road, 2009, akryl na plátne, 160 × 200 cm. Foto: archív autora.

MARTIN ŠPIREC, Turzovka, 2005, inštalácia, vatové tyčinky, 350 × 350 × 150 cm.

 

Katarína Slaninová je kurátorka a programová manažérka galérie Space.

Find more stories

Články