HODNOTA UMENIA. OD EKONOMICKÝCH ARGUMENTOV K NETWORKOVEJ PODSTATE

11. 4. 2012

V rámci festivalu Nová dráma 2012 sa v máji konal seminár a panelová diskusia na tému hodnoty umenia, kde predstavili svoje názory Arjo Klamer, ekonóm kultúry z Erasmus University v Rotterdame, Pierre Guerin, bývalý hodnotiteľ projektových žiadostí Európskeho programu Culture 2000, Marta Smolíková, expertka na kultúrnu politiku a riaditeľka organizácie ProCulture z Prahy a Zora Jaurová, kultúrna manažérka a expertka na kreatívnu ekonomiku, ktorá debatu moderovala.

 

DVA SVETY

Za posledné dve dekády môžeme sledovať, ako sa radikálne zmenil diskurz o hodnote umenia a kultúry, ako aj o spôsobe ich financovania. V kultúrnom sektore postupne dochádza k odlivu masívnych dotácií ako zastaraného modelu financovania (v našich podmienkach skôr poskromných), ktorý vychádzal z konceptu kultúry a umenia ako verejného dobra, ktoré jednoducho treba podporovať z tejto podstaty.

Spojenie medzi ekonomikou a kultúrou dnes už chápu aj politici. Významnú zmenu odštartovala aj vplyvná publikácia „The Rise of the Creative Class”, kde Richard Florida vyzdvihuje úlohu kreatívnej triedy v regenerácii miest a ich rozvoji. Do ohniska novej ekonomiky Florida radí kreativitu. Kultúra a s ňou spojená kreativita už nie sú ponímané iba ako nákladová položka. Naopak, kreativita sa v dnešnej post-industriálnej spoločnosti stáva motorom inovácií, čomu celkovo hovoríme kreatívna ekonomika. Táto pomerne nová paradigma už nepredstavuje čisto technologické inovácie (informačná spoločnosť), ale zameriava sa na kreativitu v širšom ponímaní, ktorá priamo čerpá zdroje z oblasti kultúry a umenia. Zároveň však existuje akási večná ambivalencia medzi sférou ekonomiky a kultúry. Ako pretavíme kreativitu do sveta biznisu? Medzi týmito svetmi nie sú len iné hodnoty, ale aj iná rétorika, iný spôsob komunikácie. Ako si vysvetlíme túto rétoriku a umožníme prepojenie týchto svetov?

Rétorika kreatívnej ekonomiky, v ktorej sa stávajú alfou a omegou nekompromisné ekonomické argumenty, si vyžaduje použitie analytických nástrojov. Kultúra a jej dynamická časť – umenie – sa postupne prispôsobila a dnes už môžeme napočítať celý rad ekonomických ukazovateľov od samotnej ceny diela či vstupenky až po známe multiplikačné efekty, ktoré sú kultúrni manažéri pripravení vysypať v prípade potreby z rukáva. Arjo Klamer ale upozorňuje na fakt, že netreba preceňovať dôležitosť tejto argumentácie, keď klopeme na dvere vládnych organizácií so žiadosťou o podporu. Tá má totiž aj druhú stránku mince. Pokiaľ totiž tvrdíme, že sa kultúrnemu sektoru alebo jednoducho danej organizácii skutočne darí, že má veľmi konkrétny dosah na tvorbu pracovných miest, alebo veľmi slušne predáva svoje diela či vstupenky, môže sa veľmi ľahko stať, že výsledkom bude naopak zníženie existujúcej podpory, keďže sa vám darí a tým pádom ju vlastne nepotrebujete.

 

PREHODNOTENIE HODNÔT

Prevládajúce ekonomické hodnoty dnešnej doby majú za následok pomerne limitujúce, inštrumentálne chápanie našej existencie. Je potrebné si uvedomiť, že nástroje ako peniaze či status nemôžu byť našim cieľom samým osebe, používame ich len k dosiahnutiu cielených hodnôt. Toto vedie k potrebe oživenia diskusie o hodnotách (v súčasnosti hovoríme o kríze hodnôt), ktoré sú tou pravou odpoveďou na otázku o dôvodoch a spôsobe našej existencie. Pre hľadanie odpovede Klamer ponúka 4 klastre hodnôt, ktoré je potrebné vziať do úvahy. Sú to:

• Transcendentálne hodnoty – ktoré si cenia fenomény ako krása, večnosť, emócie

• Spoločenské hodnoty – ktoré oceňujú aktivity, dôležité pre spoločnosť, ako lokálna či národná identita, civilizácia, tolerancia… • Sociálne hodnoty – cenia si správanie či činnosť, ktorú robíme s cieľom dobrých vzťahov

• Osobné hodnoty – oceňujú osobnostný rast, zlepšovanie poznatkov a zručností

 

AKO HODNOTIŤ UMENIE

Čo je to teda hodnota umenia? Kultúra ani umenie sa nedajú exaktne spočítať, ale spoločnosť musí byť schopná určiť ich hodnotu. Hodnota pritom nie je daná, musíme ju stanoviť sami. Podľa Marty Smolíkovej je potrebné do verejnej debaty priniesť hľadanie odpovede na otázku, čo to je umenie. Smolíková ho definuje ako sociálny priestor, sociálne milieu umelcov, kultúrnych manažérov a ďalších, ktorí v dialógu s vládou či politikmi vyjednajú podmienky fungovania tohto sektora. Nie je možné sa naďalej spoliehať na vládu samotnú.

V skutočnosti existuje len veľmi málo dotačných schém a programov, určených priamo na umenie. Ani pri európskych programoch podľa Smolíkovej väčšinou nejde priamo o umeleckú hodnotu, ale skôr o medzinárodnú spoluprácu. Samotný systém hodnotenia projektov je podľa Pierra Guerina subjektívny, pretože je založený na názore jednotlivých hodnotiteľov. Smolíková upresňuje, že ide o aritmetický priemer názorov hodnotiteľov. Guerin zároveň upozorňuje, že pri hodnotení nejde o tzv. evaluáciu, čiže zhodnotenie dosahu jednotlivých činností projektu, ale o assessment, čiže o posúdenie, či daný projekt spĺňa definované kritériá programu.

S otázkou hodnoty umenia súvisí celá nová oblasť zameraní na hodnotenie umenia, v rámci čoho proti kvantitatívnym ukazovateľom (počet predaných lístkov, počet pracovných miest atď) vzniká množstvo indikátorov kvality (napríklad tzv. kreatívny index – pozn. autora). V tejto súvislosti sa Zora Jaurová pýta: „Kto má hodnotiť kvalitu? Experti? Elita spoločnosti? Či samotná verejnosť?“ Je to veľmi zložitá oblasť, ktorá si do budúcna vyžaduje konsenzus na viacerých stranách a úrovniach.

 

USKUTOČŇOVANIE HODNOTY UMENIA

Okrem hodnotenia umenia je potrebné vedieť aj uskutočniť tieto hodnoty a získať na svoju stranu ďalších. Ako na to? Klamer hovorí o schéme štyroch logík, ktoré ovplyvňujú proces komunikovania hodnoty umenia. Je to logika G ako Governance, čiže spravovanie spoločností, čo priamo súvisí s verejnou politikou a jej aparátom. Každá logika má svoje pravidlá a pri spravovaní spoločnosti je v popredí byrokracia a zadefinované kritériá, ktoré je potrebné splniť pri žiadosti o podporu. V tejto sfére nejde o osobné ciele. Kritériá sa obvykle viažu k témam ako demokracia či rozvoj, takže striktne odborná umelecká argumentácia tu nefunguje. Ďalšou logikou je M ako Market, čiže trh, kde funguje logika tržného hospodárstva. Ide tu o privátne záujmy spoločností, takže je potrebné vedieť argumentovať, aký môže mať firma zisk pri danom sponzoringu. Treťou logikou je logika O ako Oikos (grécky domáci krb), ktorá súvisí so samotnou ochotou umelcov financovať ich umenie nimi samotnými.

Poslednou logikou, ktorá prepája všetky ostatné, je sociálny priestor (creative commons) ako priestor pre komunikáciu. Tu máme všetci niečo spoločné – na báze priateľstva sa snažíme zahrnúť ostatných, aby sa zúčastnili našich hodnôt, aby prispievali, či už vlastným záujmom o umenie alebo šírením informácií o ňom (ambasádori umenia) alebo aj finančne (spotreba umenia, crowdfunding). Hovoríme tiež o prispievaní formou koprodukcie či spoluvytvárania hodnôt. Účinnejším nástrojom legitimizácie hodnôt umenia by teda mohla byť (na rozdiel od ekonomických argumentov) skôr oveľa väčšia snaha umelcov a manažérov komunikovať s ostatnými a získať ich na svoju stranu, zahrnúť ich do diskusie o umení. Cieľom má byť pomôcť pochopiť umenie, užívať si ho, čo vyžaduje šírenie cenných informácií a množstvo diskusií. Ľudia musia získať určitú senzitivitu pre umenie. K tomuto účelu sa nám priam ponúka dnes už celá plejáda sociálnych médií, nabáda Klamer. Táto logika je podľa neho najdôležitejšia, pretože je udržateľná. Vychádza z ozajstného, hĺbkového záujmu o umenie a hodnoty s ním spojené – na rozdiel od politikov, ktorí majú málokedy o umenie skutočný záujem.

 

Arjo Klamer diskutuje so Zorou Jaurovou, foto: Debora Pastirčáková.

 

PhDr. Denisa Zlatá je kultúrna manažérka a kultúrna analytička Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť.

Find more stories

Články