Boris Sirka PRÍBEHY ROZPRÁVAM LEN RAZ

11. 4. 2012

BORIS SIRKA PATRÍ k výtvarníkom, ktorých tvorba od začiatku spĺňa atribúty predpokladu, že vytrvá na scéne dlhšie ako pár sezón. Autorova umelecká kredibilita nevyplýva iba zo schopnosti vycítiť nastupujúci trend a smerovanie aktuálnych vizuálnych preferencií, ale aj zo sústavného výtvarníckeho výskumu a opakovaného hĺbkového prehodnocovania umeleckého programu. Patrí k autorom, ktorí raketovo vyštartovali v zhruba rovnakom čase z metropoly východného Slovenska a na krátko  vytvorili čosi ako „skupinu mladých Košičanov”, obsadzujúcich zo dňa na deň (a navyše nie bezdôvodne) popredné priečky na pomyselnej olympiáde čerstvých absolventov slovenských umeleckých vysokých škôl…

Diana Majdáková: Tvoja tvorba na slovenskej scéne zarezonovala pomerne skoro – už v roku 2003, v polovici tvojho vysokoškolského štúdia. Diela, ktoré si tvoril v tej dobe, však už v tvojom oficiálne zverejnenom portfóliu nenájdeme. Súvisí to nejak s tvojím názorom na profesionálne a komerčné aktivity študentov umeleckých škôl?

Boris Sirka: Tie diela tam ale sú, len v inej interpretácii. Boli nanovo nafotené a výsledok je v inom kontexte ako v tom, ktorý si pamätáme z finále Ceny Oskára Čepana 2003. Avšak maľby z tohto obdobia sa nachádzajú iba na staršej webstránke, do výberu oficiálneho portfólia som ich nezaradil, keďže s odstupom času som sa rozhodol, že ich spolu s ostatnými dielami vytvorenými počas štúdia nebudem spájať s tými, ktoré vznikli mimo patronát školy.

 

DM: Pre tvoju tvorbu je typické pomerne striktné dodržiavanie istých cyklov. Podľa čoho sa rozhoduješ, kam v ďalšom období bude tvoja práca smerovať? Čo najviac vplýva na podobu jednotlivých fáz tvojej tvorby?

BS: V cykloch pracujem už od druhého ročníka štúdia na FU TU v Košiciach. Odvtedy som si prešiel rôznymi témami a adekvátne ku každej z nich bol nastavený aj vizuál a technika prevedenia. Pred začatím série si vytvorím fiktívnu osnovu, ktorá obsahuje záchytné body a tých sa držím. O cykloch premýšľam ako o ucelenom koncepte. Námety sú príbehy, ktoré sa snažím vyrozprávať len raz. Neviem vypichnúť, čo konkrétne stojí na čele za smerovaním „obdobia”. Je to súhrn viacerých faktorov. Od hudby, filmu, videoklipov, módy, obalov hudobných albumov až po osobné zážitky, zbieranie vedomostí z oblasti súčasnej mytológie a kultov, zmysel pre nadčasovosť, prirodzený odhad blížiacej sa trendovej vlny, objavovanie maliarskych techník, pocit neuspokojenia sa s istotami a popularitou aj za cenu nezáujmu, risk, snaha vymaniť sa zo „škatuľky”, odlepovanie nálepky, …a v neposlednom rade spomeniem primárny prvok v celom procese – a tým je impulz. Iskra, ktorá občas aj nečakane preskočí na mieste a v situácii, kde je v niektorých momentoch najmenej vhodná. Ak si ju zapamätám, pracujem na nej. No pomerne veľa z týchto škrtnutí „sirkou” zhorelo skôr, ako sa stihol urobiť oheň.

DM: Myslím, že práve (a iba) to môže výtvarníka spoľahlivo uchrániť od „zacyklenia”…

Kde je ťažisko tvojho umeleckého záujmu v súčasnosti? V čom sa líši od predchádzajúceho obdobia?

BS: Ťažisko ostáva zahalené pod farebnou a transparentnou drapériou. Tá v procese práce prichádza na rad vždy až na záver. Zakrýva figúru, ktorá je tiež spravidla priesvitná a zväčša nevykonáva žiadnu činnosť. Levituje alebo nepatrne pózuje s minimálnym náznakom emócie na slabo osvetlenom mieste v tmavom a nekonkrétnom exteriéri. K figurálnemu motívu sa pridružil aj záujem o veci „neživé”, ktoré spracúvam v zátišiach typu vanitas. Aj v tomto prípade drapéria zakrýva kompozíciu. Predmety a postavy akoby pózujú – ešte predtým, než som ich začal maľovať, boli zastavené v čase. Sú plné paradoxov– priesvitné figúry sú zakryté priesvitnou látkou, drapéria, ktorá je mnohokrát len pozadím alebo podkladom ich zrazu zakrýva a deformuje, postavy aj predmety vyzerajú ako prichytené pri čine – napriek tomu, že žiadnu zásadnú alebo nekalú činnosť nevykonávajú… Ak som predtým vytváral akési ilustrácie príbehov alebo dejov, v súčasnosti je môj prístup viac fotografický.

DM: V jednom z rozhovorov si spomenul, že na predajnosť či obchodovateľnosť tvojich diel negatívne pôsobí práve diferencovanosť jednotlivých cyklov…

BS: Áno, je to tak. Ale tento postoj chápem pokiaľ ide o zberateľa, pretože ak má do môjho diela investovať, potrebuje mať istotu, že nekupuje „neveru vo vzťahu”. Potom kalkuluje s tým, ako by vedel časom na zakúpenej hodnote znásobiť zisk. Je evidentné, že sa mu nechce investovať do niečoho, čo nemá kontinuitu dlhšiu viac ako minimálne tri roky. Alebo sa stane, že má záujem o niečo, na čom už nepracujem a v ponuke to už tiež nie je. Takpovediac je nútený risknúť to a kúpiť si aktuálnu vec. (Rovnako reagujú aj fanúšikovia akýchkoľvek skupín a interpretov. Ak neprodukujú hity, ktorými si získali ich srdcia, zanevrú na nich a nasmerujú svoj záujem na konkurenciu, ktorá im vyhovie. Toto je ale prípad rýchlokvasiek. Nakoniec sa všetko, čo má tendenciu rýchleho rastu, dočká pádu. Ako graf na obchodnej burze. Ale na druhej strane sú tu skalní “fans”, ktorí zotrvávajú a naďalej uctievajú svoje modly. Dokážu prijať každý počin, ktorý je iný ako ten predošlý. A aby som to uzavrel, viac ma priťahuje cesta kreatívneho vývoja od popu k metalu a nie naopak. Druhý variant je všeobecne známy a predstavuje pohodlnosť, ktorá zabíja.)

 

DM: Výtvarníci medzi sebou často vytvárajú profesionálne i osobné vzťahy a prepojenia, ktoré istým spôsobom prenikajú aj do ich tvorby. Kedysi si bol pre niektorých košický „pendant” Erika Šilleho, v inom období bolo cítiť silnú afinitu aj s tvorbou Vlasty Žákovej. Ako vnímaš umeleckú spoluprácu či „druhovú” blízkosť s inými výtvarníkmi v rámci svojej tvorby? Vyhľadávaš ju alebo vyplýva z okolností?

BS: Spolupráca a druhová blízkosť sú dve odlišné veci. Na spoluprácu si vyberáš partnera na základe druhovej blízkosti. Tá vzniká bez toho, aby si o tom vedel. Stačí, keď vychádzaš z podobných inšpiračných zdrojov, podobného vkusu, názorov. Čo sa týka mojej tvorby, k spolupráci došlo dvakrát a bolo to najskôr s Jarom Kyšom. Volali sme sa Da Igelitz a skrývali sme svoje identity pod igelitové tašky. Tento pracovný vzťah skončil v momente, keď nás prestali baviť igelitky. S Vlastou Žákovou sme mali projekt Mini Playback Transformers, v ktorom išlo o presahy videoartu, módy a dizajnu silne ovplyvneného electroclashovou vlnou. V súčasnosti ako umeleckú spoluprácu vnímam audio-vizuálny projekt Bios. Vo výtvarnom umení sa lepšie cítim ako solitér. Rád však o svojich veciach diskutujem s mojimi novými umeleckými kolegami – priateľmi. Sú nimi Dora Kenderová a Jaro Varga (ktorí zároveň vedú galériu HIT). Obaja majú široký záber vedomostí a ich pohľad na vec je úplne odlišný ako maliarsky. Je to pre mňa pozitívna skúsenosť pracovať na svojom programe s iným odstupom a nadhľadom. Vnímam to ako prínos, a zároveň sa necítim byť nimi ovplyvnený.

 

DM: Naposledy si mal väčšiu výstavu v bratislavskom Dome umenia s českým umelcom Josefom Bolfom (Dobrý wolf, zlá Mirka, kurátor Vladímír Beskid). Išlo iba o kurátorský výber, alebo vnímaš nejaký aktívnejší vzájomný vzťah vašich umeleckých programov?

BS: Toto spojenie prišlo najskôr zo strany kurátora výstavy. Vzájomný vzťah našich programov je v niektorých bodoch čitateľný. A tú spojitosť alebo sympatie som tam videl dávnejšie, keďže Bolfovu tvorbu poznám už dlhšie. Som rád, že sme dostali tú možnosť byť v konfrontácii v jednom výstavnom priestore a myslím si, že nám to spolu dobre ladilo. Jednoznačne bolo vidieť aj naše rozdielne povahy, ktoré boli jednoducho vykreslené v prevládajúcich živloch našich námetov. V tvorbe oboch je ale podobná atmosféra, aj keď sú naše mytológie vyrozprávané úplne odlišne.

 

DM: Aj keď hovoríš, že sa tvoja tvorba príliš v jednotlivých fázach líši, podľa mňa ide skôr o formálne posuny. Ostávaš napríklad neustále pri narácii, opakujú sa aj niektoré symboly. Vždy je v základe prítomná fascinácia mystikou, temnotou, hororom – a Japonskom. Čo pre teba znamená japonská kultúra?

BS: V prvom rade je to diametrálne iné myslenie. Nefascinuje ma však tradičná japonská kultúra, ale súčasný folklór a jeho dosah na západ. Po invazívnom kolonizovaní pôvodných hodnôt Japonsko takmer stratilo svoju nezameniteľnú identitu. Ale už niekoľko desaťročí sa smerom na západ vracia ich nová identita a vplýva na charakter kolonizátora.

 

DM: Dnes je akosi v móde zaoberať sa žánrom hororu, či už vo výtvarnej tvorbe, ale aj v praxi kurátorov a galeristov. Do-konca v poslednom období vznikli viaceré pôvodné slovenské horory, o ktorých kvalitách a opodstatnenosti si síce môžeme myslieť čokoľvek, ale určite odrážajú istý trend. U teba mal horor významnú pozíciu ešte predtým, ako sa stal trendovým. Neprekáža ti istá prvoplánovosť hororového narábania s emóciou? Prečo sa podľa teba táto tendencia vôbec objavuje?

BS: Domnievam sa, že celospoločenská fascinácia týmto žánrom vyplýva z udalostí, ktoré majú svoje ľudské obete. Ako príklad uvediem „zombie comeback”, ktorý nastal v čase, keď sa šírila choroba šialených kráv, ďalšia vlna prišla s vtáčou a prasacou chrípkou. Na to, ako sa stať nemŕtvym, je mnoho spôsobov – niekedy ho z teba spraví vojenský plyn, ktorý sa vznáša nad cintorínom, nepodarený experiment testovaného lieku proti rakovine, ľudská besnota alebo zabudnutý indiánsky cintorín, odkiaľ sa mŕtvi vracajú k trúchliacim rodinám. Podžánrov v horore je samozrejme veľa a hustota napätia sa v nich líši. Za vrchol tejto obrátenej pyramídy „zábavného” zla považujem Snuff žáner, v ktorom sa v skutočnosti znásilňujú a zabíjajú „herci”. Neviem, nakoľko sú tieto filmy pravdivé a komu sú určené. Ja uprednostňujem rafinovanejšie narábanie s námetom – nízkorozpočtové tzv. mockumenty, kde sa to celé tvári, že je to naozaj a strach nemá konkrétnu podobu. A práve tento moment, ktorý zasiahne diváka v hĺbke tmy a nie na povrchu ľudských pozostatkov, sa snažím uplatniť aj vo svojej tvorbe.

DM: Má na tvoj súčasný posun a chápanie tvorby nejaký vplyv aj tvoj hudobný projekt Bios? Ako si sa k nemu dostal a čo pre teba znamená?

BS: Samozrejme, pretože ten vplyv je úzko spätý s mojou tvorbou. Avšak vyjadrovacie prostriedky sú expresívnejšie a sú väčšmi viazané na dané prostredie. Improvizované vrstvenie tónov, vytváranie hlukových stien, kríženie ruchov a spomalovanie času je vzrušujúce a totálne oslobodzujúce. Projekt Bios vznikol pri príležitosti zahrať si ako Dj na vernisáži samostatnej výstavy v Tabačka Kulturfabrik Košice v roku 2010. Požiadal som Jozefa Tušana (predtým pôsobil ako Vj Láska) o spoluprácu v tomto „bastard” audio-vizuálnom projekte. Nečakane sme sa po veľmi krátkom fungovaní ocitli na viacerých festivaloch ako sú Creepy Teepee Festival, New New!, Multiplace a Moonride Festival, hrali sme ako predskokani Laibach, Ben Frost, ZU, Merzbow a absolvovali sme slovenské turné so skupinou Jelly Belly. Našimi nástrojmi sú elektrická gitara napojená na rôzne efekty, modulátory, potom analógový syntezátor napojený na zostavou gitarových efektov a skreslený spev. Texty si píšem sám a vety skladám tak, aby vznikli tzv. loops, kde sa prvé slovo stáva aj posledným. Videoprojekcia zohráva rovnako dôležitú časť vo výsledku a je zostavená z Tušanových autorských grafík a animácií príbuzných zinu Lazy Dog (www.lazydog.cofo.sk). Na záver ešte dodám, že na jeseň tohto roku plánujeme vydať prvý DVD nosič v hudobnom vydavateľstve Exitab Label.

 

DM: Ale ostávaš, dúfam, naďalej výtvarníkom…

BS: Neviem si predstaviť dôvod odísť, je to moje vierovyznanie. Minulý rok som nadviazal spoluprácu s novozaloženou (začínajúcou) belgickou galériou Nunc Contemporary, čo prinieslo účasť na akcii Manifesta 9 Satellite Show, ktorá sa koná v blízkosti hlavného diania bienále Manifesta 9 v Genku. Uvidím, ako to celé dopadne, ale teším sa na nové výzvy, ktoré to môže priniesť…

 

Boris Sirka sa narodil v roku 1981 v Snine, žije a pôsobí v Bratislave. Vyštudoval na Technickej Univerzite v Košiciach, na Fakulte umení. Vybrané samostatné výstavy: 2011 Dobrý Wolf, Zlá Mirka, ( Bolf – Sirka), Dom umenia, Bratislava; 2011 Aenima, Miskolci Galéria, Miskolc, Maďarsko; 2010 Hurry the dead travel fast, Tabačka Kulturfabrik, Košice; 2008 Boris Sirka, Kressling gallery, Bratislava. Vybrané skupinové výstavy: 2012 Manifesta 9 Satellite Show, Genk, Belgicko; 2011 ObraSKov – súčasná slovenská maľba, Wannieck Gallery, Brno; 2009, Skúter II – bienále mladého umenia, GJK Trnava.

 

Suck me dry death, 2010, indický tuš, papier, 63 × 48 cm. Foto: archív autora.

BORIS SIRKA, Abigail, 2007, akryl na plátne, 140 × 160 cm.

At the end of everything is fire,2009, akryl na plátne, 190 × 140 cm. Foto: archív autora.

BORIS SIRKA, Still life, 2011, akryl na plátne, 120 × 150 cm;

Drinking the Lake, 2011, akryl na plátne, 150 × 120 cm.

 

Diana Majdáková je kurátorka a programová manažérka galérie Space

Find more stories

Články