Peter Kalmus

11. 12. 2011

Alena Vrbanová: Ako prebiehal tvoj ďalší program v tvorbe po našej spoločnej re-trospektíve v roku 2001 v Štátnej galérii v Banskej Bystrici?

Peter Kalmus: Skôr ako zbilancujem obdobie od výstavy The Best of Retrospective 1972 – 2001, pripomeniem aj moju rozsiahlu prezentáciu v Košiciach vo Východoslovenskej galérii K-4. Okrem mňa tu boli hostia Alojz Klimo, Július Koller a Marek Kvetan. Posledných desať rokov som prevažne robil to, čo už niekoľko desaťročí predtým. Snažil som sa dokazovať, že človek môže inšpiratívne a výnimočne tvoriť aj vtedy, keď nemá klasickú ľudskú telesnú schránku. Napríklad je bez rúk a bez nôh. K vynikajúcim výsledkom sa môže dopracovať len pomocou mozgu. Paradoxne nemusí mať tvár, ani uši. Nakoľko je o mne známe, že nie som zručný, ani zámožný, tak väčšina mojej tvorby logicky musí byť založená na nápadoch. Snažím sa, aby vyjadrovali svojbytné myslenie. Niežeby som pri realizácii nepoužíval ruky, nohy a tvár, ale najpodstatnejšie sú u mňa pôvodné nápady, aj keď s množstvom citácií a interpretácií. Samozrejme, v rámci možností, ktoré sú geneticky dané. Popri tvorení a vzdelávaní som realizoval ešte niekoľko autorských výstav (Trnava, Ostrava, Nitra, Zvolen). Predposledná bola pred rokom v Galérii umenia v Nových Zámkoch. Ide o galériu, ktorá má veľmi kvalitný program. Vynikajúcou kurátorkou bola Helena Markusková. Možno aj ako dôkaz, že použila pri umeleckom prejave nohy, som uskutočnil náročnú performanciu – zabehol som v Košiciach akčný maratónsky beh. Trať som absolvoval v špeciálnom kostýme s štartovným číslom 666 a bežal som za svoj klub Performance Art Sport.

 

AV: Výstava Dielo v Dome umenia bola tvojou prvou väčšou príležitosťou ukázať takmer všetky tvoje vizuálne umelecké polohy a témy. Aké boli reakcie kolegov a divákov? Máš pocit určitého zadosťučinenia?

PK: Reakcie výtvarníkov, teoretikov, ale aj novinárov boli až priveľmi priaznivé. Celkovo výstava bola prijatá len s nepatrnými výhradami. Prirodzene, tie pochvalné, skoro až obdivné názory boli spôsobené aj tým, že väčšina moju tvorbu poznala len minimálne, takmer okrajovo. Pre mňa tá výstava bola nesmierne dôležitá aj napriek tomu, že nešlo o klasickú výstavu či retrospektívnu prezentáciu. Na retrospektívu by som potreboval všetky priestory Domu umenia. Absentovalo tu viacero tém: tridsaťročný lineárny partitúrový príbeh, korózne variácie, video akcie, dokumentačné archívy, pavučinový cyklus a iné. Nesmierne dôležité pre moje pochybnosti je uistenie, že na moju tvorbu svojim spôsobom konštruktívne reagujú mladí ľudia z výtvarných kruhov. Čím som starší, tým si s trochou zveličenia jednoznačnejšie uvedomujem, že tá dôležitá životná múdrosť je „nespútaná mladosť“, a to aj napriek tomu, že mladý som už bol. V tejto súvislosti mi zišlo na um, že generácia beatnikov, rockerov, popartistov, vrátane Warhola a iných zaujímavých subkultúr, dosahovala zenit ešte pred kristovými rokmi. Opakovanie sa nie je známkou múdrosti, ale nudnej bezradnosti. Určitým spôsobom začínam mať s tým vnútorný problém, takže nejaký pocit uspokojenia a zadosťučinenia sa zrejme nedostaví ani pri možnej stagnácii. Našťastie, mám niekoľko cyklov, ktoré sú zámerne založené na nekonečnom opakovaní. Pri farebných ceruzkových linkách na milimetrovom papieri formátu A3 si uvedomujem, že to šialené rysovanie podľa pravítka začína súvisieť s posadnutosťou. Našťastie nie závislosťou. Závislý som skôr od cudzej hudby ako od vlastnej tvorby.

AV: Tvoja tvorba býva často dávaná do súvisu s tvorbou staršieho kolegu a priateľa Otisa Lauberta. Ako by si formuloval ich vzájomné rozdiely?

PK: Zásadný a základný rozdiel medzi mnou a mojou tvorbou, Otisom a jeho tvorbou je veľmi podstatný. Laubert je svojou genetickou danosťou systematický v živote. Ja takmer dokonale naopak. Prirodzene, určité styčné body sa v našich prácach nájdu, ale tých rozdielov je neporovnateľne viac. Kto mal možnosť a záujem dôslednejšie a dôkladnejšie sa oboznámiť s našimi prácami, rozhodne ten dojem nemá.

AV: Ako vnímaš situáciu na slovenskej výtvarnej scéne? Ani po vyše 21 rokoch sa nič zásadné nemení k lepšiemu. Ale predsa, mal si množstvo výstav a boli aj nákupy tvojich diel do zbierok. Máš pocit, že sa pomaly „čistia vody“ alebo nie?

PK: Výtvarný život na Slovensku je súčasťou a prejavom určitej spoločnosti. Je odrazom svojich reálnych možností a daností. Nielen výtvarné umenie, ale aj takmer celá nekomerčná kultúra, umenie, či veda života, sú na pokraji záujmu. Podľa štatistík je o súčasné umenie minimálny záujem. Je to možno nelichotivé a deprimujúce, ale som presvedčený, že to najdôležitejšie tu je: sloboda osobného prejavu. Som presvedčený, že situácia v celom pôvodnom umeleckom spektre od filmového dokumentu cez literatúru až po vážnu hudbu sa výrazne zlepšuje. Od optimálneho stavu je to však stále ďaleko. Pre mňa, ako autora žijúceho mimo Bratislavy, sú veľkým problémom galérie, ktoré prešli v rámci decentralizácie pod VÚC. To, čo sa udialo v Košiciach s výstavou Andyho Warhola, nemá obdobu. Navyše pred spomínanou škandalóznou výstavou sa v galérii prezentoval bývalý národný umelec, tvorca monumentov, oslavujúcich zločinecký komunistický režim, Arpád Račko. Každý kraj mal (žiaľ aj stále má) svojho Kulicha. Našťastie, výtvarný život v Košiciach nie je závislý od Východoslovenskej galérie, ale je neprijateľné, keď verejná galéria degeneruje. No netreba zúfať, ale ďalej žiť a tvoriť podľa undergroundového kréda: pokorne a zbesilo.

 

AV: Čo bude s dlhodobým projektom kamienkov? Ako vnímaš ich využitie pri realizácii pomníka obetiam holokaustu vo Zvolene nazvanom Park ušľachtilých duší?

PK: Časť kamienkov z vyše dvadsaťročného každodenného hodinového rituálneho odovzdávania sa pokornej práci, venovanej slovenským židovským obetiam holokaustu, je zakomponovaná do veľkých sklenených boxov v jednej z častí pomníka Park ušľachtilých duší. Ten bol po niekoľkých rokoch procesuálneho vývoja definitívne dokončený a odovzdaný širokej verejnosti. Tej, ktorá má vnútornú potrebu sa pri podobných miestach zastaviť a snažiť sa pochopiť nevysvetliteľné a nepochopiteľné. Kamienky ako symboliku židovských hrobov je možné v tomto interaktívnom pomníku vnímať v dvoch rovinách. Z polohy človeka stojaceho nad symbolickým hrobom – zažiť zvláštny pocit stiesnenosti a takmer až úzkosti. Tento neprenosný a ťažko definovateľný zážitok vzniká vďaka invenčnému a citlivému projektu architekta Petra Abonyiho. Pietny areál dotvára sklený obelisk výtvarníka Pavla Macha. Istou zákonitosťou súvislostí v mojom depozite ostalo takmer 70 000 dokončených kamienkov. Je to približne rovnaké číslo, aký bol podľa historických archívnych záznamov počet obetí nevinných židovských spoluobčanov slovenského fašistického štátu. Ďalším mojim zámerom je zo spomínaných kamienkov vytvoriť galerijnú, prípadne muzeálnu prenosnú expozíciu.


Peter Kalmus (nar. 1953 v Piešťanoch), autodidakt. Od 70. rokov pôsobil v Košiciach ako undergroundový umelec. Od roku 1990 vystavuje na Slovensku a v zahraničí. Člen umeleckého združenia C+S, Združenia 1992. Venuje sa kresbe, maľbe, objektu, inštalácii a akčnému umeniu. Je spoluautorom pomníka Park ušľachtilých duší vo Zvolene.

 

PETER KALMUS, Jedno z možných alternatív loga K4 (Kalmus, Klimo, Koller, Kvetán), 2005; Relikviáre, 1980.

PETER KALMUS, Archiv – Mlynárčik, Budaj, Ondreička, Kompánek, Štraus, 1992-2010
Foto: archív autora.

 

Alena Vrbanová je teoretička umenia a kurátorka.

Find more stories

Články