Marko Blažo

11. 12. 2011

NEDÁ SA PREHLIADNUŤ, že miesto Marka Blaža (1972) na slovenskej výtvarnej scéne je tak trochu osobité. Jeho diela zatiaľ nechýbali na výstavách hodnotiacich či určujúcich smerovania a trendy, ale jeho viditeľne udržiavaný odstup od každodennosti výtvarnej prevádzky mu dodáva renomé akéhosi vzácneho druhu.

Pri máloktorom autorovi ako práve pri tomto platí, že ak chceme hovoriť o súčasnosti, musíme sa vrátiť na začiatok. V prípade Marka Blaža k raným deväťdesiatym rokom, do čias jeho štúdií na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení. Patril k prvým porevolučným študentom školy, práve oslobodenej od socialistických dogiem a hľadajúcej zmysluplný vzdelávací program. S novými pedagógmi, ako boli napríklad Rudolf Sikora, Jozef Jankovič, Vladimír Popovič, Juraj Meliš, Daniel Fischer či Juraj Bartusz, prišla nielen silná umelecká generácia, ale aj iný spôsob vyučovania, ktorý nestaval na akademickej drezúre a výcviku. Najmä v začiatkoch to bolo vzájomné dolaďovanie na obidvoch stranách – medzi pedagógom a žiakom, takže školenie bolo viac-menej o osobnom príklade pedagóga.

Marko Blažo do tohto „taviaceho sa“ prostredia neprišiel ako nepopísaný papier. Rodinné umelecké zázemie a košická stredná umelecká škola mu poskytli základ a prvotnú orientáciu, takže jeho umelecká puberta trvala o čosi kratšie, ako býva zvykom. Navyše, Otvorený ateliér Rudolfa Sikoru na Katedre maľby mu poskytol všetko to, čo vo svojom názve sľuboval. V prvom rade to bol „otvorený“ prístup pedagóga k čo najširšej škále médií a samozrejme neopakovateľná atmosféra skorých deväťdesiatych rokov, ktorú mladý umelec dýchal s vtedajším pocitom, že „v umení o niečo ide“.

Jeho prvé kroky na výtvarnej scéne sa nedali nevidieť a predznamenali rozbiehajúci sa záujem o tvorbu (vtedy ešte len) študenta. Pravdepodobne účasť na v poradí tretej výročnej výstave Sorosovho centra v roku 1996 (boli to zakaždým ostro sledované a trend-uvádzajúce prehliadky) mu otvorili dvere na výtvarnú scénu. Vystavil objekt 3D/4D – papierovú skladačku domu, pripomínajúcu obľúbené vystrihovačky a skladačky, ktorú „akoby prevrátene“ vložil do podlahy priestoru. Keďže sa výstava uvádzala pod názvom Interiér verzus Exteriér, jeho príspevok dokonale postihol paradox témy. Cenu si prekvapivo síce neodniesol, ale hravá poetika výstavou spopularizovaného diela sa stala rozpoznateľnou značkou autora. Tá so sebou niesla typické pohrávanie sa s paradoxom, absurditou, iróniou – teda rôznymi variáciami na tému posunov konvenčného chápania či prevrátenej logiky. Neskoršie víťazstvo Ceny Oskára Čepana v roku 2001, v spätnom pohľade dneška, bolo logickým vyvrcholením úvodnej etapy Blažovej tvorby. Opäť priam s divadelnou nadsádzkou odprezentoval počas výstavy finalistov v Galérii mesta Bratislavy svoju osobitú filozofiu paradoxov, prešmyčiek, banalít, posunutých a vtipných interpretácií s jeho „typicky blažovskou uletenosťou dotiahnutou do detailu“. 1 V papierových objektoch – skladačkách dosiahol takú technickú akríbiu, že si mohol dovoliť neraz jednoduchý významový posun striedať s hrou, ktorá bola založená na formálnej a technickej dokonalosti objektu.

Ak by sme tvorbu Marka Blaža ako umeleckého dieťaťa deväťdesiatych rokov chceli umiestniť do kontextu, najbližšie má k nositeľom tém osobných mytológií a novoobjaveného individualizmu, teda polôh skrytejších, introvertnejších a intímnejších. Tie k nám prichádzajú s deväťdesiatymi rokmi, ktoré oproti kolektívnym predchádzajúcim nechceli prvoplánovo zdieľať „strasti i radosti“ reálneho sveta. Avšak aj keď Blažove paralelné svety boli na výsosť osobné, boli neraz ironickým i kritickým komentárom k ich reálnym proťajškom.

V priebehu času si autor vytvoril vizuálny slovník, zásobáreň nápadov, motívov a situácií, z ktorej opakovane vyberá a inšpiruje sa. Takže neraz sa stane, že sa téma z konca deväťdesiatych rokov zjaví v obraze posledného obdobia. Ako sám píše v katalógu výstavy Maľba po maľbe: „Najprv sú nápady, tie prvotné si čarbem na papiere. Ku kresbám pripisujem poznámky a ďalšie nápady. Keď sa niektorý z nich zdá zaujímavejší, zapnem počítač. V ňom je archív mojich starších nápadov, kresieb a fotografií, zrealizovaných vecí. Etapa tvorby pri počítači je asi kľúčová, bez ohľadu na to, či výsledný produkt bude grafika, obraz alebo objekt. Vzniká množstvo variant na jednu tému. Najmä spočiatku bolo vlastne jedno, či ten alebo onen nápad je kresbou, grafikou alebo maľbou.“ 2

Spočiatku linka a čisté nerozmaľované plochy obrazu boli komponované so zámerom zrozumiteľného prepísania zápletiek mikro-príbehov, bez ohľadu na to, či išlo o kresbu, grafiku alebo maľbu. Časom ale médiá nechal prehovárať ich vlastným jazykom, a tak maľovanie sa stalo maliarskejšie a kresba a grafika zostala verná svojim pevným hraniciam. Najmä maľby už neboli len sekvencie príbehov odohrávajúcich sa v jednoduchom frontálnom pohľade, ale niekoľko-plánové akcie, pracujúce s priestorom obrazu v nielen lineárnej, ale aj farebnej perspektíve. Tak ako predtým precízne vyskladal akýkoľvek zložitý papierový objekt, Marko Blažo na maliarskom plátne skladá príbehy prechádzajúce do priam abstraktne-priestorového sveta. Nechce sa však vzdať svojho dynamicky chaotického rozprávania, takže jeho obrazy len vzdialene patria do rodiny malieb Franza Ackermanna, Matthew Ritchieho či Julie Mehretu.

Zatiaľ posledná autorova individuálna výstava v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici a jeho prítomnosť na výstave Nulté roky v Dome umenia v Bratislave sú signálmi o jeho aktívnej prítomnosti na živej výtvarnej scéne. Kým tá prvá predstavila aktuálny prierez jeho tvorbou, v druhej kurátori výstavy zaradili jeho dielo medzi headliny umeleckého diania predchádzajúceho desaťročia. Zámerom tohto textu nie je viesť diskusie o povahe umenia tohto obdobia, ale umiestnenie obrazu Marka Blaža bolo správnym rozhodnutím. Obraz Hokusai, (2001, akryl na plátne 135 × 200 cm) je rozvinutím predchádzajúcich hravých citácií, avšak už cielene vyberaných zo sveta umenia. Hokusaiova slávna Vlna sa na Blažovom obraze stáva ornamentálne korpulentnou kapustou. A ako sa kedysi dávnejšie zmienila Jana Geržová v diskusii k spomínanej výstave SCCA: „Najviac ma potešili práce, ktoré akoby boli robené na jeden dych, urobené s veľkou ľahkosťou, v ktorých prekvapivo nájdeme aj také prvky, ktoré neodkazujú len na frekventované stratégie, ale aj na tie navonok nepatrné. Napríklad prítomnosť poézie na miestach, kde ju nikto nečaká“. 3 A myslela tým predovšetkým Marka Blaža, ktorého pridanou hodnotou je práve to nezaraditeľné a nezameniteľné. A aj pre slovenskú výtvarnú scénu.

 

1 Lucia PASTIEROVÁ, „Cena Oskára Čepána“, Profil súčasného výtvarného umenia, 3/2001, ročník VIII., str. 79–87.

2 Lucia GREGOROVÁ, Alexandra KUSÁ, Monika MITÁŠOVÁ (ed), Maľba po maľbe. Katalóg k výstave súčasnej slovenskej maľby., Bratislava – Slovenská národná galéria 2011.

3 Marek BIČKOŠ, Jana GERŽOVÁ: „Umenie deväťdesiatych rokov. Okrúhly stôl“, Profil súčasného výtvarného umenia, 3-4 1996, ročník III., str. 115-118.

 

 

 

 

 

 

 

Slovanská epopej, 2010, digitálna tlač na papieri, 54 × 80 cm. Foto: archív autora.

Zhora: MARKO BLAŽO, List, 2010, digitálna tlač na papieri, 54 × 80 cm;

Hokusai 1, 2010, akryl na plátne, 135 × 200 cm. Foto: archív autora.

 

Beata Jablonská je teoretička umenia. Pôsobí v Centre výskumu VŠVU Bratislava.

Find more stories

Články