John Latham ČO BY SME MOHLI POVEDAŤ O TOM, ČO SA DIALO?

11. 12. 2011

23. FEBRUÁRA 2011 by mal John Latham 90 rokov. V jeho dome, Flat Time House (FTHo), bola malá oslava spojená s odhalením jeho navinutej maľby z roku 1976 nazvanej The. The bolo čerstvo vybavené motorčekom, čo vrátilo nečinne visiacemu plátnu kinetickú polohu, ktorú pred časom malo – doslova ako „action painting“. Ako partitúra, ktorá plieškami vyludzuje tóny pri otáčaní valca v malom hudobnom automate. I tá existuje vo svojej celistvosti, celý čas, ale divák z nej môže mať úplný zážitok až vtedy, keď je aktivovaná v čase; v tomto prípade v počas vyrolovania plátna z valca a jeho dosiahnutia na podlahu.

The je jedným z mnohých diel tohto umelca, ktoré boli počas posledných pár desaťročí prehliadané a dnes sú oprášené a znova rozpohybované. Datujú sa do obdobia, keď bol Latham nesmierne produktívnou a energickou hybnou silou konceptuálneho umenia vo Veľkej Británii. Jeho študenti a súputníci zo 60. a 70. rokov 20. storočia ako Barry Flanagan, Ian Breakwell, David Lamelas a John Stezaker uznávajú jeho vplyv, ktorý sa naďalej rozširuje medzi mladými umelcami. Samozrejme, on nikdy neprestal byť aktívny, pracoval až do svojej smrti v roku 2006, zatiaľ čo jeho diela-objekty sú zachované v pamäti a zbierkach múzeí, jeho výrazný príspevok do konceptuálneho umenia a umenia prebiehajúceho v čase z desaťročí okolo polovice 20. storočia postupne upadol do zabudnutia.

Veľké plátno z písmenami vkreslenými do mriežky s použitím šablóny je na vrchnej strane pripevnené na mechanizovaný valec. Môžeme sa na neho pozerať spredu alebo zozadu, ale z rovnomerne rozložených písmen, ktoré sú navyše dole hlavu, je takmer nemožné vyskladať slová, kým sa plátno nezastaví. Keď sa pásy písmen prehupnú na prednú stranu valca, dajú sa konečne čítať, nie však horizontálne – posúvajú sa prirýchlo na to, aby sa dali čítať po riadkoch – ale vertikálne. Každý stĺpec začína písmenom „h“; každý výrok začína rovnako, kým sa nerozvetví. John A. Walker vo svojej monografii o Johnovi Lathamovi nazvanej Náhodný človek z roku 1994 napísal: Jeho umenie a idey naznačujú, že umelec používal tieto pásy textu na opísanie rozmanitých vedomostí, ktoré majú rovnaký základ, ale vyvinuli sa rozdielne. Lathama znepokojovalo, ako si každá disciplína vytvorila svoj odborný jazyk, ktorý neskôr znemožnil komunikáciu s inými disciplínami. Na to, aby bol divák ako-tak schopný čítať tento rolujúci text, musí sa „špecializovať“ – adoptovať tunelové videnie a sledovať úzku informačnú líniu, samozrejme na úkor porozumenia celkovej udalosti. „Hot connys laid up in Hong Kong??? Hokum a shaver beg onion????????? How come ewes ate a half ton mum?“ (voľne preložené ako Tak akoos leží v Hong Kongu??? Akoto sprchae prosí cibuľu????????? Ako to evas jedla pol tony mam?) Každý riadok textu je pokusom o artikuláciu existenciálnych otázok, ktoré sa (hoci neomalene a cez komicky znejúce variácie) v Lathamovej kariére opakuje ako refrén – v jeho dielach rovnako ako v textoch: „Čo by sme mohli povedať o tom, čo sa deje?“ Názov The naznačuje odpoveď, a ako píše John A. Walker, bol „odvodený z … posledných slov románu Jamesa Joycea Finnegans Wake; slovo naplnené nekonečnými možnosťami.“

Podobne ako iné diela z tohto obdobia aj toto vyzerá ako konceptuálne umenie; vychádza síce z tejto estetiky, Latham sa tu však pokúšal artikulovať niečo úplne iné ako jeho súputníci. Od polovice 50. rokov 20. storočia pracoval na teórii vesmíru založenom na plynutí času. Táto teória (Latham ju tiež nazýval Teória udalostí [Event Theory] a Plochý čas [Flat Time]) opisuje vesmír so štruktúrou založenou na udalostiach, v ktorej môže byť každý fenomén organizovaný v rámci časového spektra; od udalostí, ktoré trvajú najkratšie v „krátkom“ póle tejto škály – až po celý vesmír na opačnej strane. Medzi týmito dvoma protipólmi sa nachádzajú fyzické, metafyzické a parapsychologické javy, kto- rým sa dá porozumieť v rámci toho istého systému, čo je niečo, čo moderná veda vďaka svojej extrémnej špecializácii nedokáže. Pre osobu – Body Event (telesnú udalosť)– platí, že čím je „centrum príťažlivosti“ v meranej škále vyššie, tým lepší prehľad v tom, „čo sa deje“ máme, keďže vidíme väčšiu časť celkového obrazu. Latham považoval alternatívu založenú na priestore automaticky za rozdeľujúcu, keďže sa skladá z izolovaných objektov a hmoty. Jazyk je nástrojom vesmíru založenom na objektoch, lebo je štruktúrovaný prostredníctvom podstatných mien. Ako výzvu k nasledovnému Latham vytvoril pojem „noit“: je to opak k prípone „-cia / -tion“, ktorá vytvára zo slovesa podstatné meno. Prípona noit je spôsobom, ako aktivovať podstatné mená a nechať ich existovať v čase.

Latham často o vzniku jeho teórie hovoril v dome jeho priateľov, dvojice vedcov Clive Gregory a Anita Kohsen, ktorí ho oslovili, aby tam na Halloween party v roku 1954 vytvoril nástennú maľbu. Keďže mal pocit, že maľba štetcom tie je to pravé, hľadal nejakú vhodnejšiu techniku a objavil obyčajnú sprejovú pištoľ. Výsledok, ktorý bol okamžite viditeľný ako spŕška čiernej farby na bielom povrchu, Lathama nadchol; čierne plochy boli príjemne jednoduché – ako reprezentácia určitého momentu v čase. Ten istý obraz mohol však zároveň odkazovať na kozmos prítomný v jeho negatíve, nekonečnú komplexnosť vytvorenú extrémne jednoduchými prostriedkami.Sprejová pištol sa odvtedy pre Lathama stala veľmi dôležitým nástrojom. Rané sprejové maľby obsahovali figuratívne prvky, lietajúce ruky a nohy alebo celé postavy – ako v diele Sleep (Spať, 1955) alebo Man Caught Up with a Yellow Object  (Muž so žltým objektom, 1954), ktorých názvy naznačujú ich námet. Do roku 1970 sa Latham znova pohyboval v rámci minimalizmu, ktorý pôvodne obdivoval v jeho akciách (nazýval ich Idiom ’54) a sprejové maľby prezentoval ako sériu „noits” alebo One-Second Drawings (Sekundové kresby, 1970–77). Boli to úplne náhodné obrazce z nasprejovanej farby na bielom povrchu, niekedy na namaľovanej tabuli, inokedy na papieri štandardných rozmerov.

Niekoľko rokov po objave sprejovej pištole Latham začal používať prvky asambláže. Jedného dňa hľadal niečo podlhovasté a všimol si knihu vo svojom ateliéri, ktorú použil. Knihy okamžite a ľahko poskytli symolizmus jazyka a vedomostí, najmä inštitucionalizované vedomosti, ktoré prúdia zhora dolu, zhustené do formy príručiek, ktoré nenechávaju priestor pre nezávislé myšlienky. Great Uncle Estate (1959–60), ktoré je hlavným dielom tohto obdobia, dokonca poskytlo skombinovanú charakteristiku celého západného kánonu. Je to najväčšie Lathamovo dielo, do ktorého na povrch plátna zakomponoval asi 100 kníh. Ich strany namaľoval na červeno, modro, zlato a sivo, s nastaviteľnými drôtmi, ktoré umožňujú transformáciu plátna podľa toho, ktoré strany sú vystavené.

Knihy boli zároveň námetom niekoľkých Lathamovych „skoob filmov”, ktoré vytvoril v rokoch 1959 až 1960 (“skoob” je ďalší príklad obrátenosti: ide o slovo „knihy / books” napísané odzadu). Jedná sa o animované zábery jeho knižných reliéfov na plátne, ktoré sa menia, políčko po políčku, zatiaľ čo sa medzi jednotlivými zábermi obracajú strany. O niekoľko rokov boli použité v radikálnych akciách, ako napríklad Skoob Tower Ceremonies (1964–68; 1996–1998), počas ktorých sa veža z kníh stala pomaly horiacom komínom, spaľujúcim ich v okolí symbolicky nabitého prostredia inštitúcií ako je British Museum alebo London Law Courts.

Môj osobný vzťak k Johnovi Lathamovi začal ešte v škole, kde som mala učiteľa, ktorý študoval na Central Saint Martins. Raz nám prerozprával (ako to teraz idem urobiť ja) túto príhodu o Pokoj a prežúvanie/Umenie a kultúra (Still and Chew/Art and Culture, 1966-67). Označila som to za „príhodu“, keďže táto epizóda medzitým prerástla do legendy. Za pomoci študenta Barryho Flanagana Latham pozval svojich študentov zo Saint Martins k nemu domov na párty. Dal kolovať kópiu knihy Clementa Greenberga Art and Culture (1961) vypožičanú z knižnice – každý z nej vytrhol jeden list, požul ho a vypľul. Potom to Latham počas takmer celého roka fermentoval a napokon do univerzitnej knižnice vrátil výslednú vydestilovanú tekutinu v sklenej ampulke s nápisom „esencia Greenberga” (všadeprítomný Greenberg bol metaforickým agentom „Prastrýka“ z Great Uncle Estate). Bola to nielen efektívna stratégia na získanie si pozornosti vnímavých študentov (ešte stále, aj po 40 rokoch to funguje), tento projekt tiež znamenal dôležitý medzník v Lathamovej kariére. Zhrnul nielen jeho spochybňovanie jazyka a inštitucionalizovaného vzdelávania, ktoré nazval „Mentálny zariaďovací priemysel (Mental Furniture Industry)”, ale tiež úlohu procesu v jeho diele a následky plynutia času na materiál a percepciu. Bol to tiež výraz radikalizmu, ktorý ho vyhostil do úlohy outsidera a výtržníka. Ja som sa s ním stretla niekedy po tom, ako toto dielo vytvoril a neskôr som pracovala u neho doma v FTHo. Pravdu povediac, práve Flat Time House by mal byť považovaný za Lathamovu najväčšiu knihu-reliéf namiesto Great Uncle Estate; dom má tvár, veľký výklad, prerušený dvoma obrovskými knihami, ktorých strany sú navrstvené na sebe – ďalšia Lathamova technika na stvárnenie nečitateľných kníh.

Na chrbte knihy je jej názov How the Univoice is Still Unheard (Ako je možné, že jednotný názor nie je počuť), pričom tým názorom je Flat Time ako zjednocujúca „teória všetkého“. Podobne ako v mnohých jeho neskorších knižných reliéfoch, obidve knihy prechádzajú cez sklený výklad. Sklo sa stalo posledným z Lathamových troch primárnych materiálov, pričom nahradilo biely povrch vo väčšine jeho diel, ktoré vytvoril v 80. rokoch 20. storočia a neskôr. Priesvitné sklo – ako nulový odrazový bod, z ktorého sa vyvinula ľudská história – bolo ešte efektívnejšie ako nepopísané plátno. Za sklenenou membránou tváre si Latham predstavoval dom ako živý organizmus. Nazýval to živou sochou; každá z jeho miestností mala svoju úlohu.Tú prvú, hneď za knižným reliéfom, nazýval Myseľ a práve tu s návštevami preberal jeho teórie. Práce v tejto miestnosti sú akýmisi demo verziami s témami, ktoré pretrvávali od 50. rokov 20. storočia. Všetky jeho veľké idey ako aj materiály (knihy, plátno, sklo, sprejová pištoľ) sú tu prítomné v miniatúrnej podobe: kozmológia mikrokozmu. Dom má tiež Mozog, miesto pre kanceláriu, archív a racionálne myšlienky (oproti tomu kreatívne myslenie sa odohráva v Mysli). Chodba vedie do slnečného ateliéru v zadnej časti domu. Táto časť, ktorá obkolesuje Body Event (Udalosti tela) je teraz je otvorená verejnosti: v kuchyni, spálni a kúpeľni sa odohráva „sedenie, ležanie a kanalizácia“. Na istú dobu som bol telom, obývajúcim Body Event. Teraz, vždy keď to bude možné, tu bude nejaký rezidenčný umelec. Doteraz „telo FTHo“ obývali Laure Prouvost a Bea McMahon.

Podobne ako sa dá čítať text namotaný na valci, i Lathamovu tvorbu by sme mohli predstaviť alebo zosumarizovať mnohými divergentnými spôsobmi. Keby sa o to pokúsil samotný umelec, vždy by začal v roku 1954 sprejovou pištoľou, ale zrejme by sme každý raz skončili niekde inde. Napriek rôznorodosti jeho diel všetky spája neuveriteľná a výnimočná stálosť, prameniaca z všadeprítomnosti jeho teoretických ideí. Stálosť, ale nie jasnosť. Tí istí umelci, ktorí odkazujú na Lathamov dôležitý vplyv, často v tej istej vete zároveň deklarujú nedostatok porozumenia ideám, ktoré umožnili vytvorenie jeho diel. Nicholas Logsdail – Lathamov galerista počas štyridsiatich rokov – rád opisuje, ako v roku 1970 jeho výstavu navštívili predstavitelia skupiny Art & Language v Lisson Gallery. Logsdailovi povedali, že si myslia, že Latham je génius, avšak nerozumejú ani slovo z toho, čo hovoril. Taká konštrukcia si pýta ďalšiu otázku: ihlice do klobúka na oholenie bim-bamu?

John Latham sa narodil v roku 1921 v Livingstone v Severnej Rhodézii, dnešnej Zambii. Zomrel v Londýne v roku 2006.

JOHN LATHAM, THE, 1976, písmená na plátne, pripevnené na drevený valec, courtesy umelec a Lisson, Londýn;

They’re learning fast, 1988, akvárium, stránky „Report of a Surveyor“, pirane, courtesy Lisson, Londýn a John Latham Estate;

Two Noit. One Second Drawing, 1970-71, tabuľa na lepenke, farba, 61×61×2 cm, courtesy umelec a Lisson, Londýn;

Distress of a Dictionary, 1988, akvárium s roztrhanými knihami, elektródami a káblami, courtesy Lisson, Londýn a John Latham Estate. Foto: Ken Adlard.

JOHN LATHAM, Skoob Tower Ceremony pre MOCA Los Angeles pri príležitosti výstavy „Out of Actions,” 1998, courtesy John Latham Estate; Sleep, 1955, emulzia a sprejová farba na kartóne, 91 × 122 cm, courtesy umelec a Lisson, Londýn.

 

Elisa Kay je kurátorkou Flat Time House v Londýne.

Find more stories

Články