HOTEL OZÓN

11. 12. 2011

Rozbiehajúci sa výstavný projekt Juliany Sokolovej a Lukáša Berbericha Hotel Ozón má za cieľ predstavovať site-specific práce, ktoré pracujú s filmom. Výstavu September v Hoteli Ozón inšpiroval československý trezorový postapokalyptický film, ktorý sa natáčal na vyľudnenom českom pohraničí krátko pred tým, než malé mestečko prestalo nadobro jestvovať a splynulo s krajinou novovybudovanej vojenskej základne. Za miesto si kurátori spolu s autormi vybrali areál Univerzity veterinárneho lekárstva v Košiciach vybudovaný pred viac než storočím, ktorý pôvodne slúžil ako polepšovňa pre mladistvých.

Ocitám sa na mieste, ktoré pripomína malé mestečko, budovy z režných tehál, parčíky, fontánky. Nikde nikto, pripadám si tam cudzo, samozrejme stratím sa. Dôjdem až k výbehu pre kone. Alebo sa mi to len zdá? Nesiem si so sebou scénografické videnie. Prácu Esther Maňas a Arasha Mooriho, ktorí v Košiciach pobývali v rámci umeleckého rezidenčného pobytu, nakoniec nájdem v bývalých skleníkoch. Pozriem si ju spolu s Annou, deň pred jej definitívnym odchodom. Práve Anna Tretter, ktorá roky viedla ateliér Nových médií na Fakulte umení v Košiciach mi zdôrazňovala, že umenie u nás je stále ešte v zajatí narácie a vysvetlila mi, že dielo sa môže redukovať aj na jednoducho ZAPNUTÉ – VYPNUTÉ. Rozprávala mi o elektromagnetických prácach Christiny Kubisch, s ktorou sa stretla v Darmstadte. Vo vnútri nás čaká zvuková a priestorová inštalácia, neóny sa striedavo zapínajú a vypínajú, pričom sú ozvučené mikrofónmi, vibrácie hubičov hmyzu, ktoré v prázdnych skleníkoch zostali, sú zosilnené na hranicu únosnosti. Juliana mi navrhla prísť, keď sa stmieva. Vtedy sa do inštalácie cez sklo zapája aj okolie, vychádzajúci mesiac a svetlá v okolí. Napriek tomu cítim, že v tej inštalácii je čosi neľudské a nepomôže mi žiaden príbeh ani scénografia.

Autorská dvojica, ktorú tvorí vizuálnu umelkyňa a zvukový umelec sa hlási okrem iného k odkazu Christiny Kubisch, ale tiež k avantgardnej filmovej tradícii. Ako sa vyjadrili v rozhovore pre časopis DIGIMAG pokúšajú sa do výtvarného umenia preniesť prvky materialistického či štrukturalistického filmu. Materialistický film, ktorý sa vedome vzdáva príbehu a akcie a ktorý chce narušiť iluzórnosť filmu vedome pracuje s produkčnými procesmi filmu. Príkladom môže byť bežanie projektora naprázdno. Rozbitie ilúzií a prebudené/zosilnené vedomie diváka možno najlepšie vystihujú efekty tejto práce.

ESTHER MAÑAS & ARASH MOORI, September v Hoteli Ozón, 2011, rôzne médiá, zvuková, dymová a svetelná inštalácia, Skleníky, Košice, foto: archív umelcov.

 

Ivana Komanická

Find more stories

Články