BLAF / DOM HRÔZY

11. 12. 2011

Tohtoročný október v Bratislave opäť zaznamenal zhustenú kultúrnu premávku vďaka iniciatíve už po druhýkrát realizovaného festivalu Blaf. Kým pilotný ročník projektu bol postavený na propagácii už existujúcich či plánovaných akcií a zosieťovaní umeleckých aktivít v meste, tento rok jeho dramaturgia nabrala jasnejšie kontúry. Svoje urobila aj snaha galérií a kultúrnych inštitúcií, ktoré si vo väčšine prípadov zjavne dali záležať na tom, aby z marketingového potenciálu podujatia vytĺkli čo najviac. Viaceré akcie boli priamo šité na mieru populárno-náučnej povahe festivalu, iné sa s vidinou predpokladaného ohlasu širokého publika snažili spropagovať menej populárne, aktivistické projekty (napríklad pohľadnice o Kunsthalle od Jany Kapelovej, adresované ministrovi kultúry). Prvým typom podujatia bol aj Dom hrôzy, výstava, ktorú si pre festivalové publikum pripravila súkromná galéria Fru Fru. Galeristom sa podarilo obrátiť viac-menej nevyhnutnú hybridnosť v snahe priblížiť súčasné umenie širokému publiku vo svoj prospech. Ideou Domu hrôzy bola otvorená, nekomplikovaná hra umelcov s daným priestorom a s divákmi. Organizátori sami priznávajú v akcii prítomný „nádych púťovej atrakcie“. Sebaprezentačné gesto, na aké si na Slovensku trúfne máloktorý galerista. Do výstavy boli zapojení slovenskí i zahraniční umelci (i keď výraz „medzinárodný projekt“ v popise bol hádam trochu nadnesený). Výtvarníci mali k dispozícii jedno poschodie opusteného domu v blízkosti galérie Fru Fru na Štefánikovej ulici. Zadaním bolo vytvoriť diela so strašidelnou atmosférou, ktorú opustená budova evokuje. Vizuálne najzaujímavejšími prácami boli japonsky hororová inštalácia Kristíny Revucky-Mésároš, precízny linoryt v podlahe Tomáša Klepocha alebo sci-fi kúpeľňa Štefana Osleja. Objavilo sa tu viacero štandardne kvalitných diel umelcov, ktorí preukázali snahu a ochotu tvoriť pre dočasný a nie primárne reprezentačný projekt – čo bol príklad Borisa Sirku, Jana Vytisku alebo spoluorganizátora výstavy Miloša Koptáka (vo dvojici so svojím španielskym proťajškom Raiom Escalé ako Miroir Noir). Senzuálno-pachová inštalácia Evy Činčalovej bol pre výtvarníčku prvým a na začiatok pomerne vydareným prieskumom oblasti inštalácie a environmentu. Naopak, dvojica Binderfresh mohla divákom dopriať viac zo svojich tvorivých nápadov v štandarde, na ktorý sú zvyknutí. Hravosť a nevážnosť celého projektu nakoniec zapôsobila pozitívne a osviežujúco – a s rovnakou ľahkosťou poukázala na dve z aktuálnych tém – inšpiráciu žánrom hororu či zámernú pokleslú desivosť, a v druhom rade prácu s „nájdeným“ priestorom, ktoré sa čoraz viac objavujú v prácach súčasných umelcov. Možno nevedome zabŕdla aj do témy chýbajúcich adekvátnych výstavných priestorov a nekonečných ťahaníc okolo vhodných miest pre prezentáciu umenia.

MILOŠ KOPTÁK, Gerberos, objekt, 2011, foto: archív autora.
KRISTÍNA REVUCKY-MÉSÁROŠOVÁ, Aromatherapy, inštalácia, 2011, foto: archív autorky.

 

 

 

Diana Majdáková

Find more stories

Články