András Cséfalvay

11. 12. 2011

András Cséfalvay vstúpil do povedomia výtvarného diania v roku 2009, keď ako 23-ročný vyhral Cenu Oskára Čepana. 1 Projektom, s ktorým Cenu vyhral, bola trojkanálová videoprojekcia Maquette – or why do I keep wanting to make opera. Dve z projekcií po stranách evokovali historizujúci interiér opery s lóžami, v centrálnej časti nasledovalo šesť projekcií, v ktorých dominoval detailný záber na portrét autora. Sprevádzala ich orchestrálna hudba. Operný cyklus pojednával o heroizme, o ašpirácii panovníkov zmeniť svet, podobným snahe umelca zanechať stopu. Rovnako ako v operách, hlavný hrdina nedokáže naplniť vytýčený cieľ. Nasleduje zlyhanie. Ako ústredná postava príbehu, ani András nedokázal zrealizovať svoj sen, ozajstnú operu, a tak sa zákonite stal padlým hrdinom, fluidne prestupujúcim z role umelca do roly rečníka, režiséra, dirigenta. Akoby bol nerozhodný, nevediac, ktorú z nich si vybrať. Testoval teda viaceré možnosti. Operu realizoval ako maketu, ako instantný model, ktorý sa v priaznivých podmienkach mohol rozvinúť v ozajstný gesamtkunstwerk. Tie však nikdy neprišli. To napokon ani nevadí. Umelca zaujala skôr dialektika úspechu-neúspechu. Vo svojich prácach uplatňuje minimálne výrazové prostriedky: pozadie je neutrálne, tmavé, takmer žiadne rekvizity a detaily. Psychologizácia, preexponované veľkoportrétne zachytenie znepokojujúcich situácií ako frustrácia, zlyhanie sa opakujú vo viacerých dielach. Nebojí sa nepohodlnosti, neadekvátnosti, trápnosti.

András Cséfalvay realizuje viaceré diela na pokračovanie. Ideu neúspechu dočasne vyriešil dialektickým rozuzlením, výstavou v galérii Médium (2010), ktorá bola súčasťou Ceny Oskára Čepana a zároveň i spôsobom overenia, či Cenu získal právom. Dielo Vyslyšané modlitby (2010) bolo akýmsi epilógom k pompéznemu výpravnému cyklu opery, jeho komornejším dodatkom. Tentokrát tematizoval (tiež neľahký) úspech. Práca je možným očistcom, kde sa autor zbavuje výčitiek. V predchádzajúcich dielach pracoval sám, so svojím nasvieteným autoportrétom, ktorý mu poskytol dostatočný vyjadrovací materiál. Neskôr akoby nabral odvahu a vystúpil zo sebareferenčného sveta. Pozval do neho ďalšie, autentické postavy (známe tváre ako Daučíková, Tkáčová či M. M. Šimečka) uplatnil vo viackanálovej veľkorozmernej videoinštalácii. Vkomponoval ich do napätých intímnych rolí spovedajúcich sa. Vyjavujú svoje pocity o rôznych, pre každého iných ťaživých témach – o vnímaní času, zodpovednosti, politike, láske. Väčšinu času postavy mlčia, ich nepokoj prezrádza ich mimika. Umelec sa im prihovára. V jednom z videí vystupuje i on, hovoriac: „Nie, nie som smutný. Vlastne, som šťastný.“

Náznak rozhovoru, konverzácie, i keď jednosmernej, samotárskeho dialógu/monológu nájdeme v Cséfalvayových starších prácach, v sérii Telenarcism z roku 2008. Do fiktívneho rozhovoru zostrihal monológ postavy Smrti z Bergmanovho filmu (2009), či Liv Ullmann ako fiktívnu matku adolescentného syna/seba (2008). Už v tieto rané práce sú predchnuté zvláštnou melanchóliou, smútkom. Fragmentárnosť, dlhé odmlky, nordická uzavretosť či váhanie sa objavujú už v týchto jeho prvých videách. Pri tej všetkej temnote a bezvýchodiskovosti nemožno autorovi uprieť i zmysel pre vtip a ľahkosť, ktorá sa s ťažobou príbehov mení takmer na grotesku. Príbeh býva často rozobratý, zatlačený do pozadia, prítomný len vo forme skice. Napriek tomu, že je András Cséfalvay známy predovšetkým svojimi videoinštaláciami, spektrum jeho tvorby zahŕňa maľbu, fotografiu, kresbu, inštalácie…

Umelcov záujem sa postupne koncentroval na rôzne všeobecne známe fakty. Niekedy ho zaujme absurdná, pre väčšinu ľudí snáď marginálna situácia, s ktorou ďalej pracuje. Ako napríklad vyradenie Pluta z kategórie planét. Vo videu An Enemy of the People (2010) umelec varioval Ibsenovu drámu, ktorú pretransformoval do troch krátkych dejstiev. Tu sa poprvýkrát vynoril motív Pluta a Chárona, jeho mesiaca, ako symbol partnerskej dôvery. K vesmírnej tematike sa vracal vo viacerých prácach, uplatnil ju už v diele Apollo Project (video-opera pre komorný orchester, 2008), kde ju kombinoval s antickou mytológiou. Je prítomná i v cykle C-printov a akrylových malieb Non-locally fixed meaning Q-Z (2010).

Ako sám skromne hovorí, sú to také jeho chlapčenské témy. Podobne je to s motívom ponorky v sérii akrylových malieb a zvukovej inštalácii SSN-651 (2011). I tu autor rozoberá motív na časti, dekonštruuje prvky tak, že celok ostáva takmer nečitateľný, zahmlený. Aj toto dielo, i keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, je autoreflexiou. Hlas v sonare, nejasný, prichádzajúci z diaľky, je jeho hlas – hlas hľadajúceho umelca. Na jeseň András Cséfalvay vystavoval v bratislavskej galérii SODA projekt Astronomi. Výstava pozostávala z videa, nasvietených kresieb planét, zvukových inštalácií a textov, vzťahujúcich sa k planetárnej téme, k druhému stretnutiu umelca s postavou Pluta. Mysteriózny príbeh začal rozvíjať už v predchádzajúcich dvoch videách, kedy Pluto požiadal Andrása, aby odstránil po jeho vylúčení zo systému i zvyšné planéty, čím by kategória planéty zanikla. V nasledujúcom videu sa o to umelec pokúsil, no nedokázal zadanú úlohu realizovať. V aktuálne prezentovanom videu, Getting Pluto (2011), už priznal splnenie úlohy, ktorú je však možné zavŕšiť odstránením i samotného Pluta. V tejto súvislosti som mu položila pár otázok:

Lýdia Pribišová: V projekte Astronomi sa znovu objavuje variácia na úlohu hrdinu, záchrancu so spasiteľským posolstvom. Čo ťa na tejto role zaujíma?A prečo sa vraciaš k zlyhávaniu ako k nosnej téme?

András Cséfalvay: Môj pohľad sa mení, a v rôznej miere, sám nad sebou sa usmievam. Ale skúsim: celé to hrdinstvo vychádza z veľkých ambícií. Myslím si, že byť veľkým hrdinom je mojou úprimnou túžbou. Ja naozaj neviem, či z tohto treba vyrásť, alebo to potlačiť. Každopádne rozmýšľam ďalej: ako sa pri tom vyhnúť prostému sledovaniu vlastného prospechu? Príbehy ukazujú, že treba vykonať obetu (v tých lepších príbehoch mám pocit, že je obeta nepomerne väčšia). Dúfam, že sa nemýlim, že väčšina z nás má nejaký pocit zodpovednosti za „všetkých“. A do takej a takej miery sme schopní i prijať obety. Niekedy však stačí dvakrát stúpiť tou istou nohou, polohlasom montypythonovsky povedať what, wait? Aký to má zmysel? A uvedomiť si: v tých najlepších príbehoch je obeta smiešna, úloha beztak nevyriešiteľná. A strašne ma priťahuje beznádej s odhodlaním. Bez ohľadu na výsledok. Snažím sa iba povedať, že teraz mám pocit – a ono je to možno triviálne – ako keby pretrvať bolo nejakým spôsobom dôležitejšie než uspieť.

 

LP: Vo väčšine videí pracuješ sám so sebou, vlastným portrétom. Vystupuješ takmer vo všetkých z nich. Čo ťa k tomu vedie? Čo vyvoláva túto rôzne štylizovanú sebareflexiu?

AC: Ja by som rád moje myšlienky schoval za nejakú inú postavu, zároveň som však príliš úprimný – a musím sa priznať. Som to ja. Pritom som Godefroy de Bouillon, Kaiser Wilhelm, Sardanapalus, Max von Sydow, Matt Damon… Mňa niečo napadne, neviem, čo s tým, ja nie som dobrý rétor, ja stresujem. To je asi dôvod, prečo to natáčam sám. A seba. Aby som s odstupom mohol predniesť vec. Myšlienku. Hru.

 

LP: Čomu sa ešte momentálne venuješ, ktoré iné veci ťa v súčasnosti ešte zaujímajú?

AC: Zisťujem, že veľa vecí, čo som mal rád, no zabudol som na ne, mám ešte stále rád. Dinosaury, fosílie, Darwina, more, plachetnice, planéty, pozorovanie. Tiež maľujem a plánujem príbeh – najbližšie je to asi k divadelnej hre – o Marxovi a orkoch, komplexnejšia práca, možno na jar sa to niekde zahrá. Okrem toho som znovu prvák na univerzite. A chodím plávať.

 

András Cséfalvay sa narodil v Bratislave v roku 1986. Vyštudoval na VŠVU v Bratislave, v ateliéri ±XXI maľba a iné mediá u prof. D. Fischera. Výber samostatných výstav: 2011: Astronomi, SODA Gallery, Bratislava; From here where I stand, At Home Gallery – Synagóga, Šamorín; Lessons in the Vicious Art of Murder, Galerie Jelení, Praha; 2010: Answered Prayers, Galéria Medium, Bratislava; 2009: In search of north, Galéria Václava Špálu, Praha; Salon with Ivana Smiljanic, ISCP, New York; Výber skupinových výstav: 2011: The Discovery of Slowness, Tabačka KulturFabrik, Košice; Prague Biennale 5, Slovenská sekcia, Praha, 2010 Second-hand, IMO Projects Gallery, Copenhagen; 2009: Open Studios, ISCP, New York; Cena Oskára Čepana, Galéria Medium, Bratislava; 2007: Kunstlerhaus, Mníchov.

 

1 Pozri: Madariová, I.: Cena Oskára Čepana. In: Flash Art Czech & Slovak Edition, no. 13, 2009, p. 11.

Zhora: ANDRÁS CSÉFALVAY, Getting Pluto, video 8’22“, 2011; From here where I stand, At Home Gallery – Synagóga, Šamorín, foto: archív galérie.
Scum basterds aristocracy is dead shall you learn to forgive or we move on to doom, 2010, akryl na plátne, 50 × 50 cm, 150 × 150 cm, 100 × 100 cm, foto: archív autora.

 

Lýdia Pribišová je kurátorkou a redaktorkou Flash Art Czech and Slovak Edition.

Find more stories

Články