Poznámky z Benátského bienále

11. 9. 2011

PRÍBEH O NOSE

Každý hovorí o high society, peniazoch, pijatike a nekonečných benátskych párty. Zbožňujem to – byť súčasťou tohto kolotoča umeleckého sveta. Ale teraz tá moja účasť akosi končí o 21:45. Keď sa vraciam naspäť do hotela, oproti mne kráča množstvo ľudí, ktorých poznám, a ktorí smerujú na nejakú ďalšiu akciu. Vždy sa zastavia a vychŕlia: „Práve idem z párty v Pekle (Hell).“ Fakt sa mi páči, ako umelecký svet obľubuje peklo.

Celý čas, ako som bol v Benátkach, ma šokovali príbehy, ktoré som počul, a fotografie, ktoré som videl nasledujúci deň na rôznych blogoch. Gigantické párty, celebrity, o ktorých som vôbec netušil, že tam boli, umelecké hviezdy s oligarchami, mladí umelci prevážaní na súkromných vodných taxíkoch zberateľov, paláce a prepychové hotely plné predstaviteľov umeleckého sveta, snažiacich sa z plných pľúc prekričať istého „významného dídžeja“, ktorému kúpili letenku prvej triedy, aby tam prišiel. Ale o tom predsa tieto bujaré výlety sú. A je to dobré, aj keď niečo zmeškám a skončím píšuc na hotelovej izbe, čo je svojim spôsobom tiež dobré.

Zo všetkých príbehov o nevydarených večierkoch, faux-pas so zasadacím poriadkom, nenadviazaných spoločenských vzťahoch, vyhadzovačoch v baroch a žalostných príbehoch o neexistencii wifi, ktoré som počul a čítal, najstaromódnejší, najbohémskejší a najrozkošnejší z nich je príbeh skvelej umeleckej dílerky z New Yorku Michele Maccarone. Prvú noc, keď to všetko vypuklo, som sa vracal do hotela a narazil som na Maccarone, ktorá bola očividne na ceste niekam inam. Spýtal som sa tejto expertky na citáty prekypujúcej energiou, prečo má tmavé okuliare takto neskoro večer.

Na sekundu sa mňa zahľadela a potom vybuchla do smiechu: „Okej, naozaj to chceš vedieť?“ spýtala sa. „Áno. Nikomu to nepoviem,“ odvetil som. (Napokon však veľkoryso súhlasila s tým, aby som je príbeh zverejnil a aj ju odfotil.) Dala si dole slnečné okuliare. Koreň nosa mala narazený. Potom mi povedala, čo sa stalo. Týždeň predtým pomáhala svojim umelcom inštalovať

diela. (Čo sa týka obľúbenosti, Maccarone je ako Shirley MacLaine keď kričí, aby niekto pomohol umelcom. A ubezpečujem vás, že by ste jej dali kladivo, ak by ste počuli, ako si ho pýta.)

Ale skráťme to: okolo pol štvrtej nadránom jednu noc sa podnapitá a unavená vracala ktovie odkiaľ. Bola ďaleko od bytu a potrebovala ísť na malú potrebu. Tak si čupla tvárou dole nad okrajom kanála, spadla a rozbila si nos. Keď mi líčila, ako ju napokon našli dvaja okoloidúci, pomohli jej obliecť si nohavičky a zobrali ju do nemocnice, smiala sa, až sa za brucho chytala. A ja som sa pridal.

 

ODPORNÝ AMERIČAN NA BENÁTSKOM BIENÁLE

„Keď sa na to pozerám, hanbím sa, že som Američan,“ povzdychol si mega-kurátor veľmi významného amerického múzea. Stáli sme pred výjavom vskutku amerických proporcií. Priamo pred pavilónom USA v krásnych Giardini, hlavnom priestore bienále, ktoré otvorili 4. júna 2011, autorská dvojica Allora & Calzadilla umiestnila 60-tonový vojenský tank. Je skutočný, dovezený z Anglicka za ktoviekoľko peňazí, obrátený dole hlavou (!), hlaveň a delo na zemi, oceľové pásy otočené k oblohe. Na vrchu tejto vojenskej „svadobnej torty“ nainštalovali iné pásy: bežecké. Popredný svetový bežec tu trénuje 15 minút každú hodinu. Je to klub zdravia z „pekla“, Afganistan v Benátkach, ktorý neuveriteľne rachotí, pričom sa tento rámus rozlieha po celých Giardini. Otočil som sa na kurátora a povedal som: „Myslím si, že hanbiť sa za to, že som Američan, je čiastočne ideou tohto diela.“

Veď my sa radi hráme s tankami – ako Američania okolo seba narobíme neuveriteľný buchot, overujeme si svoju silu, hráme úlohu svetového policajta, zabávame samých seba a každého, kto sa chce prizerať, sme veľkolepí, bitkárski a máme radi, keď nás niekto potrebuje a pri tom všetkom chceme zostať fit. (Pyramídová štruktúra má na vrchole bežca, iná kultúra by tam možno umiestnila okrídlenú alegorickú postavu víťazstva alebo nejakú grotesknú sochu.) A práve spomínaný monumentálny totem v štýle babylónskej veže je na tomto mieste a v tomto čase síce neprístojný, ostentatívny, krikľavý a obhrublý vo svojich následkoch, ale – ako mnoho iných umeleckých diel – tiež neuveriteľne neobvyklým zjavom. Dvojici Allora & Calzadilla sa podarilo nájsť cestu, ako vizualizovať, zachytiť, možno aj zarieknuť a sumarizovať šialený spôsob, akým sa zvyšok sveta pozerá na Spojené štáty americké. Je to o tom, čo si ľudia myslia ešte predtým, ako vstúpia do pavilónu USA (rovnako, ako má každý z nás v sebe predstavu rôznych krajín, ovplyvnenú úplne inými predsudkami – ako Nemecko, Francúzsko, Kórea…). Je to všadeprítomná, ale vždy neviditeľná clona, zdedený z uplynulých storočí alebo len desaťročí. Ako som kráčal smerom od tohto diabolského diela, povedal  som kurátorovi: „Podľa mňa – toto je Amerika.“

 

GENERATION BLANK

Bol som v Benátkach a vrátil som sa ustarostený. Každé dva roky sa na bienále predstavujú tie najlepšie svetové diela. Tento rok na výstave Illuminations vskutku boli niektoré diela skvelé a umelecky intenzíne. (Napríklad som sa namotal na animované video masturbačnej online-schôdzky Frances Stark. Video The Clock (2010) od Christiana Marclaya, ktoré začiatkom roka tak zaujalo publikum v New Yorku, oprávnene vyhralo Zlatého leva pre najlepšieho umelca). Avšak až priveľakrát som videl to isté – ľahko spoznateľného autora tvoriaceho v overenom inštitucionálnom štýle, ktorého prejavy sú mi až neuveriteľne povedomé. Neo-štrukturálny film s prekrývajúcimi sa geometrickými farebnými plochami, fotografie o fotografiách, projektory premietajúce zrnité čiernobiele archívne filmy, abstrakcie, ktoré majú odkazovať na iné abstrakcie – to všetko tam bolo, akoby sa to vrátilo priamo zo 70. rokov, všetko utopené vo vode. Je to tvorba zacyklená v slepej uličke estetického úpadku, kde každý dekonštruuje tie isté elementy. V umení je vždy istý konformizmus, striedajú sa módne vlny, ale takáto obsesia ideálmi a ideami predchádzajúcej generácie je veľmi scestná. Naznačuje, že títo umelci sú prílišnými otrokmi svojich predchodcov, nadmieru spokojní s insiderskou umeleckou hrou, pričom nevytvárajú naozaj vlastné umenie. Stávajú sa stratenou generáciou. Naša súčasná kultúra pozoruhodne a alchymicky transformuje obrazy a históriu do umeleckého materiálu. Zdá sa, že možností je nekonečné množstvo a sú veľmi otvorené – a predsa títo autori čerpajú z histórie a vizuálneho materiálu takého obmedzeného genofondu. Je to všetko analytické, v každom jednom momente. Ich umenie sa obrátilo do seba samého a stalo sa iba akýmsi zakódovaným jazykom. Ich tvorba sa tým zbavuje obsahu, je to únik pred vnútorným chaosom. Zároveň je to návykové, ide o nový kánon, podporovaný inštitúciami a zbožňovaný kurátormi, ktorí sa tiež nechcú vzdať toho istého oslavovaného obdobia.

Vezmime si napríklad najoslavovanejšieho mladého umelca v Benátkach. Štítok na stene nás informuje, že farebné štvorce Ryana Gandera na podlahe sú čiastočne odvodené z Mondriana. To nielen „kastruje“ Ganderovo dielo, zároveň ho robí ľahšie stráviteľným. Je to postavené na porozumení, nie na skúsenosti. Zrkadlové asambláže Rashida Johnsona sú zmyselne fyzické, sú však pokazené odkazmi na známe mementá z nedávnej minulosti (narozdiel od neho benátska inštalácia modernisticky vyzerajúcich objektov Carol Bove otvára tajomné spôsoby videnia, mierky a pamäte; Johnson objekty používa skôr ako barličku). Lesklé maľby s povrazmi od Setha Pricea vyzerajú ako uhladená zmes Martina Kippenbergera a Marcela Broodthaersa, pripravená pre kritikov, ktorí tiež radi analyzujú „izmy“ svojich predchodcov. A spätná väzba sa vytvorila: umenie sa stalo nemennou hrou, kde sa presúvajú tie isté kamienky po malej hracej ploche. Všetky tieto diela sú nesmierne kompetentné, extrémne zasvätené a zvrchovane intelektuálne. Ale napokon sú súčasťou akejsi spôsobnej Medzinárodnej školy hlúpeho umenia.

Mohli by sme z toho obviniť umelecké školy (bez ohľadu na to, že na jednej učím). Táto generácia umelcov je prvou, ktorá je široko uznávaná a jej mladí zástupcovia natoľko fetišizujú umenie zbožňované ich učiteľmi, že ich vlastná tvorba napokon nehovorí o ničom inom. Namiesto rozširovania nášho rozhľadu o ľudskom pokolení obsahuje bezpečné variácie zdedených ideí o zdedených ideách. Je to melancholická romanca s umeleckými ruinami, nostalgia za predchádzajúcim obdobím. Táto túžba môže byť naozajstná, ale bráni skutočnému umeleckému vyjadreniu a v konečnom dôsledku i širšej kultúre.

NAJLEPŠIE A NAJHORŠIE Z BENÁTSKEHO BIENÁLE

Na výstave v Benátkach, ktorá zaplní celé mesto, je asi deväťdesiat národných pavilónov, do ktorých si každá krajina vyberie jedného alebo viac umelcov, aby tu vystavili svoje diela. Okrem toho je tu nespočetné množstvo rôznych „potulných“ výstav. Nepodarilo sa mi vidieť všetko: na tomto umeleckom Woodstocku som bol štyri dni, ale neriešil som žiadne extravagantné vodné taxíky, ktoré by ma doviezli na akúsi výstavu na vzdialenom ostrove v lagúne. Takže hoci som si istý, že som zmeškal „tú jednu vec, ktorú mal každý v Benátkach vidieť“ (čo všetci na letisku hovorili, keď som nastupoval do lietadla domov), videl som nejaké strhujúce i nejaké zlé veci – a všetko medzi tým. Tu je mojich päť osobných favoritov a moje tri najnižšie hodnotené pavilóny.

 

Skvelý medzinárodný debut:

Adrian Villar Rojas (Argentína)

Prekvapivý obrat. Tento 31-ročný umelec vytvoril sériu gigantických archeologických stĺpov, ktoré vyzerajú, akoby boli vytvorené o 10 miliónov rokov neskôr, v budúcnosti, alebo akoby boli poslednými sochami na svete. Jeho priestorová hra, technika využívajúca čosi ako blato, imagináciu, mierku a predstavu histórie odvíjajúcej sa bez našej kontroly, ma podnietila k tomu, aby som si chcel pozrieť ďalšie diela tohto mladého autora.

 

Prechádzka krajinou zázrakov:

Karla Black (Škótsko)

Inštalácia pastelovo zafarbených tvarov vyrobených z mydla, papiera a hliny zmiešanej s vazelínou a prachom z benátskeho mramoru. Hlina na podlahe vytvára cestičky. Človek odíde s pocitom, že výtvarníčka má kontrolu nad citlivým dokončením inštalácie a prácou s divákmi.

 

Tak reálne ako sa len dá… aspoň v tomto momente:

Mike Nelson (Veľká Británia)

Enormná inštalácia s labyrintom mnohých miestností, ktorá spája robotnícky Istanbul a tmavú komoru šialeného fotografa.

Nelsonov hyperrealizmus nie je podľa môjho gusta, vyzerá ako vcelku šialená kulisa niekoho, kto sa zbláznil, ale autor bol schopný osloviť davy a zobral ľudí na akýsi výlet do vnútorného orientalizmu mysle. Takže v tomto prípade sa – a bez pretvárky – skloním pred davom.

 

Zahltené, odvážne a dobré umenie:

Thomas Hirschhorn (Švajčiarsko)

V Hirschhornovej impozantnej inštalácii, zapĺňajúcej celú budovu, sú figuríny, alumíniová fólia, odstrašujúce vojnové reprodukcie a rozbité fľaše. Je to naozaj prepchatá záhadná pevnosť hanby, samoty, zúrivosti, odvahy a umeleckej/politickej ambície. Môj osobný favorit, aj keď smeruje k didaktickosti a zachádza priďaleko.

 

Nový spôsob uvažovania:

Yael Bartana (Poľsko)

Tri videá v tomto pavilóne pracujú s premisou, že Židia z rôznych kútov sveta majú právo vrátiť sa do Poľska a usídliť sa tu. Sú síce uhladené, akoby v štýle HBO, a asi o polovicu dlhšie ako treba, ale ich idea si nájde miesto vo vašej mysli a zostane tam. Aj keby to znamenalo začiatok ďalšej svetovej vojny.

 

Zlé, ale zbožňované profesionálmi,

ako obvykle:

Christian Boltanski (Francúzsko)

Boltanského nadrozmerný tlačiarenský kvázi-stroj sa točí krkolomnou rýchlosťou, pričom produkuje čiernobiele obrázky detí. Je to festivalizmus – umenie vytvorené pre akcie ako je táto, a nič viac – vo svojej najnafúknutejšej, podlízavej a nezmyselnej podobe. Neustále ma udivuje, ako je zbožňovaný kurátormi. A naozaj, v Benátkach som stretol dvoch mega-kurátorov (Kasselskej Dokumenty a riaditeľa významného londýnskeho múzea), ktorí povedali, „Boltanski je úžasný, nie?“ Opovedal som: „To, že Boltanski je skvelý, mi hovoríte už dvadsať rokov.“ Nie je.

 

Pomsta zlého kurátora:

Vittorio Sgarbi (Taliansko)

Oveľa horšie ako Boltanského úplne zlé umenie je škodoradostná, zlomyseľná a umenie nenávidiaca arogancia Vittoria Sgarbiho v najškaredšej výstave súčasného umenia, akú som kedy videl. ArtInfo hovorí o tomto umelcovi, politikovi, spisovateľovi a zberateľovi v jednej osobe ako o „Glennovi Beckovi talianskeho umeleckého sveta“ – a naozaj je tu prítomné akési paranoidné šialenstvo, podobne ako u tohto amerického konzervatívneho moderátora. Jeho pavilón je úplným vizuálnym útokom inštalovaným na stenách a poličkách, kľukatiacich sa v priestore. Takmer všetko je to akademický gýč, zle zvládnuté figúry a všetko ostatné, o čom by kurátor povedal, že je to anti-avantgarda. Spiatočníctvo nie je ničím novým, ale toto bolo naozaj zlé. V kritike New York Times (priznávam, napísala ju moja žena) bola výstava nazvaná nezachrániteľnou a „národným škandálom“. Je na tom niečo dobré? Možno iba to, že to nebude tak skoro prekonané.

 

Ďakujem za spomienky, ale to je všetko:

Allora & Calzadilla (USA)

Už som písal o gargantuovskom zachytení „odporného Američana“ prostredníctvom tanku a bežeckého pásu od tohto super hip umeleckého dua. Keby som bol kurátorom ja, snažil by som sa ich stopnúť, lebo všetko, o čo sa pokúsili vo vnútri ich pavilónu, bolo nadbytočné a nezmyselné. Prvé, čo zbadáte, keď vojdete dnu, je na čierno natretá vyše dvojmetrová replika bronzovej Sochy slobody (tiež známa ako Ozbrojená sloboda), ktorá stojí na vrchole dómu amerického Kapitolu od roku 1863 – ale tu odpočíva po ležiačky v soláriu. Možno to malo evokovať ležiaceho prezidenta, ale je to tak vizuálne mŕtve, nezáživné a zjednodušené, že to možno ani nie je umenie. Ďalej môžeme vidieť skutočných olympijských atlétov na sérii drevených replík sedadiel biznis triedy z lietadla, čo nedáva zmysel a navyše je to škaredé. Obrovský, rachot produkujúci tank úplne stačí. Je viac ako isté, že je to asi najdrahšia vec, akú by si kto mohol predstaviť trepať do Benátok, ale ako jeden z najneprístojnejších národných aktov v histórii bienále (americké umenie je počuť všade naokolo, dominuje a kolonizuje priestor pred budovou), je to zároveň lákavá metafora pre naše ostatné vojny a šírenie „programu slobody“. Jediné, čo by mohlo byť ešte ohavnejšie, by bolo (v mojom židovskom spôsobe uvažovania) ak by si tu umelec z Izraelského pavilónu, ktorý je len vyše pol metra odtiaľto, postavil nejaký príbytok. Potom by to mohli odmietnuť odstrániť, citujúc nejaký staroveký text.

 

CHRISTIAN MARCLAY, The Clock, 2010, jednokanálové video, 24 hodín, courtesy autora; White Cube, Londýn a Paula Cooper, New York.

ALLORA & CALZADILLA, Gloria, 2011, pohľad do inštalácie v pavilóne USA, 54. Benátske bienále, foto: IRondinella, courtesy Benátske bienále.

ADRIAN VILLAR ROJAS, El asesino de tu herencia, 2011, pohľad do inštalácie v Argentínskom pavilóne.

THOMAS HIRSCHHORN, Crystal of Resistance, 2011, pohľad do inštalácie v Švajčiarskom pavilóne, foto: Giorgio Zucchiatti.

MIKE NELSON, I, Impostor, 2011, pohľad do inštalácie vo pavilóne Veľkej Británie.

CHRISTIAN BOLTANSKI, Chance, 2011, pohľad do inštalácie vo Francúzskom pavilóne, foto: Didier Plowy. Courtesy Benátske bienále.

 

Jerry Saltz

Find more stories

Články