Lucia Dovičáková HLBINNÁ BANALITA SA TÝKA NÁS VŠETKÝCH

11. 9. 2011

GABRIELA KISOVÁ: V roku 2006 si končila na Fakulte umení v Košiciach. Päť rokov je dostatočná doba na bilancovanie, preto ma zaujíma, ako hodnotíš štúdium s odstupom času. Čo ti dalo a naopak – v čom vnímaš rezervy?

LUCIA DOVIČÁKOVÁ: Dalo mi hneď v prvom ročníku silnú injekciu sviežeho súčasného umenia, ktoré som predtým nepoznala. Náš ročník ešte vychytil na škole Vladimíra Beskida, Erika Bindera i Dušana Zahoranského, čo vnímam ako obrovské pozitívum. Môj ateliérový pedagóg Adam Szentpétery a neskôr profesor Rudolf Sikora mi nechávali voľnú ruku a ja som sa hľadala. Mám pocit, že som sa našla až po škole. Semestrálne témy ma neskutočne otravovali a v podstate som ich ignorovala. A celková živelnosť košickej školy bola plusom (od študentov až po diskotéky s profesorom Bartuszom i Vladom Beskidom, ktorí boli hlavnými levmi parketu). Mala som rada konzultácie z typografie (ktorú som rada nemala) s Markom Blažom, i keď boli zriedkavé a často nevyspytateľné. Marko bol môj obľúbený výtvarník a mal svojský pohľad na vec. Ako veľké mínus vnímam malý dôraz na verbálne obhajoby prác – to, že stačilo pár srdcervúcich slov o tom, ako to „cítite“. Je to veľká nevýhoda napríklad oproti bratislavským študentom, ktorí sú rečnícky veľmi zdatní. V tomto bola pre mňa obohacujúca stáž v ateliéri Antona Čierneho na VŠVU, kde sa o veciach veľa a do hĺbky diskutovalo. To som na košickej škole postrádala, pretože tam „diskutoval“ pedagóg poväčšine sám so sebou.

GK: Štúdium si končila diplomovou prácou, v ktorej si sa zamerala na ženský akt a na jeho kultúrne konotácie. Ako vznikala táto séria?

LD: Táto práca predznamenávala moju posadnutosť vlasmi i ženstvom ako takým. S týmto momentom som pracovala už v bakalárke, kde som premaľovala tri obaly z edície knižiek Lovestory, ktoré boli svojho času veľmi populárne. Ja sama som ich v ranej puberte u babky tajne čítala na deke v tieni stromov medzi sliepkami, sesternica mala totiž slušnú zbierku. Obaly boli presne okopírované, akurát som zamenila muža a ženu v pozíciách, čiže po tejto výmene pôsobil muž ako „gay“ a žena ako „mužatka“. Vtedy som pochopila, že toto ma najviac baví. Malé zásahy do reality, ktoré ju v konečnom dôsledku úplne zmenia, a s tým súvisiace rôzne predsudky. Vlastne na tomto princípe fungujem dodnes. Diplomová práca pozostávala z videa Červené jabĺčko a troch malieb ženských aktov v prírode. Narážala som na zobrazovanie žien. Myslím, že korene môjho záujmu o túto tému siahajú do detstva, keď som si rada prezerala knihy s maľbami starých majstrov a premýšľala, prečo tam nie sú žiadne ženy maliarky: chcela som sa totiž stať maliarkou. Vo videu je statický záber – animácia z fotografií, pohľad na dievčinu s červenou mašľou vo vrkoči, ako leží v bielych perinách. Celý záber je v jemnom opare, presvietený slnkom. Dievčina má plastelínové „plné pery“ a spieva slovenskú ľudovú pesničku o červenom jabĺčku, v ktorej je zašifrovaná túžba po strate panenstva. Na maľbách sú tri ženy, tri farby vlasov – čierna, ryšavá a blond, rozprávková klasika. Sú nahé a husté vrkoče im zrastajú s ochlpením v podpazuší či na ohanbí, jednej i s fúzikmi. Tieto zrasty by ich v skutočnosti veľmi obmedzovali v pohybe. Prirodzene pôsobia iba v tej vyzývavej polohe, do ktorej sú naštylizované.

GK: Spomenula si, že v tvorbe si sa našla až po škole. Koho práce ťa inšpirovali alebo inšpirujú a sú ti blízke programom a/alebo svojím vizuálnym jazykom?

LD: Neviem, či je to o inšpirácii, skôr o nadchnutí sa a radosti, že niečo tak skvelé vytvorila ľudská hlava. Inokedy zas príde frustrácia, že tak skvelé veci vytvorila iná ľudská hlava, podľa toho, či sa mi darí v mojom výskume. Priamo ma inšpirujú skôr bežné udalosti, ale výtvarné práce mi zas dodávajú obrovskú chuť robiť. Keď vidím nejakú skvelú výstavu, tak mám chuť hneď bežať domov a robiť na svojich veciach. S pocitom, že ľudia sú šikovní a že to tu všetko má zmysel. Nemám veľmi pamäť na mená, skôr si pamätám samotné diela alebo výstavy, ktoré ma zaujali. Veľmi sa mi páči stredoveká maľba, 14. storočie, z velikánov René Margitte, Marlene Dumas a Gerhard Richter. Z výstav, ktoré vo mne ostali, je to Kiki Smith, William Kentridge alebo Pipilotti Rist. Milujem rôzne kresbičky a koláže, ktorých je po internete plno, tak spomeniem pár mien, ktoré ma v poslednom čase nadchli, ako Amy Cutler, Jeff Davis, Christian Holstad. Zo slovenských výtvarníkov mám veľmi veľa obľúbencov, za všetkých spomeniem aspoň Júliusa Kollera, Juraja Bartuzsa, Veroniku Ronaiovú, Marka Blaža, Igora Ondruša, Mareka Kvetana…

GK: Na tvojich obrazoch sú často kvetinové vzory a rôzne dekoratívne prvky, koberce, dečky, tapety. Môžeš mi opísať tvoj vzťah k ornamentu?

LD: Môj vzťah k ornamentu je dekoratívny (smiech). Používam ho ako dekor, ale zároveň aj ako narážku na stereotypnú predstavu „dekoratívnosti ženského umenia“ a „povinnosti“ ženy zútulniť domáce prostredie. Zároveň ako odkaz na čipky na ženskej spodnej bielizni a na „nehu“. Kvety ako prvok prírody, ktorý si prinášame domov, a ktorý nám pomôže cítiť sa dobre. Trošku freudovského momentu o potlačenej slobode v nás, ktorú postrádame v každodennosti. Najradšej mám izbové kvety, skrotený kus prírody, ktorý prežije takmer bez svetla. Sú to nezmary, ktoré upozornia, že sú smädné a rastú ako o dušu pomedzi žalúzie, smerujúc za slnkom. Ale späť k ornamentom. Tie nikdy nevymeriavam. Kreslím ich „ledabolo“ ako mi to vyjde, pretavené ľudskou nedokonalosťou. Ja sama v sebe sa tým trošku posmievam vyslovene „pekným“ presným maľbám, neviem však, či je to aj takto vnímané. A v neposlednom rade je to obsesia. Proste ich tam túžim mať.

 

GK: Od roku 2010 v obrazoch opakovane komentuješ ženské ideály minulých storočí ako rakúsku cisárovnú Sissi alebo žánre, napríklad jazdecký portrét. Do akej miery boli pre teba v týchto prípadoch dôležité historické referencie?

LD: Musím sa priznať, že ich neštudujem úplne do detailov. Zvyčajne ich zneužívam na vlastné účely. Často vychádzam z určitej informácie, ktorú som o danej zidealizovanej osobe počula alebo čítala a nehodí sa do romantickej predstavy o nej. Tieto informácie však krvopotne neoverujem. Zdá sa mi to autentickejšie i v kontexte toho, ako žijem ja sama, ako prijímam neoverené informácie, ktoré si z deväťdesiatich percent ani nemám šancu overiť a na ich základe si tvorím svoj postoj k svetu. Množstvo informácií a nemožnosť dopátrať sa pravdy ma hlboko zneisťuje v reálnom živote a preto sa tomu nechcem vyhýbať ani v umení. V podstate sa dá povedať, že k tvorbe pristupujem ľahkovážne, inšpirujú ma rôzne výroky, spomienky blízkych či články, ktoré som kedysi dávno niekde čítala a teraz sa mi pri použiteľnom nápade vynorili. Moje nadšenie zo Sissi vzniklo vlastne z nenávisti. Nenávidela som jej sladké životopisné filmy v nedeľu poobede. Nie som si istá, či som videla aspoň jeden úplne celý. Ale fascinovala ma posadnutosť mojich stredoškolských spolužiačok mladučkou Romy Schneider. Predstava ideálnej ženy pre iné ženy ma veľmi provokovala k rôznym súkromným analýzam. Časom, bolo to niekedy na vysokej škole, mi sestra povedala, že niekde čítala, že Sissi mala sklony k zoofílii – písala vraj básne o súloži s býkom. Keď si k tomu pripočítam jej vášeň pre jazdu na koni a pre psov, vzniká úplne odlišný obraz divožienky s temnou stránkou, čo dráždi fantáziu.

Takže aj obrazy jazdkyne vznikli kumuláciou rôznych informácii, ktoré som chcela vizualizovať do jedného celku: Sissi, ktorá miluje kone, to absurdné sedenie na koni znožmo, čo deformovalo ženám chrbtice, ale aj ako bola manipulovaná okolím a v hĺbke divoká. Nič nevystihuje slobodu lepšie ako kôň. Jej pohlavie pri pohlaví koňa odkazuje na jej zoofílne chúťky, ale aj na jej pozíciu ženy, zväčša zobrazovanej ako sexuálny objekt. Ďalej išlo o samotný jazdecký portrét „naruby“ i narážku na označovanie žien ako tvorov ovládaných výlučne citmi, nestálych a nevyspytateľných. Dominantný kôň predstavuje animu, znemožňuje a určuje pohyb ženy a ona ani nevidí svet okolo seba, pretože jej tvár prekrýva sukňa. No a v neposlednom rade je tam prítomná i dlhodobá pasivita žien v zrovnoprávňovaní pohlaví.

GK: Tvoja tendencia ku groteske a miestami „politicky nekorektný“ humor na adresu žien je pre mňa indíciou, že nie si jednoznačnou zástankyňou feministickej diskusie o kultúre obeti. Zaujíma ťa vôbec táto perspektíva?

LD: Nie, nie som zástankyňou. Som priam zatrpknutou odporkyňou. Veľkú vinu na celej situácii totižto pripisujem samotným ženám a ich neschopnosti „držať spolu“, určiť si pravidlá. Často som svedkom situácie, keď príde reč na feminizmus, mladé dievčatá stŕpnu a začnú sa dušovať, že je to odporné a žena má byť ženská a tak ďalej. Končí sa to samozrejme invektívami typu „fúzaté lesby“ alebo „frigidné…“ Nemyslím si, že by si neuvedomovali, kde vďaka feministkám sú. Mám dojem, že chcú zapôsobiť čo najlepšie na opačné pohlavie a vyradiť z hry domnelú protivníčku. Teraz hovorím o priemernej mladej Košičanke. Podľa mňa takto ženy fungujú – ako osamelé bežkyne na dlhú trať – kým som pekná, zabezpečím si budúcnosť a zvyšok ma nezaujíma. Vrhajú sa pod skalpely, mužom by nevadili prirodzené prsia, prsia sa im páčia tak či tak. Preto som proti teóriám o obetiach, i keď nechcem problém úplne zľahčovať. V mojich prácach sa týmito témami veľmi často zaoberám, pokúšam sa nastavovať ženám zrkadlo, upozorniť na siete, ktoré si samé na seba uplietli.

 

GK: Spisovateľka Jana Bodnárová použila v spojitosti s tvojimi prácami pojem „hlbinná banalita“, čo je v podstate krásny paradox. Na jednej strane zobrazuješ banálne každodenné situácie, ako ženu pozorujúcu sa v zrkadle, pri lakovaní nechtov, na záchode alebo pri upratovaní v kuchyni, na druhej strane by som tvoje témy a vizuálne kódy nazvala archetypálnymi, skúmajúcimi univerzálne emócie. Mám na mysli spomenutú posadnutosť vlasmi, zvieracie, mytolo- gické či rozprávkové motívy alebo symbol zrkadla v obrazoch z posledného obdobia. Rozlišuješ ty sama tieto dve roviny?

LD: Samozrejme rozlišujem, ale vôbec sa nevylučujú. Takto fungujem po celý život, časť ľudí ma vníma ako povrchnú stvoru – alebo skôr ľahkovážnu, pretože si „libujem v primitívnostiach všeho druhu“. Pomáha mi to oddeliť sa na chvíľu od svojho večne analyzujúceho ja a zároveň ho to živí. Stretla som sa aj s názorom, že postrádam duchovno, pretože nie každý je schopný prijať nepríjemnú pravdu ukrytú za „banálnym vtípkom“. Nemám rada výroky o tom, ako dnešná generácia výtvarníkov rieši iba srandičky. Zľahčovanie je prirodzené, pri všetkých ťažobách, ktoré nás trápia v reálnom živote, potrebujeme nejaký únik. Nie celkom stupídny, na to máme telku a 3D filmy. Nechcem moralizovať ani dávať návod na správne riešenia, ktorý ani nemám. Len sa pýtam, prečo sú veci aké sú, i keď to častokrát nedáva zmysel. Môžeme si ich len uvedomiť a možno sa nabudúce zachovať inak. A keďže mňa z letargie vytrhne niečo nečakané, čo som nepredpokladala a čo sa vymyká fiktívnemu svetu populárneho biznisu, pokúšam sa ísť týmto smerom. Dúfam, že sa ľudia ľahšie stotožnia s banálnou situáciou, pretože ju dennodenne prežívajú. Na rozdiel od farebných nablýskaných obrazov, ktorými sme kŕmení, je často ubíjajúca. Teraz to pôsobí tak, že ja sa nenechávam kŕmiť – ja sa v tom priam vyžívam. Až kým sa toho fakt neprejem a striedam to s niečím na „úrovni“ a potom idem opäť dole. „Hlbinná banalita“ sa týka nás všetkých, čo sa lopotíme s problémikmi, strachmi o budúcnosť, neistotami, vecami, na ktoré nedostaneme od nikoho odpoveď. Ibaže by sme verili vešticiam a tarotovým kartám.

 

Lucia Dovičáková (*1981), žije a pracuje v Košiciach. Študovala na Fakulte umení TU Košice a na VŠVU v Bratislave. V roku 2006 sa stala finalistkou Ceny Oskára Čepana. Vo svojej tvorbe sa venuje maľbe, kresbe, koláži, fotografii a videu.

 

Diana, 2011, akryl na plátne, Courtesy: Krokus Galéria a umelkyňa.
Foto: archív autorky.

LUCIA DOVIČÁKOVÁ, Zrkadlo, 2011, akryl na plátne, Courtesy Krokus Galéria a umelkyňa.

Večera, 2010, akvarel na papieri, Courte-sy: Súkromná zbierka, foto: archív autorky.

LUCIA DOVIČÁKOVÁ, Fairytales, 2006, olej na plátne, Courte-sy: umelkyňa.
Gabriela Kisová je kurátorka a galeristka, žije a pracuje v Bratislave.

Find more stories

Články